Mohol to byť slušný storytelling, je z toho podpriemerná inscenácia

Vytlačiť

 Mária Karoľová: Bye Bye Barcelona

 

Réžia: Montserrat Bonet

Dramaturgia: Lenka Čepková

Scénografia, kostýmy: Dáša Krištofovičová

Choreografia: Eva Priečková, Lukáš Bobalík

Hudba: Ivana Mer

Produkcia: Iveta Konýčková

Producent: Robert Pakan

Vizuál: Marta Prokopová

 

Účinkuje: Mária Karoľová

 

Spomínam to už priamo v nadpise, tak nebudem chodiť okolo horúcej kaše. Nie, Bye Bye Barcelona nie je dobrá inscenácia. Dôvodov je hneď niekoľko. V prvom rade sa treba bližšie pozrieť na samotný text. Bye Bye Barcelona je autobiografickou monodrámou Márie Karoľovej, ktorá v nej zachytáva obdobie posledných zhruba dvanástich rokov svojho života. Hneď pri tomto bode sa treba zastaviť. Herečka a autorka textu v ňom zachytáva tri svoje odchody do Španielska, pobyt v Prahe, dve či tri návštevy, či návraty na Slovensko, dvoch životných partnerov a mnoho ďalšieho. Jednoducho, znázornené časové obdobie,  počet postáv aj životných situácií by svojím rozsahom bez najmenších problémov vystačili na poriadne obsiahly román. Pokiaľ k tomu pripočítate tri odbočky k obdobiu konca osemdesiatych a začiatku deväťdesiatych rokov, musí byť každému jasné, že napratať takýto objem materiálu do sedemdesiatpäť minútovej inscenácie je úloha mimoriadne náročná. Netvrdím však, že nevyhnutne nemožná. Ibaže to by musel text od začiatku abstrahovať kľúčové ideové motívy a neutápať sa v ilustrovaní životných situácií, bez toho, aby bližšie analyzoval ich príčiny. Lenže to sa nedeje. Výsledkom je roztrieštený text, ktorý kĺže po povrchu, pričom klišé strieda klišé. Bohatý západ nikdy nepochopí východ, Praha je v porovnaní so Slovenskom alternatívnejšia, Slováci v Prahe nikdy nebudú braní ako domáci, Česi sú racionálnejší, Slováci emocionálnejší, Latinoameričanov nebudú Španieli nikdy považovať za rovnocenných. Vzniká tak bizarná situácia. Od autobiografickej monodrámy človek prirodzene očakáva, že jej najsilnejšou stránkou bude autenticita. Výsledok je však presne opačný.

Bolo by však veľmi neférové celú vinu za nevydarený text hádzať len na Karoľovú. Je logické, že pri zaznamenávaní vlastného života do dramatickej formy, obzvlášť ak od všetkých udalostí nemáte odstup niekoľkých rokov, sa môže ľahko stať, že ich nedokážete vnímať s odstupom, racionálne hľadať spojivá, ktoré výsledný text odbremenia od ilustratívnosti. Primárna otázka by teda mala znieť, čo počas skúšobného procesu robila dramaturgička Lenka Čepková. V konečnom dôsledku to totiž mala byť ona, kto mal upozorniť Karoľovú na to, že sa zbytočne zamotáva v nepodstatných odbočkách. Upozorniť ju na to, že ak má byť základným motívom inscenácie otázka: „Kto je Mária Karoľová a čo všetko ju formovalo?“, tak treba ísť v texte viac do hĺbky. Mala to byť ona, kto pri procese tvorby textu donúti autorku opustiť komfortnú zónu vlastnej interpretácie svojho života. Hoci to nebolo zámerom tvorkýň, text v konečnom dôsledku nerozpráva príbeh hľadania samej seba, ale príbeh „Mery“, ktorú tu využíval frajer, tam nedocenil pedagóg na DAMU, tu okašlala bývalá spolužiačka. Príbeh hrdinky, ktorá vie o živote viac, než jej španielske rovesníčky, ktorá je k prisťahovalcom empatickejšia než domorodí Španieli, ktorá ak zlyhala, tak len preto, že cez vážnu chorobu pracovala, starala sa o lenivého frajera a študovala. Vôbec netvrdím, že toto je pohľad Karoľovej na seba, a už vôbec si nedovolím spochybňovať, že sa situácie takto naozaj odohrali. No jednoznačne takto idealizujúco a voči sebe nekriticky vyznievajú. A presne na to ju mala Čepková upozorniť. Ak už pre nič iné, tak preto, že takéto jednostranné vyznenie hlavnej hrdinky je umelecky neatraktívne, keďže mu chýba plasticita.

