Morka s Krůtou a sto rokov Československa

Vytlačiť

Ján Fakla – Jana Mikitková: Prečo sa Morka prala s Krůtou

Hudba a texty piesní: Júlia Kováčiková, Ján Fakla, Jana Mikitková

Dramaturgická spolupráca: Jozef Mokoš

Scénografia a kostýmy: Dušan Krnáč

Pohybová spolupráca: Michaela Motlochová

Réžia: Jana Mikitková

Účinkujú: Júlia Kováčiková, Markéta Dulavová, Jakub Rek

 

Premiéry:

13. apríl 2018 / Bratislava, Mestská knižnica, Galéria Artotéka

15. apríl 2018 / Kremnica – Mestské kultúrne stredisko

 

Rok 2018 je okrem iných historických udalostí zasvätený aj stému výročiu vzniku Československa. Konajú sa viaceré podujatia i konferencie, kde sa účastníci a účastníčky snažia pomenovať podobnosti a rozdiely medzi Slovákmi a Čechmi, umenovedci spracúvajú vývoj umeleckých vzťahov medzi Českom a Slovenskom pred rokom 1993 i po ňom. Ako rozdelenie federácie vplývalo na kooperáciu medzi národmi, či dokonca na to najzákladnejšie – vzájomné porozumenie na úrovni jazyka? Je historická a jazyková blízkosť stále taká silná, ako si myslíme?

Československé vzťahy sú roky živou témou, variujú sa len formy spojenectva, spoločensko-politické pozadie a sila nacionalistických hlasov. Je zaujímavé, koľko vášní dnes dokáže rozpútať zámer dabovať český film do slovenčiny, koľko pobavenia prinesie Maroš Kramár, keď hovorí po česky, a ako národy v poslednom čase spája komerčná zábava, keď vo veľkých televíznych projektoch spoločne súťažíme o česko-slovenskú Superstar aj najväčší česko-slovenský talent.

V histórii Československa a štvrťstoročí samostatných republík existuje dostatok materiálu s dramatickým potenciálom. Viacero slovenských divadiel pripravuje inscenáciu venovanú témam, ktoré sú spojené s týmito výročiami. Jedným z prvých je Kremnické divadlo v podzemí, ktoré sa v súčasnosti transformuje na Ansámbel nepravidelného divadla. Inscenácia Prečo sa Morka prala s Krůtou je venovaná deťom od piatich rokov. Už tieto vstupné informácie zaujmú. Potvrdzujú, že aj v tvorbe pre deti je priestor na spracovanie štátotvorných, historických a lingvistických tém.

Pravidelne sa opakujú povzdychy o tom, ako české deti už nerozumejú slovenčine. Slovenské sú na tom vďaka českému dabingu rozprávok lepšie, ale vraj nie až tak dobre, ako ich vrstovníci pred tridsiatimi rokmi. Myšlienka sprístupniť deťom tému podobných, no často zradne rozdielnych jazykov nie je nová. Spomenúť určite treba úspešnú knihu ilustrátorky Márie Nerádovej Jak velbloud potkal ťavu. Česko-slovenský obrázkový slovník získal aj titul Najkrajšia kniha Slovenska 2014, ktorý udeľuje Medzinárodný dom umenia pre deti Bibiana v Bratislave.

Divadelná hra Jána Faklu a Jany Mikitkovej Prečo sa Morka prala s Krůtou[1] pracuje so slovami, ktoré sú v slovenčine a v češtine rozdielne. To, pravdaže, na dramatickú zápletku nestačí. Os tvorí príbeh učiteľa a dvoch žiačok – Ľudmily Moriakovej a Agáty Krůtej. Pripravujú program k stému výročiu Československa. Dievčatá súperia o pozornosť spolužiakov Mareka Krocana a Dušana Krocana.

Hoci od začiatku je na scéne umiestnený československý štátny znak (český lev so slovenským znakom na hrudi), žiadnu informáciu o tom, čo to bolo Československo, inscenátori a inscenátorky pod vedením režisérky Jany Mikitkovej deťom netlmočia. Informáciu o dvoch národoch v jednom štáte a ich neskoršom rozdelení diváci nedostanú. Veľmi rýchlo sa prejde k haštereniu Morky a Krůty, ktoré sa nesie celou inscenáciou.

Symbolika postáv Mareka a Dušana nie je zreteľná. Chvíľu sa zdá, že zastupujú Čechy a Moravu, potom, že Česko a Slovensko, neskôr rôzny spôsob života.

Česko-slovenské rodiny sú od rozdelenia spoločného štátu stabilne častým javom našej spoločnosti. V inscenácii to tvorcovia načrtnú, keď zobrazia dieťa Agátku, jej slovenskú matku a českého otca. Z tejto situácie však nevyťažia veľa. Dospelým ponúknu drobný vtip so slovami asimilovať – asi milovať, ale v samotnej scénke sa ďalej, ako je vymenovanie pár rozdielnych slov súvisiacich s ranným vstávaním, hygienou a obliekaním, nedostanú. Zo špecifík československého dieťaťa neťažili.

Za najväčší problém textu však považujem nevhodné narábanie s niektorými citlivými stereotypmi. V jednej z piesní sa spieva, že dieťa za vystrájanie dostane bitku – „varechou aj rukou / schytala som zopár fukov“. Ide len o jeden verš, no na malej ploche inscenácie nepríjemne zarezonoval. Obzvlášť, ak nemá prepojenie na dianie v inscenácii. Druhou prekvapivou skutočnosťou v hre je postava Bezďáka. Zarazí už jej hanlivý názov. Organizácie pracujúce s touto vylúčenou skupinou sa nás snažia naučiť, aby sme upustili od degradujúceho slova „bezdomovec“ a používali spojenie „človek bez domova“. Slovo „bezďák“ tak pôsobí mimoriadne dehonestujúco a pre nízku vekovú skupinu divákov a diváčok aj nepedagogicky. Ďalším lapsusom je časť s rómskym najdúchom, ktorá, podobne ako v prípade postavy Bezďáka, nemá interpretačné opodstatnenie ani pointu.

