(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Minimalistický trip na perifériu života

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/Minimalistický trip na perifériu života
Divadlo
InscenáciaMark O'Rowe: Howie a Rookie
Premiéra20. januára 2007
Divadelná sezóna

Preklad K. Rozhin a S. Galajda, réžia K. Rozhin, dramaturgia Š. Fejko, hrajú P. Čižmár, M. Macala
Premiéra: 20. a 25. január 2007, Divadlo KONTRA v spolupráci so Spišským divadlom
Kotolne verejných budov majú, zdá sa, nemalý divadelný potenciál. Podzemné podlažia so spustnutými stenami, potrubnými systémami, či atypickým architektonickým riešením vytvárajú priestor pre vznik pochmúrnych Lorcových balád (Krvavá svadba, VŠMU), ale aj reflexiu súčasných tém z predmestia veľkomesta. Zatiaľ čo umiestnenie bábkarskej Krvavej svadby v réžii Nadi Uličnej do podzemia Fakulty architektúry Slovenskej technickej univerzity Bratislava bolo priestorovým experimentom, bývalá kotolňa Spišského divadla v Spišskej Novej Vsi, v ktorej vznikla inscenácia Howie a Rookie, sa stala jeho alternatívnou scénou.
Dramatik Mark O´Rowe (1970) patrí do skupiny súčasných írskych autorov, ktorí svojou tvorbou reagovali na sociálne a kultúrne neistoty sprevádzajúce začiatkom deväťdesiatych rokov ekonomickú transformáciu krajiny. Vo svojich hrách, odohrávajúcich sa zväčša na predmestí, kriticky konfrontovali írsku identitu prelomu 20. a 21. storočia. Ich texty sa vyznačovali expresívnym jazykom, slangom či scénami násilia. Do tejto mustry zapadá aj hra Howie a Rookie (1999), ktorá v kariére jej autora znamenala prelom. Vyhrala niekoľko prestížnych írskych dramatických cien, vrátane najlepšej novej hry roku 2000 podľa Irish Times.
Hyperaktívny bitkár Howie a narcistický donchuan Rookie sú obyčajní flákači, ktorí väčšinu dní trávia v krčme, alebo v telesnom splynutí s dámami rôznej proveniencie, tvarov a veľkosti ako napríklad so stokilovou Avalanche. Ich domovom sú ulice severnej časti Dublinu, ich rodinou pouličné skupinky. Zákony gangov sú nevyspytateľné. Z najlepšieho kamaráta sa môže kedykoľvek stať úhlavný nepriateľ. Dôvod môže byť banálny, prípadne nemusí existovať vôbec. Alebo sa ním stane nezaplatený dlh za rozbité akvárium s exotickými bojovými rybičkami miestneho bossa, alebo matrac nakazený svrabom, na ktorom prespí jednu noc agresívny Peach.
Hra Howie a Rookie pozostáva z dvoch po sebe idúcich monológov, v ktorých postavy popisujú všedné i nevšedné udalosti posledných dní. Svoju reč kde–tu okorenia vulgárnym slovom, slangovým výrazom, alebo čiernym humorom. Kolorit prostredia dotvárajú i ďalšie postavy, miestami naozaj pitoreskné, o ktorých sa však dozvedáme len sprostredkovane. Tlstá Avalanche bažiaca po pravidelnej dávke sexu, šéf gangu Babochlap, v origináli Ladyboy, alebo mongoloid – brat, či skôr syn jednej z členiek komunity. Monologický tok slov miestami pripomína scenár akčného filmu. Akiste aj to bol jeden z dôvodov, pre ktorý prirovnala kritika autora hry – spĺňajúcej parametre in–yer–face štýlu – ku Quentinovi Tarantinovi (Reservoir Dogs, Pulp Fiction), či Irvinovi Welshovi (Trainspotting). Iní v nej našli aj mytologické motívy.
Poľská režisérka Klaudyna Rozhin, ktorá hru Howie a Rookie inscenovala v Spišskom divadle, scénické riešenie abstrahovala od použitia akýchkoľvek scénografických prvkov, odhliadnuc od tých, ktoré tvorili neoddeliteľnú súčasť javiska (vešiak, radiátor, ventilátor, dvere), ktorých významový presah bol ale minimálny, až nulový. Výraznejší interpretačný zásah pocítili len steny, ktoré ansámbel tvorcov pred premiérou namaľoval načierno. Zabránil tak nielen neželanému odrazu svetla, ale zároveň týmto aktom zadefinoval svoj vzťah k téme. Nezamestnaných írskych chuligánov zrejme svetlá budúcnosť nečaká.
Scénografický potenciál takmer dokumentárneho textu nebol malý. Svrabový matrac, akvárium s rybičkami, či iné pouličné alebo bytové rekvizity by si miesto na javisku akiste našli. Nemožno sa preto čudovať (súdiac podľa dostupných fotografií), že ho využili viacerí tvorcovia zahraničných inscenácií. Klaudyna Rozhin nie. Jej voľba sa ukázala byť prospešná. Rešpektovala totiž filmový charakter hry, čím výrazne podporila individuálnu divácku imagináciu.
Scénografický minimalizmus však splnil ešte jednu funkciu – dovolil vyniknúť hercom. Ich obsadenie bolo presné už v rovine typológie. Autenticitu podporili aj jednoduché kostýmy – športová bunda, maskáče, a bonus v podobe tetovania (bitkár Howie) a lacná elegancia, korále na krku (balič báb Rookie). Peter Čižmár ako Howie rozbehol inscenáciu vo veľkolepom štýle. Obraz hlučne agresívneho a priamočiareho Howieho vystaval strhujúcou dynamikou slova a neverbálnej agendy. Kontroloval každý svoj pohyb, gesto, vrátane niekoľkých výpadov bojového umenia WinTsung. Bol presný a nenásilný. Bezpochyby oduševnil všetkých mladých rebelov v obecenstve. V závere takmer štyridsaťminútového monológu skončil s navretými žilami a cícerkami potu v tvári. V severnom Dubline predsa ide o život.
Čižmár nasadil latku autenticity veľmi vysoko, štartovacia pozícia Mikiho Macalu (Rookie) nebola ľahká. O to viac, že názor na jeho postavu si divák vytvoril už počas predchádzajúceho monológu, v ktorom bola rámcovo charakterizovaná. Aby toho nebolo málo, určité antipatie mohli vzbudzovať aj niektoré výroky samoľúbeho Rookieho: „Pretiahol som každú, ale neublížil som im, nanajvýš citovo, aj to len dvom.“ Macala sa však uvedených nástrah nezľakol a po trochu neistom začiatku sa aj on veľmi rýchlo prepracoval k vybalansovanému výkonu, nevzdávajúc sa nadhľadu nad postavou, ktorý sa miestami prejavoval drobným zveličením jej komických čŕt.
Howie a Rookie je inscenácia, ktorá zaujme svojou jednoduchosťou, priamočiarosťou a prirodzeným herectvom. Jej uvedenie divadlom Kontra v budove Spišského divadla má aj nespochybniteľný dramaturgický význam. Migrácia z oblastí s vysokou nezamestnanosťou do industriálnych zón, v ktorých však práca tiež nie vždy je istá, totiž nepredstavuje iba írsky fenomén. K dezilúzií a sociálnemu zlyhaniu potom nie je príliš ďaleko. Slováci by o tom vedeli hovoriť tiež. Howie a Rookie je v neposlednom rade ďalším dielikom do mozaiky súčasnej írskej drámy, ktorá sa na Slovensku prezentovala cez rustikálne hry Martina McDonagha alebo Mariny Carr.

