Molière. Molière? Molière!

Vytlačiť

Molière: Don Juan

 

Úprava, výprava a réžia: Tatiana Masníková

 

Účinkujú:

Don Juan: Attila Bocsárszky

Sganarelle: Róbert Kobezda

Doňa Elvíra: Andrea Krestianová

Gusman, Obchodník Nedeľa: Peter Kamenský

Petrík, Don Carlos, Komtúr: Samuel Borsík

Charlota, slúžka: Dominika Šuťáková

 

Premiéra 7. septembra 2018, Mestské divadlo Actores Rožňava

 

Predošlé inscenácie Molièrovej hry Don Juan v Bratislave v roku 2002 a v Košiciach v roku 2003 priniesli nejednoznačné výpovede. Ponechali si tradičný text a tradičný koniec, ale v hereckom prevedení sa odrážalo myslenie a cítenie súčasného človeka. Režisérom v Bratislave bol hosťujúci Patrice Kerbrat a jeho asistentom Patrik Lančarič, ktorý o rok neskôr režíroval svoju verziu v Štátnom divadle v Košiciach. Snáď to bola spomienka na časy generácie Divadla na korze a pokus oživiť Dona Juana ako hlásateľa slobody... Ale celková výpoveď bola v oboch prípadoch najmä o egu – v prvom prípade o už tradične sebavedomom Juanovi, v tom druhom išlo však skôr o sebavedomie pokryteckej spoločnosti. Morálnu zápletku Molièrovho Dona Juana – Juan zneužije Elvíru, poňali inscenátori ako zámienku pre útlak Juana zo strany nemenovanej a potenciálne všadeprítomnej moci so sídlom v Komtúrovom pamätníku. Ten pripomínal Leninovo mauzóleum. Strašidelnú scénu dopĺňala videoprojekcia s hyperbolizujúcimi efektmi, na ktorej bol pochodujúci sovietsky vojak s ušiankou, zväčšený do nadpozemských rozmerov alebo rozmnožený do podoby nekonečného množstva neochvejného mátožného zástupu. Košická inscenácia Dona Juana vlastne ani nemusela použiť klasikov text, pretože protirečil jeho posolstvu a násilne vťahoval diváka do bezvýchodiskového sledovania nejednoznačnej kauzy. Divadelníci sa po roku 2000 často borili s ambíciou aktualizovať klasiku, aj keď bolo ďaleko vhodnejšie prísť s novou, aktuálnejšou hrou.

Inscenácia Mestského divadla Actores vychádza z toho, že Juan je nemorálny človek umiestnený v nemorálnom svete. Preto prijíma javiskový scenár pretvárky – postava prehovorí, ale vzápätí urobí niečo protichodné k výpovedi, karikuje intonáciou posolstvo svojho slova, pretože vo svete pokrivených hodnôt slovo už nemá nijakú váhu.

Už samotný Molière spracoval dobovú legendu o zvodcovi Juanovi do podoby nejednoznačných pohnútok zainteresovaných postáv. Hodnota Molièrovej komédie je v tom, že na mnohých miestach ponúka otvorenú možnosť dopĺňať verbálny prejav akciou, ktorá ide za význam slova, spochybňuje jeho prvoplánovú hodnotu, dokonca mu protirečí. Spôsobuje to potenciálnu komickosť postáv, ktorá je pre inscenovanie tejto hry univerzálna.

Osud zvedenej Elvíry či nadpozemské sily, ktoré zúčtujú s Donom Juanom, to všetko sa javí v súčasnej spoločnosti ako prežitok. Don Juan v hereckom podaní Milana Lasicu (v alternácii s Borisom Farkašom) z Novej scény (premiéra 15. 4. 1987) zostal živý. Nebol potrestaný smrťou či zatratením, iba padol do pasce nastraženej skúsenejšími priateľmi, príbuznými, predstavenými... Zmanipulovaný a poučený, prispôsobil sa svojej pokryteckej dobe.

