MUZIKÁLOVÉ FRAGMENTY

Vytlačiť

Hrajú: Petra Humeňanská, Andrea Kiráľová, Lenka Prokopová, Natália Puklušová, František Balog, Kristián Seidmann

Hudba: John Kander a ďalší, Slovenské texty: Ján Štrasser, Produkcia: Ľubica Melová, Martina Agricolová, Karol Ivanič, Pedagogická réžia a dramaturgia: Ingrid Timková

Premiéra: 11. 6. 2008, Malá scéna VŠMU Bratislava

Prví študenti odboru muzikálové herectvo sa konečne po troch rokoch štúdia dočkali prvej inscenácie. Je ťažké vidieť rozdiely medzi muzikálovým herectvom a štúdiom činoherného herectva, keďže ide o takmer identický program, a tiež tento rozdiel nie je ľahké odhaliť ani v ich prvej inscenácii. Jeden zo zásadných problémov je v tom, že tento ročník vedie Ingrid Timková, ktorá je síce jednou z najlepších slovenských činoherných herečiek ale nemá muzikálové skúsenosti, respektíve nemá ich toľko, aby mohla zodpovedne vyučovať tento špecifický umelecký druh. Pravdepodobne by potom nedošlo k niektorým problematickým pasážam v inscenácii. Muzikál je dramatický druh, ktorý spočíva v syntéze činohry, spevu a tanca. Tieto zložky by sa mali vzájomne prepájať a byť v súlade jedna s druhou, respektíve nemal by prechod z jedne do druhej byť natoľko výrazný, aby nenarušil chod inscenácie. To sa, žiaľ, v Kit-Kat Girls nenaplnilo.

Kit-Kat Girls, tanečnice zo slávneho muzikálu Kabaret, nie sú titulnými postavami príbehu, avšak práve inscenácia študentov tretieho ročníka nás zavedie do zákulisia tohto nočného podniku a odhalí z dievčat trochu viac ako len dlhé nohy a hlboké dekolty. Teda aspoň sa o to snažia. Dej ich príbehu sa odohráva v zákulisí počas ich skúšky, ktorá predstavuje len nutné zlo, do ktorého sa im nechce a nechuť v nich ešte podporuje drezúra ich choreografa. Pravdepodobne ide o dobrý nápad, zamerať sa a vytvoriť príbeh tanečníc berlínskeho klubu, no tento nápad nie je dotiahnutý do konca, nevieme, čo tým chcú tvorcovia povedať, či ide o nastolenie problematiky žien-umelkýň alebo sa len rozhodli pozrieť na Kabaret iného uhla pohľadu. Obe optiky sú podnetné a predstavujú množstvo možností pre každú inscenačnú zložku. Problémom však zostáva, prečo ani jedna z týchto tendencií nie je dotiahnutá do konca a iba načrtnutá bez toho, aby sa s ňou ďalej pracovalo a rozvíjala sa. Kvôli tomu dochádza k nekomplexnosti celej inscenácie a nadobúda skôr dojem lacnej frašky, práve tým, ako bagatelizuje načrtnuté témy.

Každá z postáv dostane svoj priestor na tanec, spev a herectvo, každá sa vyjadrí cez jednu zo známych piesní muzikálu ku konkrétnemu problému a ďalej sa za ňou uzavrie kruh a ide sa k ďalšej. A keď sa napokon vystriedajú všetky, dochádza k spoločnému bilancovaniu, a teda samozrejme k záverečnej piesni. Tento spôsob dodáva inscenácii nádych lacného a prvoplánového prístupu bez výraznejšieho invenčného prístupu. Je to škoda, lebo tak inscenácia klesá pod úroveň a využiteľný potenciál tvorcov.