Vo všeobecnosti textu chýba nadstavba, ktorá by aspoň náznakom ponúkala detským divákom informácie, kde, kedy a prečo sa dva národy s rozdielnymi jazykmi stali také blízke. V úvode nacvičujú žiačky pod štátnym znakom Československa scénku k výročiu jeho vzniku. Chystajú besiedku, ktorej sa možno zúčastní aj ministerka. Takýto začiatok inscenácie naznačuje, že existovala i ambícia o presah k historickým súvislostiam. No nakoniec sa inscenátori a inscenátorky venujú len rozdielnym jazykom.

Výtvarníkom inscenácie je Dušan Krnáč. Herečky (Júlia Kováčiková a Markéta Dulavová) obliekol do civilného odevu s prvkami hravosti – pásikavé tenisky, tričko s farebnými pásikmi. Výraznejšou časťou kostýmu je červená čiapka s cípom evokujúca výrastok nad zobákom typický pre moriakov. Účinkujúce s ňou priebežne pracujú a využívajú v niekoľkých javiskových akciách. Herec predstavujúci viaceré mužské postavy (Jakub Rek) má dobre čitateľný znak – výrazné okuliare. Nasadené ich má, keď zobrazuje Učiteľa. Kulturistického spolužiaka Moriaka symbolizujú nadrozmerné rukávy, ktoré si natiahne, aby deklaroval veľké bicepsy. Celkovo pracujú inscenátori a inscenátorky s rekvizitami neviazane. Na scéne ich je celý čas vidno, režisérka ich v rámci hravého konceptu priznáva. Evokujú detskú hru, počas ktorej si herečky a herec vyberajú z rôznorodých prvkov vrátane hudobných nástrojov.

Aj stavba scény je súčasťou inscenácie. Ide o rozkladací plastový skelet, ktorý vytvára deväť štvorcov. Herečky ho v úvode roztiahnu a magnetom naň prichytia štátny znak československej federácie. Počas predstavenia tam podľa potreby pripevňujú a odnímajú mapu Československa, biele, červené a modré štvorce. S týmito symbolmi sa však významovo nepracuje. Neskôr na túto plochu pripínajú obrázky rastlín s rozdielnymi českými a slovenskými názvami či unikátnymi písmenami ř, ů, ě, ľ a podobne.

Dušan Krnáč navrhol jednoduchú, skladnú scénu, ktorá sa však dá variovať a efektne premieňať. Jej technické možnosti režisérka využila. Metaforické však nie. K významovej práci s mapou Československa či skladaniu trikolóry nedôjde.

V inscenácii je načrtnuté klaunské herectvo. Ostalo však len pri náčrte, ktorý rýchlo skĺzol k estráde a prostému hašterivému prejavu, pričom nedochádza ku gradácii a diferenciácii. Chýba minucióznosť, precíznejšia práca s pauzou aj mimikou. Vo výsledku pôsobí prejav veľmi násilne, pretože herečky (Júlia Kováčiková a Markéta Dulavová) sa neustále strkajú, a to bez pohybovej gracióznosti. Ich prejav pôsobí detinsky. Jakub Rek má jednoduchšiu úlohu, keďže nemusel byť neustále v detinskom hašterivom napätí. Aj on však často budoval postavy tými najjednoduchšími prostriedkami.

Naživo hrané a spievané piesne inscenáciu dynamizujú a napĺňajú. Hudbu a texty piesní pripravili Ján Fakla, Jana Mikitková a Júlia Kováčiková. Piesne reagujú na tému rozdielnych slov, niektoré však s dejom nekorešpondujú.

Inscenácií pre deti s témou Československa už, podľa dostupných informácií, nebude veľa, je možné, že už nevznikne žiadna. O to viac sa dielo Prečo sa Morka prala s Krůtou javí ako nevyužitá možnosť. Veď aj podtitul „kabaretná groteska“ sľuboval viac. Rovnako tak text v bulletine, v ktorom deklarujú, že inscenácia „má podporiť aj zdravé uchopenie pojmov národ, jazyk a kultúra v kontexte deformovania významu a hodnoty týchto slov v súčasnosti“.

Ansámblu nepravidelného divadla môžeme pripísať dramaturgickú odvahu a originálnosť. Výsledná inscenácia je však prostá a na viacerých miestach zmätočná. Akoby počas skúšobného procesu tvorkyne a tvorcovia poľavili z p ôvodných intelektuálnejších ambícií.


[1] Podtitul inscenácie Prečo sa Morka prala s Krůtou znie „Kabaretná groteska inšpirovaná česko-slovenským obrázkovým slovníkom tzv. zákerných slov pre deti od 5 rokov“. Z tohto však nie je stopercentne jasné, či ide o knihu Márie Nerádovej. Tá má podtitul „Česko-slovenský obrázkový slovník zákeřných slov pro děti.“ Je teda pravdepodobné, že ide o inšpiráciu touto publikáciou. Takúto informáciu však tvorcovia v bulletine explicitne neuvádzajú. 

Publikované online: 22.5.2018

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková (1985) sa narodila v Prešove. Vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). 
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.