Don Juan z Rožňavy nepotrebuje takéto poučenie, je prispôsobený svojej dobe, pohyblivý v pohyblivom svete úniku pred akýmkoľvek morálnym cítením. V podaní Attilu Bocsárszkeho priťahuje pozornosť svojím sebavedomím. Je to ľahtikár s veľkým egom. Ako kontrast k tejto koncepcii postavy Attila Bocsárszky postupne stupňuje komické situácie vlastného strachu pred Komtúrom až do vtipne choromyseľných polôh. Sganarelle (Róbert Kobezda), stelesnený hravosťou a plastickou ľahkosťou herca, je majstrom pretvárky a najväčším pokrytcom. Chcel by mať z morálneho hľadiska názor, ale je príliš zbabelý, aby sa s niekým dostal do konfliktu. Namiesto Juana stále urovnáva potenciálne konflikty. Elvírin panoš, Gusman (Peter Kamenský), akoby bol mladším žiakom skúseného Sganarella vo svete podliezavých sluhovských charakterov. Zvedená obeť Elvíra (Andrea Krestianová) z pozície ženy z vyššej spoločnosti nič neriskuje. Nevydareným manželstvom len upozorní na seba, a počká si, až sa za ňu postaví lepší muž. Výstup, v ktorom sa lúči s Juanom, hrá v afektovanej póze a z nadhľadu ukáže, že z myšlienky kláštora má akurát psychopatické chichoty. Vidiečania Petrík (Samuel Borsík) a Charlota (Dominika Šuťáková) sú si očividne sľúbení celkom nezáväzne. Ona je vždy pripravená hodiť sa okolo krku lepšiemu partnerovi. To, aká vie byť plná života, ponúka ako najlepší tovar. Z hľadiska posturológie má Petrík neprirodzene uvoľnený telesný postoj. Prezrádza tým vlastnú pohodlnosť, pasivitu a nezodpovednú povahu. Keď popisuje svojho kompána Lukáša, ktorému musel urobiť kázeň, fyzicky ho predvádza ako hyperbolizovanú karikatúru seba samého, bábku bez vôle, panáka bez morálky. Ťažko uveriť, že títo dvaja mali ťahať z vody topiacich sa, Juana so Sganarellom. Elvírin brat, Don Carlos (Samuel Borsík), je v rozporuplnej situácii. Človek, ktorému sa má pomstiť za zhanobenie sestry, mu náhodou zachráni život. V hercových veľkodušných vyhláseniach o odklade pomsty vedú navyše neverbálny dialóg nadutá patetickosť i unavená, bezduchá rezignácia tónu reči. Spomínaný „strach“ Dona Juana nadobúda i podobu agresívneho zahrávania si s okolím. Obchodník Nedeľa (Peter Kamenský) sa na javisku v úlohe veriteľa objavuje ako pasívna a vrtiaca sa hračka v rukách svojich dlžníkov. Len-len, že mu neublížia, zatiaľ čo ho ubezpečujú o svojej priazni, loajalite a bezpečnosti... Ako by mal ich peniaze on, a zatiaľ je to naopak. Herec však podáva bezpečný a sústredený herecký výkon. Sošný a obávaný Komtúr (Samuel Borsík) sa klaunsky „neohrabanou“ akrobaciou pri záverečnej naháňačke postupne mení na herca odhaľujúceho svoj prevlek...

Niektorý herec na javisku odohrá aj dve-tri postavy s nadhľadom a vynaliezavým ludickým dialógom brechtovskej školy. Nechýba ani šerm. Zároveň je inscenácia postavená na princípe commedie dell‘arte. Tento historický aj nadčasový divadelný žáner sa stal východiskom a zámienkou pre vzťah k divadlu a pre divadelnú dráhu samotného Jeana-Baptistu Poquelina, čiže Molièra. Commedia dell‘arte – to nie sú len kopance a saltá. Režisérka Táňa Masníková poistila konečný výsledok zastrešujúcou koncepciou divadelnej skúšky. Prichádzajúci herci pri promptnom otvorení opony rýchlo predvedú skoky a saltá a zmiznú do strán. Zároveň sa v súzvuku s nimi opona hneď zatiahne. Ako kontrast k predchádzajúcemu výjavu sa opona po druhýkrát rozťahuje pomalšie a herci prichádzajú s civilným pokojom. Ticho sa medzi sebou dorozumejú a pred úvodným textom Sganarella zaujmú svoje miesta. Koncepcia skúšky je iba nenápadne naznačená. Po takomto začiatku divák zbystrí pozornosť, je otvorený všetkým podnetom.