Tu sa však už dostávame aj k ďalšiemu problematickému bodu inscenácie. Vhodným režijným vedením, napríklad zámerným znejednoznačením hereckej interpretácie replík, či prácou s podtextami, ktoré by mohli pokojne ísť proti textu, sa dali niektoré slabé miesta zakryť. To ma privádza k  otázke, čo robila počas skúšobného procesu režisérka Montserrat Bonet? Nech sa totiž pozerám na inscenáciu akokoľvek, režisérsky vklad v tejto inscenácii vidím jedine v nápade premietať na plátno titulky so slovenským prekladom španielsky a anglicky hovorených replík. Viem si predstaviť, že Karoľovej v pozícii herečky ešte pomohla doladiť pasáže, v ktorých herečka stvárňuje svoje rozhovory s kurdskou majiteľkou írskeho baru. Napokon, tie patria medzi najvydarenejšie momenty inscenácie. Inak je však Bye Bye Barcelona po režijnej stránke jedna dlhá herecká etuda v priestore s jednou rekvizitou. Montserrat Bonet mohla Karoľovej v mnohom pomôcť. Mohla inscenáciu koncipovať ako tvar postavený na rytmike reči, v ktorom by siahodlhý monologický text bol primárne prostriedkom na prácu s dynamikou inscenácie, čo by odsunulo do úzadia aj jeho problematický obsah, keďže predmetom záujmu by sa stala forma. Využiť by sa pri tomto princípe dalo aj to, že v príbehu sa vyskytuje množstvo národností a jazykov. Práca s ich rôznorodou melodikou by mohla byť cestou. Režisérka mohla Karoľovej navrhnúť, nech v inscenácii pracuje s autentickými predmetmi a dokumentmi zo svojho života. Určite by sa niekde našiel nejaký ten boarding pass, fotka, video, hračka z detstva... To by inscenácii dodalo charakter skutočne osobného stretnutia herečky s divákmi. Tiež mohla herečku cielene viesť k hereckému výkonu, ktorý zámerne pracuje s napätím a uvoľnením, statickosťou a pohybom v hracom priestore. Mohla spraviť veľa vecí, ktoré by sa dali označiť za režijný zámer. Nič také som však na javisku nevidel. Videl som herečku, ktorá intuitívne vie, ako zhruba pracovať s hereckým výrazom, pohybom v priestore, či javiskovým konaním, no nikde som nevidel režijnú ambíciu, ktorú by mala napĺňať.

Ak sa v inscenácii nachádza niečo, čo by sa dalo nazvať zámerom s čitateľným konceptom a prepojením na text, zámerom, ktorý má herečka napĺňať, tak je to choreografia dvojice Eva Priečková a Lukáš Bobalík. Pokým text lieta celou Európou a réžia hlavne nechce, aby ju bolo vidno, tak choreografia má minimálne ambíciu zachytiť podstatu daného výstupu a vytvárať ucelený koncept. Iste, choreografický slovník tvorcov tu pracuje v podstate s notoricky známymi výrazovými prostriedkami a prepojenie technického prevedenia prvkov s emocionalitou interpretky je tu skôr podpriemerné. Lenže v tomto ohľade môžu byť limitujúce aj schopnosti Márie Karoľovej. Podčiarkujem slovo môžu, keďže jej tanečno-pohybový výkon v tejto inscenácii nemám s čím porovnávať. Vidím však to, že ak niečo v Bye Bye Barcelona cielene smeruje k podstate a neutápa sa v opisoch, je to práve choreografia, ktorá zdôrazňuje nerozhodnosť, neukotvenosť a v konečnom dôsledku samotu Márie Karoľovej ako javiskovej postavy.