Celý dej inscenácie sa odohráva na prázdnej scéne, ktorá predstavuje zákulisie kabaretu, kde tanečnice skúšajú choreografie, jediným scénografickým a súčasne hudobným prvkom je klavír, na ktorom vynikajúco hrá a spev herečiek sprevádza Kristián Seidmann. Absenciu scény ale dokážu nahradiť kostýmy, ktoré sú hybridom extravagantnej spodnej bielizne vo všetkých farebných prevedeniach a lascívne pôsobiacich útržkov oblečenia. Kostýmy nie sú len prostriedkom na zahalenie niektorých častí tiel postáv, ale keďže každý je unikátnym a neopakovateľným spojením zdanlivo nespojiteľného, charakterizuje a odlišuje indivuality tanečníc.

Jednou zo zásadných súčastí muzikálu je hudba, živá hudba. Napriek tomu, že orchester je v inscenácii nahradený jediným hudobným nástrojom, klavírom, sa počas celého predstavenia ani raz nestane, že by divákovi chýbali iné nástroje. Kristián Seidmann dokáže zastúpiť celé hudobné teleso a vďaka svojmu sugestívnemu prejavu v spojení s nečakaným hereckým talentom sa zaslúži o (aspoň niekto) o osvieženie inscenácie.

Herectvo by malo súznieť so spevom a tancom, v tomto prípade však ide o markantné rozdiely. Zatiaľčo všetky predstaviteľky spolu s jedinou mužskou postavou predvedú obdivudhodný hudobný zážitok, ich spev je naozaj úžasný, čomu určite pomohlo i profesionálne technické vybavenie, herectvo je o to viac problematické a tanec je nesúrodý, chýba ľahkosť aj v jednoduchých choreografiách.

Muzikál si vyžaduje absolútnu profesionalitu a herci by mali byť pripravení na všetko, od nepohodlných kostýmov až po vysoké podpätky. Paradoxné je, že práve František Balog sa na vysokých podpätkoch pohyboval suverénne, s dávkou irónie ale hlavne grandiózne. Toto všetko mu mohli ostatné herečky závidieť, pričom sa príliš zapodievali svojimi kostýmami. Nedokázali sa odosobniť od toho, že jednoducho ich kostýmy majú zvádzať a ak niečo sem-tam „vidno“, nemalo by to herečky znepokojiť. Ale bohužiaľ, stalo sa a potom už bolo zbytočné presviedčať divákov o svojich ľahkých mravoch.

Lenka Prokopová kolísala asi najviac medzi profesionálnym spevom a problematickým herectvom. Hoci sa snažila, jej hereckému prejavu chýbala prirodzenosť a aspoň čiastočné prijatie charakteru svojej postavy. Podobne na tom bola Natália Puklušová, jej expresívna výbušnosť doslova zbúrala akúkoľvek snahu o vyjadrenie inej ako hlučnej, príliš dominantnej polohy a to sa žiaľ prejavilo aj v jej speve, ktorý tým strácal na dokonalom uchopení ako melódie tak aj obsahovej výpovede. Andrea Kiráľová spolu s Petrou Humeňanskou predviedli azda najcelistvejší herecko-tanečno-spevácky výkon, pričom práve Kiráľová by sa mohla nazývať muzikálovou herečkou. Svojej postave dodala nielen vtip, šarm a nebála sa skĺznuť ani do groteskných momentov, ale nenechala sa uniesť a ľahko prechádzala zo spevu do tanca a z tanca do monológu a čo je najdôležitejšie, precízne dokázala všetky tri zložky prepojiť tak, že si divák nevšimol jednotlivé prechody.

Petra Humeňanská dokázala asi najpodrobnejšie vytvarovať svoju postavu, dodala jej osobitú pečať a nebála sa ísť ani za hranice muzikálových konvencií. Humeňanská okrem iného, sa nebála ani využiť svoj fyzický potenciál, respektíve využiť svoje telo ako prostriedok na vyjadrenie obsahu niektorých textov piesní.