Scéna predstavuje torzo malebnej rybárskej osady na pozadí scény. Oblé nadčasové tvary skromných stavieb bez pravých uhlov v štýle malieb Salvatora Dalího a dokonca ozdobné čipky ako súčasť architektúry. Aj napriek občasným svetelným efektom dominujú modré farby. Niektoré detaily sú ale výrazne červené (svietnik, ťahajúce sa kvety). Skrýva sa tu živelný farebný kontrast. Tomu všetkému ako totálna, ale nenápadná persifláž, nasadzuje korunu gýčovitá figurína bociana s červeným zobákom a s bábätkom v belasej perinke pri nohách. Španielska krajina nie je inkvizične temná. Je viaczmyselná – vyzdobená, naivná i magická. Navodzuje pocit pohody. I bez nej by však inscenácia mohla byť tým, čím je.

Inscenácia postupne prináša pohybové improvizované divadlo a zároveň originálne protirečivé kontrasty hovoreného slova a javiskových akcií a výjavov. Komická toaleta pohodlného a márnivého Dona Juana v aktívnom podaní Sganarella sprevádza siahodlhé úvodné debaty o pohnútkach dobyvateľa ženských sŕdc a moralizujúce pokusy jeho sluhu.

Pri Sganarellových textoch na chválu prírody, človeka a jeho biologických darov herec postupne prechádza do stereotypného pohybu v štýle tradičnej techniky pohybového umenia – pantomimická chôdza alebo až beh. V takomto riešení sa ukrýva aj jemná persifláž. Tieto renesančné manifesty z Molièrovho originálneho textu sú v doslovnej podobe dnes už neaktuálne.

Udeje sa aj nečakané stretnutie nespokojnej manželky Elvíry a zaskočeného, do inej ženy čerstvo zamilovaného Juana. Pri ich vzájomnej konfrontácii používajú upravený text. Juan priznáva ukončenie ich vzťahu. Elvíra rozoberá svoje pocity a svoju budúcnosť. Tu zahrajú herci s improvizovaným vozíkom vozenie Elvíry akoby vo vlaku alebo na voze. Tajomstvá ich postáv sú prezradené, ale treba si zachovať masku. Postava, ktorá uteká od zodpovednosti za vlastné skutky, takýmto spôsobom pritakáva postave, ktorá prezentovala svoje plány v spoločensky vhodnej podobe, ale možno ich nenaplní. A nie je vôbec dôležité, kto je kto. Celé je to žart. Úlohy sa vymenia. Namiesto emócií zostáva napokon v podtexte nuda akoby bol život iba stereotypný pohyb voza alebo vlaku.

Fackovanie štyroch – scéna Juan, Sganarelle, Petrík a Charlota. Technicky veľmi dobre rozpracovaný a medzi dialógmi rozvrhnutý gag začne, keď Juan vábi Charlotu a Petrík si ju privlastňuje. Význam tejto scény je viac v hereckých situačných gagoch, než v slovách textu. Aj tu herci predstierajú neustále komicky rozpačité pokusy o psychologicky motivované herectvo. Hrajú však prázdnych a daromných ľudí, ktorí majú na mysli len osobné dekórum. Scéna končí v podobe rytmicky presných, zautomatizovaných pohybov, herci tak vyvolávajú dojem filigránskych figúrok.