Po týchto slovách asi nie je ťažké si predstaviť, že Karoľová ako herečka nemala pri Bye Bye Barcelona práve najľahšiu úlohu. S textom, o ktorý sa nemožno oprieť, s réžiou, akú by zvládol priemerný absolvent herectva, už na javisku veľa z pozície interpreta nespravíte. Zaujímavé bolo sledovať, že pri replikách v španielskom jazyku bola Karoľová omnoho uvoľnenejšia a autentickejšia v hereckom prejave, pokým v slovenčine sa viac uchyľovala k prehnanej mimike a intonáciám. V rodnom jazyku bola preexponovaná vo výraze, čo v komornom priestore Štúdia 12 badať omnoho viac než v menej intímnych priestoroch. Aj v tomto ohľade však platí, že si v podstate z pozície autorky uplietla bič sama na seba. Text vám totiž nedáva priestor budovať ani len základné emócie.

Odborná reflexia autobiografickej inscenácie je v jednej veci naozaj nepríjemná. Nech sa snažíte byť akokoľvek vecný, je prakticky jasné, že sa nevyhnete formuláciám, ktoré sa nedotýkajú len profesijných schopností, ale aj osobnosti autora. Umelecká činnosť je vždy tak trochu o odkrývaní súkromia, v tomto prípade však niekoľkonásobne. Napriek tomu sa nemôžem vyhnúť nasledovnému konštatovaniu. Najzásadnejším problémom Bye Bye Barcelona je to, že pri tvorbe textu, ale ani pri následnom skúšobnom procese, evidentne Máriu Karoľovú nik nedokázal posunúť mimo zónu, ktorá jej bola ľudsky príjemná. Nenašiel sa nik, kto by ju donútil dotýkať sa skutočne bolestivých miest v jej duši. Tieto slová môžu pôsobiť ako divácky hyenizmus, no realita je taká, že autorské autobiografické diela nemajú bez tohto aspektu zmysel. Tvorcovia pri takomto prístupe nemusia dbať na formálnu dokonalosť, réžia nemusí chcieť nasilu ohurovať, javisková reč herečky nemusí byť dokonalá, od dramaturgie sa nevyžaduje novátorská interpretácia. Všetko toto totiž nahradí sila emocionálneho spojenia interpretky, ktorá odhalí svoje citlivé miesta divákom, ktorí majú dostatok empatie na to, aby pochopili, akého intímneho procesu sú súčasťou. Toto v prípade Bye Bye Barcelona nenastalo. Pokiaľ dokáže Karoľová odbaviť už spomínanú zmienku o samovražde svojho známeho dvoma vetami, znamená to jediné. Buď to v jej živote naozaj nič neznamenalo, alebo nechce, aby diváci vedeli, ako ju to zasiahlo. Druhú možnosť jej samozrejme nemožno vyčítať, len potom netreba svoj život ťahať na javisko.

 

 

 

    

Táto recenzia bola uvedená aj vďaka podpore z Fondu LITA, autorskej spoločnosti. 
Čo robí LITA?

Publikované online: 28.1.2020

Miroslav Zwiefelhofer

Miro Zwiefelhofer absolvoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bol členom rady pre zahraničné divadlo festivalu Divadelná Nitra, členom dramaturgickej rady festivalu Nová dráma a ako porotca sa zúčastňuje prehliadok ochotníckeho divadla, ktoré sú súčasťou festivalu Scénická žatva. Venuje sa recenzistike, kritiky uverejňuje v napríklad v časopise Kód – konkrétne o divadle a v Rádiu_FM.