Modlitba námestí

Vytlačiť

Matúš Bachynec: Kabaret normalizácia alebo Modlitba pre Martu

 

Dramaturgia: Lucia Mihálová

Scéna a kostýmy: Ján Husár

Pohybová spolupráca: Juraj Letenay

Réžia: Matúš Bachynec

 Účinkujú: Monika Potokárová, Silvia Holečková, Daniel Žulčák

 

Premiéra: 10. a 17. decembra 2017, Modrý salón, Nová budova SND

Koncom roka 2017 priniesla na scénu Modrého salóna v SND mladá generácia divadelníkov jednu z prvých spomienok na 50. výročie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa. V roku 2018 nás nielen na divadelnej scéne čaká množstvo zaujímavých pohľadov na problematiku revolučného obdobia roka 1968 a udalostí, ktoré nasledovali. Inscenácia Kabaret normalizácia alebo modlitba pre Martu je zároveň venovaná štyridsiatemu výročiu Charty 77. Príbeh jednej zo signatárok a významnej osobnosti, speváčky Marty Kubišovej, inšpiroval mladých umelcov a svojou inscenáciou jej vzdali poctu na scéne SND.
Mladý režisér Matúš Bachynec sa téme totalitného režimu venoval už počas štúdia na VŠMU. Zdramatizoval a režíroval poviedku Dvaja kamaráti z knihy Ladislava Mňačka Oneskorené reportáže. Bachynec spolu s ďalšími tvorcami zo svojej generácie prináša na udalosti nedávnych československých dejín pohľad nepoznačený osobnou skúsenosťou, o to väčšmi vníma rozmer ľudskosti umelkyne, ktorá neoblomne zastávala vo všetkých svojich vyjadreniach ľudské práva a slobody prejavu na úkor vlastnej kariéry.
Inscenáciou Kabaret Normalizácia alebo Modlitba pre Martu Bachynec nadväzuje tematicky nielen na svoju tvorbu počas štúdia, ale rovnako na dramaturgickú líniu, v ktorej sa SND vracia k osobnostiam spojeným s významnými udalosťami našej histórie. Životné míľniky a kariérne úskalia Marty Kubišovej režisér spolu s dramaturgičkou Luciou Mihálovou rámcovo vybrali do série kabaretných scénok. Inšpiratívny prameň našli okrem iného aj v dokumentárnom filme režisérky Olgy Sommerovej Magický hlas rebelky z roku 2014.
Komorná inscenácia je pútavá pre starších divákov, pamätníkov tohto obdobia, avšak rovnako aj pre mladých ľudí. Rovesníci tvorcov, narodení nanajvýš krátko pred rokom 1989, si z tohto obdobia možno nesú spomienku, ako štrngajú kľúčmi v náručí rodičov na námestí, či na televízne zábery revolučných zhromaždení na námestiach. Práve preto tvorí toto dielo výnimočný divadelný aj edukatívny zážitok, ktorým sa cez skutočný príbeh osobnosti demonštrujú historické udalosti. Ikonická scéna nežnej revolúcie je úvodným obrazom inscenácie. Marta Kubišová, ktorú predstavuje herečka Monika Potokárová, mlčky vstupuje na balkón budovy Melantrichu na Václavskom námestí v roku 1989 s piesňou Modlitba pre Martu, dodnes symbolickou, ktorá sa stala hymnou novembrovej revolúcie. Neosvetleným javiskom Modrého salóna znie z autentického záznamu skandovanie tisícok ľudí čakajúcich na Martinu Modlitbu. V tomto okamihu sa scéna náhle rozsvieti a inscenácia sa retrospektívne vracia k úplným začiatkom speváčkinej kariéry.
Predstaviteľkou hlavnej hrdinky je Monika Potokárová. Približuje nám príbeh Marty Kubišovej od jej detstva po prvé konkurzy v divadle až po iniciatívu Charty 77 a vystúpenia počas novembrovej revolúcie. Všetky udalosti sa prelínajú ako filmový pás scénických obrazov života hlavnej hrdinky. Kompletná mozaika obsahuje profesionálne i intímne fragmenty zo života Marty Kubišovej pod vplyvom cenzúry a politickej šikany.
Monika Potokárová speváčku v naratívnych častiach, či v situáciách, kedy vstupuje do svojho príbehu, zosobňuje bez sentimentu, no s citlivým nadhľadom, čím jej dodáva bezprostredný ľudský rozmer, uveriteľnosť a vtip.
Humor predstaveniu nechýba a odľahčuje mnohé vybrané epizódy. Objavuje sa v replikách, ale aj v humorne ladených scénkach. Takou je napríklad odviazaná hudobno-tanečná ilustrácia legendárneho tria Golden Kids (Marta Kubišová, Helena Vondráčková a Václav Neckář). Potokárovej hereckými partnermi sú hosťujúci herci Silvia Holečková a Daniel Žulčák, ktorí na seba preberajú úlohu Heleny Vondráčkovej a Václava Neckářa, ako aj viaceré ďalšie postavy. Daniel Žulčák predstavuje všetky mužské postavy, a teda aj Kubišovej manželov, s ktorými si speváčka ako manželka prešla nielen zradou partnerskou, ale i zradou ľudskou (režisér Jan Moravec, druhý manžel, spolupracoval s agentmi ŠtB a podával správy o jej aktivitách.). Žulčák hrá aj postavy prezidentov Alexandra Dubčeka pri známom stretnutí so speváčkou a jej hereckou kolegyňou Ivou Janžurovou či Václava Havla v scéne jedného zo stretnutí počas formulovania iniciatívy Charty 77. Okrem toho Daniel Žulčák celú inscenáciu sprevádza hrou na klavíry, na gitare a spevom. Holečková sa najčastejšie objavuje ako Kubišovej matka, ale i v ďalších ženských postavách. Taktiež je výborná v speve a tanci, no okrem toho aj v úlohách uniformných provokatérskych úradníkov a záškodných agentov. Dodáva epizódnym postavám univerzálnu antipatiu, bez ohľadu na to, či ide o mužskú alebo ženskú postavu. Silvia Holečková tvorí s Danielom Žulčákom kabaretnú dvojicu, ktorá efektne dopĺňa Potokárovej emotívne sóla. Všetci traja herci sú na javisku zohratí a vďaka nim sa jednotlivé zmeny z hranej situácie do hudobného vystúpenia prelínajú plynulo a udržiavajú rytmus inscenácie. Holečková so Žulčákom väčšmi priznávajú hereckú grotesku, než v monológoch viac priama Potokárová. Týmto hereckým kontrastom je zvýraznená absurdnosť peripetií, ktorými si speváčka prešla.