František Balog sa už predchádzajúcimi úlohami zaradil medzi najvýraznejších študentov herectva na VŠMU. Aj jeho postava akéhosi transvestitu, homosexuála a tanečníka je naplnená formou aj obsahom. Jeho dominancia na javisku sa prejaví už od začiatku, získa si divákov a zaslúži sa aj o komediálnosť celej inscenácie. Jeho silnou stránkou je improvizácia nielen v dialógoch so Seidmannom ale aj v rámci komunkácii s publikom, ktoré ho rešpektuje od prvej chvíle. A tento fakt je dôvodom, prečo sa ihneď zabudnete na nedokonalý spev a miestami problematický tanec.

To však nie je všetko, čo by sa dalo označiť ako problematické, zásadným je vplyv pedagogického vedenia. Prílišné zasahovanie Ingrid Timkovej do každého gesta a pohybu ale aj intonácie, má za následok nielen rušivé a nepochopiteľné situácie, ktoré nesúvisia s dejom. Je to škoda, že pedagogička sa nesnažila rozvíjať talent a možnosti hercov a donútiť ich tak k vlastnej hereckej práci a invencii, ale namiesto toho im nanútila svoje vlastné techniky, ktoré sama využíva v každej svojej postave, od zdvihnutého ukazováka až po nezmyselné výkriky. Zvykli sme si na to v SND, kde týmito „šuflíkmi“ napĺňa svoje charaktery ale študenti by sa takémuto prílišnému kopírovaniu mali vyhnúť. Inak by sa mohlo stať, že namiesto sľubných hereckých talentov zostanú len duplikáty jednej herečky.

A tento problém nie je vidno len v dialógoch a monológoch postáv ale aj v speve a to už je viac ako tristné. Spev a tanec by mali byť zvládnuté dokonale a mali by vyjadrovať tiež postavy. Lenže tu vidíme len jeden a ten istý herecký štýl, ktorý sa premietol aj do spevu a tanca.

Inscenácia Kit-Kat Girls určite nie je muzikálom. Nepredstavuje uzavretý a autonómny celok, nemá ani začiatok ani koniec a nezmyselne sú použité a pospájané i piesne muzikálu Kabaret. Ide o akúsi prehliadku tanca, spevu, snahy o herectvo a pekných dievčenských zadkov, ale nazývať inscenáciu muzikálom, ako je to uvedené v bulletine, je viac ako polemické. Dokonca ani predloha, ktorá má zmapovať príbehy tanečníc, je plochá a nejde do hĺbky, čím len dokazuje, že nejde o príbehy umelkýň ale len tanečníc. A myslím, že práve to malo byť hlavnou myšlienkou celej inscenácie, vyjadriť postavy v rámci ich umeleckej individuality a potenciálu. Zostalo však len pri myšlienke.

Publikované online: 11.6.2008

Eva Kyselová

Eva Kyselová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 2009 - 2015 absolvovala interné doktorské štúdium  odboru Teorie a praxe divadla na pražskej DAMU, zakončené dizertačnou prácou Vývoj slovenskej činohry v 20.-70. rokoch 20.storočia a jej dialóg s českým divadlom. Venuje sa divadelnej kritike, spolupracuje s periodikami kød, Javisko, Slovenské divadlo, Loutkář, SAD, Tvořivá dramatika, Amatérská scéna, Theatralia, je hodnotiteľkou projektu IS. Monitoring divadiel. Od roku 2006 ječlenkou Slovenského centra AICT. V roku 2008 absolvovala študijný pobyt na Katedry teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Zúčastnila sa medzinárodných teatrologických konferencií na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Slovinsku. Absolvovala semináre divadelnej kritiky AICT v rámci festivalov v Nemecku, Poľsku, Maďarsku a Holandsku. Pracuje v dokumentácii Divadelního ústavu/Institut umění Praha, je internou pedagogičkou Katedry teorie a kritiky  a externe vyučuje na Katedre produkce.