Nenápadne sa cez gagy objavujú odcudzujúce efekty. Na rozdiel od Brechtovho epického divadla nechcú poúčať. Iba zabávajú a čosi naznačujú... Postupne odvádzajú diváka zo sveta umeleckej ilúzie zdanlivo uceleného príbehu k pohyblivej pulzujúcej hranici medzi fikciou deja a realitou hereckej skúšky. A je možné prijímať ich v kontexte komediálnosti commedie dell‘arte alebo Molièrových komédií. Keď hovoríme „postupne“, máme na mysli aj také gagy, ktoré sa tiahnu celým predstavením. Napríklad tanečná hra hercov s flamencovým rytmom v podobe temperamentných krokových variácií. Slúži ako hravé naznačenie princípu arény v konfliktnej situácii jeden proti ostatným. Vystupňovanie tohto gagu podmieňuje Juanov strach. Nakoniec ho straší aj strhujúci rytmus v podaní iných. Ešte jeden príklad: šteklenie na rebrách – najprv ako Juanove tvorivé pokusy umlčať Sganarella-moralizátora. Herec zahrá, že mu to robí dobre a stíchne. Redukcia zbytočného textu. Gag paradoxným spôsobom vygraduje v scéne, kde Sganarelle skúša šteklením upokojiť či rozveseliť vystrašeného Dona Juana. Ten sa neuvoľní. Je to z dôvodu panického strachu alebo z dôvodu priam brechtovského nadhľadu herca pri nazeraní na vlastnú javiskovú postavu? Napokon je tu ďaleko jednoznačnejší náznak návratu do reality: keď je Don Juan stále viac naplašený z očakávaného stretnutia s Komtúrom, Sganarellovi zazvoní mobilný telefón.

Popri dohodnutej koncepcii hry dostali herci príležitosť podieľať sa na javiskovej tvorbe improvizovanými nápadmi. Tiež si mohli dovoliť v pôvodne konverzačných činoherných scénach stvárňovať postavy z odstupu, a do niektorých detailov textových úprav vložiť súčasný jazyk.

Záver inscenácie je šokujúco prekvapivý. Začína dekadentným rozpadnutím sa Komtúrovho prevleku. V tú chvíľu sa herecké výkony z javiska stratia a zostanú iba rozpačití herci... Na javisko vbehne Andrea Krestianová, ktorá sa stihla medzičasom preobliecť do dokonalého kostýmu Pipi Dlhej Pančuchy. Prichádza s informáciou pre hercov i publikum, že skúška Dona Juana už skončila a teraz sa bude skúšať Pipi. Herci odchádzajú pozvoľne a civilne komentujú situáciu. Samuel Borsík s podliezavým úsmevom pochváli Pipi kus oblečenia. Hrdinka mnohých detí, najmä dievčat, reaguje s bezduchým konvenčným poďakovaním herečky, ktorá sa prispôsobila spoločnosti. A práve v tomto momente, pri divadle na divadle v samom závere, má divák pred očami neskrývanú duchovnú malosť a prázdnotu našej súčasnej rozvinutej kultúry a civilizácie.

Obnovenou premiérou tejto inscenácie otvorilo Mestské divadlo Actores svoju jubilejnú 25. sezónu. Na opätovné želanie rožňavského publika bol tento titul obnovený práve teraz. Okrem Róberta Kobezdu a Attilu Bocsárszkeho nezostal z pôvodného hereckého obsadenia nik. Ale pri príležitosti štvrťstoročia dotknime sa v závere stručne histórie. Za 25 rokov trvania Mestského divadla Actores (pôvodne divadelného štúdia Actores) sa ako najosobitejšie a najhodnotnejšie pre slovenské (a to i odborné), aj svetové publikum ukázali inscenácie pohybové, pohybovo tanečné, inscenácie bez textu alebo s minimom textu. Je to trend, geneticky vpísaný do kože hereckej tvorby divadelníkov z Actores, vpísaný do génia loci ich divadelného priestoru. Slovo „ACTORES“ či už ho čítame po anglicky, alebo po španielsky znamená „HERCI“. Inscenácia postavená na texte klasika, ktorý nadobudol hodnotu námetu a spolupútnika v podobnej tvorivej filozofii, snáď takto trochu i preklenula storočia. Veľký klasik predsa veľa vydrží. A Molière vydržal nevídane-neslýchane veľa.

 

Publikované online: 17.12.2018

Frederika Čujová

Frederika Čujová vyštudovala divadelnú vedu a etnológiu na Vysokej škole múzických umení a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, pracuje v Divadelnom ústave.