Všetci traja predstavitelia sú hudobne a spevácky pohotoví a udržiavajú charakter inscenácie pričom reálne osobnosti nezosmiešňujú. Tanečné a pohybové variácie na jednoduchej scéne efektne dokresľujú životopisné situácie. Významovou dominantou scénografie je biele pozadie, ktoré slúži ako plátno pre dokumentárne záznamy a skriňa s dreveným rámom a priehľadnými stenami, čo umožňuje pracovať s ňou pomocou hry svetla a tieňa.
Emocionálne rozpoloženie hlavnej hrdinky vyjadrujú piesne. Každá Kubišovej skladba v interpretácii Moniky Potokárovej dodáva situáciám hĺbku a pôsobivý hudobný zážitok. Herečka ich interpretuje s ľahkosťou, pričom jej snahou nie je imitovať hlas Kubišovej. Všetky piesne majú svoje starostlivé načasovanie v priebehu predstavenia. Prvá polovica sa nesie v súvislostiach spojených s konkrétnou epizódou obľúbeného televízneho seriálu Pieseň pre Rudolfa III., kde po prvýkrát zaznela Modlitba pre Martu. Pieseň, ktorá svojím nenaplánovaným načasovaním tak veľmi vystihla pocit národa bezprostredne po udalostiach z roku 1968. Neskôr tragická scéna na nemocničnom lôžku s prenikavým žiaľom v piesni Ukolébavka pro nenarozené děti je emotívnym vrcholom inscenácie.
Je zjavné, že dramatizácia bola vytvorená priamo na telo herečky Moniky Potokárovej. Svojím hereckým a predovšetkým speváckym výkonom vzdala Marte Kubišovej hold, ako umelkyni a žene, ktorá mala odvahu, silu a vytrvalosť vystúpiť proti nespravodlivosti.
Matúš Bachynec spolu s dramaturgičkou Luciou Mihálikovou vytvorili príťažlivú a dojemnú inscenáciu. Strihom z jednej scény do druhej nepretrhávajú chronológiu príbehu a jednotlivé momenty vybrali starostlivo s tematickým vyvrcholením pre každú dramatickú situáciu. Faktom dali ľudskú podobu.
Človek by mal vedieť zostať človekom, ktorý sa dokáže bez výčitiek svedomia pozrieť sám sebe do očí. Marta Kubišová mala možnosť odísť, opustiť krajinu, ktorá jej zakazovala robiť to, čo milovala, to, prečo ľudia milovali ju. Zostala na úkor svojej kariéry, no nie na úkor dôstojnosti. Myšlienka ľudskosti v inscenácii rezonuje od začiatku do konca a hlboké „Ať mír dál zůstává s touto krajinou...“  znie v ušiach diváka ešte dlho po skončení predstavenia.





Publikované online: 14.9.2018

Katarína Kučová

Katarína Kučová (1989) je absolventkou štúdia Teória a kritika divadelného umenia na VŠMU v Bratislave. Počas štúdia publikovala články v školskom časopise i v odborných periodikách. V súčasnosti sa profesionálne venuje marketingu a PR. Od roku 2012 je členkou SC AICT a recenziami prispieva do projektu Monitoring divadiel na Slovensku.