Mizantropia - vášeň ako kameň a lístie

Vytlačiť

Réžia R. Polák, preklad V. Mihálik, dramaturgia M. Michnová, scéna P. Borák, kostýmy P. Čanecký, hudba R. Mankovecký, pohybová spolupráca S. Vlčeková, hrajú M. Geišberg, D. Heriban, T. Vravník, L. Jašková, N. Jelušová, J. Oľhová, M. Jánoš / T. Tomkuljak, D. Zaprihač,. V. Hriadel 

Premiéra 5. februára 2010, Slovenské komorné divadlo Martin

Alcest: „V tom zástupe chcem zostať odlíšený, sám, pretože ľudským davom zväčša pohŕdam.“ 
V posledných sezónach sa Slovenského komornému divadlu v Martine darí inscenovať aj klasické texty, či už dramatické alebo prozaické. Často ide síce o odvážne výpovede, hľadajúce netradičné kontexty alebo výrazivo, ale čo je najpodstatnejšie, popri poctivej (viac-menej) hereckej práci majú inscenácie svoju tvár. Témy, ktoré totiž prinášajú, sú síce „staré“, spôsob ich vypovedania je však, ani nie nový, ale iný – no predovšetkým závažne sa vyjadrujúci k súčasnosti, často s veľmi premyslenou vnútornou filozofiou. 

V poslednom inscenovanom - martinskom - Mizantropovi ju predstavuje vedome budovaný kontrast medzi tým, čo sa hovorí a tým, čo sa ukazuje, až na úrovni paradoxu, ktorý akoby „požiera“ sám seba. Aj keď v Martine Mizantrop miluje presne tak, ako ostatné postavy v Polákovej najnovšej réžii jedného z Molierových veľkých opusov o slabostiach ľudského charakteru, je veľmi odlišný. Jeho láska k typickej francúzskej kokete Celiméne (Lucia Jašková) vedie nielen k jeho dobrovoľnému vyhnanstvu zo spoločnosti ľudí, ale ešte k hlbšiemu nepochopeniu nielen podstaty človeka a lásky ale i seba samého. Na necnosti človeka a života vôbec neustále namrzený zaľúbenec s bojovnými rečami o skazenosti spoločnosti koniec-koncov „iba“ nudný človek a vo svojej podstate „len“ odľud a dobrovoľný samotár - to je tiež súčasný smiešny martinský Mizantrop. 

Román Polák naštudovaním Mizantropa v SKD Martin vytvára akúsi pomyselnú tetralógiu osobitných režijných interpretácií najzávažnejších Molierových dramatických diel. Molierovu pôvodnú politickosť Dona Juana, Tartuffa a Lakomca (Mizantropa nevynímajúc) zosúčastňuje kritickým pohľadom na dnešnú spoločnosť, ktorá vedome „dobrovoľné“ pestuje svoje vlastné zlo. Z Dona Juana sa tak stala Don(a) Juan(a)(2001) – Juanom bola žena, pretože taká je podstata kresťanského nazerania na ženu (príčina všetkého hriešneho), z pokrytca Tartuffa Striptíz Tartuffe (2002), teda inscenácia o veľkej radosti z chorobného vyzliekania sa z našich necností a z Lakomca Úbohý lakomec (2003), pretože za všetko v jeho živote určite môžu iba telenovely... 

Mizantrop v podaní Mareka Geišberga nás ani nerozosmieva svojou neschopnosťou žiť a zaťatým hľadaním spravodlivosti, ani nepoburuje neustálymi úprimnými, čestnými a pravdovravnými rečami. Je tým, ktorý je dávno „za zenitom“. Doba, v ktorej žije, totiž pokročila a on ostal stáť. K umelým skalám (scénografia Pavel Borák a. h.) a umelým rozkošiam v skleníkoch, v ktorých sa na nás sypú naše emócie v lapidárnych podobách odmietame rozumieť, pretože je lepšie ukazovať sa či trpieť v zoschnutom farebnom lístí, ako sa zamýšľať nad tým, prečo na nás nepadá to zelené, podobne ako tiež odmietame zamýšľať sa nad tým, prečo si musíme pestovať zelenú trávu iba v skleníkoch... Doba pokročila odevom, ktoré iba pomáhajú ukazovať prednosti ich nositeľov (Peter Čanecký) a k sluhom (Viliam Hriadel), ktorí môžu v službách svojho pána iba zomrieť. Filozofia umelosti doby však stroskotáva na zásadnom - na obyčajnej ľudskej snahe pomôcť. V inscenácii tak robí iba jedna postava - Filint (Dano Heriban), ním však Polák naplňuje paradox každej doby: neviera v človeka prináša iba ďalšie dôkazy o nezovšeobecniteľnosti jeho podstaty. Ale aj ďalší z múdrych paradoxov samotného Moliera spočíva v tom, že na jednej strane vytvorí v každej svojej hre až hrozivo vyzerajúci obraz našich necností, ktorý ale vždy vyváži „drobnosťammi“ tvoriacimi podstatu nášho života. Ako napríklad tými, ktoré na úvod i záver hovorí Mizantropov priateľ Filint: „Čo sa s vami stalo?“ Prostredníctvom Mizantropa sa nás to (čitateľov aj divákov) pýta samotný Moliere, ak chápeme Mizantropa ako symbol vtedajšieho človeka „chorého“ na nelásku k ľuďom. A aj napriek tomu, že Mizantrop po celý čas zatvrdilo prehlasuje: 
„V tom zástupe chcem zostať odlíšený, sám, 
pretože ľudským davom zväčša pohŕdam.“ 
niečo podobné a nezlomne hovorí aj Filint na konci: 
„Poďme my za ním, kým sa niečo nestane, 
a prekazme mu jeho chmúrne želanie!“ 

V hre však, samozrejme, Filint (a ani iní) nezostávajú iba pri slovách a „odľudu“ neustále pomáhajú. Väčšinou síce nejde o pomoc priamu, ale (ako sa na skutočný dramatický príbeh patrí) o pomoc v rovine symbolickej - teda vo forme filozofického výkladu pri otázkach o zmysle všetkých postáv. Tie totiž tvoria vo svojej podstate skladačku - negatív pozostávajúci z obrazov, ktoré ak ich etiku obrátime naopak, stanú sa akousi pozitívnou mapou - cestou, ktorá vedie k náprave ľudstva... A - samozrejme - tak je možné dekódovať aj inscenáciu. 
Ak sa ale v Polákovej iscenácii Mizantropa nemožno smiať na Mizantropovi/Alcestovi (ak sú vôbec na smiech komické charaktery veľkých Molierových opusov), je možné dosýta sa pobaviť na postavách, ktoré vytvárajú dôvody pre Alcestovu nevrlosť: na baživej Arsinoé Jany Oľhovej, zamilovanom Klitanderovi Dominika Zaprihača, uškŕňať sa nad naivitou kokety Lucie Jaškovej (že sa jej na nič nepríde a že sa jej nič nedotkne), či súhlasiť so satirickým pohľadom na „básnikov“ - Oront Tomáša Vraníka alebo sa čudovať konaniu cnostnej Elianty Nadeždy Jelušovej. 

Martinský Mizantrop vystaval obraz doby vymknutej z kĺbov, ktorá zlyháva nielen na plytkosť v láske, ale aj na nevieru v človeka. Chvalabohu, že v tom sa stále molierovská doba od našej v ničom nelíši...

Publikované online: 5.2.2010

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre mediálnej komunikácie a reklamy Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.