Peter Scherhaufer vyštudoval Ekonomickú univerzitu v Bratislave, v súčasnosti pracuje v oblasti Public Relations a Reputation Management. Venuje sa divadelnej publicistike, je autorom jedného románu a viacerých divadelných hier, je trojnásobným finalistom súťaže Dráma (2005: Umy si rúčky ideme jesť, 2006: Hovorkyne, 2014: Rukojemníci). V roku 2015 súťaž s divadelnou hrou Osamelosť bežca piesočných dún vyhral. Jeho divadelná hra Na streche získala 1. miesto v dramatickej súťaži Divadla Husa na provázku (Cena Konstantina Trepleva 2013). Člen dramaturgickej rady festivalu Nová Dráma 2006 a 2007, člen Kolégia riaditeľky Divadelného ústavu, spolupracovník TV Markíza.

Uverejnené: 20. januára 2007Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzent: Peter Scherhaufer

Peter Scherhaufer vyštudoval Ekonomickú univerzitu v Bratislave, v súčasnosti pracuje v oblasti Public Relations a Reputation Management. Venuje sa divadelnej publicistike, je autorom jedného románu a viacerých divadelných hier, je trojnásobným finalistom súťaže Dráma (2005: Umy si rúčky ideme jesť, 2006: Hovorkyne, 2014: Rukojemníci). V roku 2015 súťaž s divadelnou hrou Osamelosť bežca piesočných dún vyhral. Jeho divadelná hra Na streche získala 1. miesto v dramatickej súťaži Divadla Husa na provázku (Cena Konstantina Trepleva 2013). Člen dramaturgickej rady festivalu Nová Dráma 2006 a 2007, člen Kolégia riaditeľky Divadelného ústavu, spolupracovník TV Markíza.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Peter Scherhaufer vyštudoval Ekonomickú univerzitu v Bratislave, v súčasnosti pracuje v oblasti Public Relations a Reputation Management. Venuje sa divadelnej publicistike, je autorom jedného románu a viacerých divadelných hier, je trojnásobným finalistom súťaže Dráma (2005: Umy si rúčky ideme jesť, 2006: Hovorkyne, 2014: Rukojemníci). V roku 2015 súťaž s divadelnou hrou Osamelosť bežca piesočných dún vyhral. Jeho divadelná hra Na streche získala 1. miesto v dramatickej súťaži Divadla Husa na provázku (Cena Konstantina Trepleva 2013). Člen dramaturgickej rady festivalu Nová Dráma 2006 a 2007, člen Kolégia riaditeľky Divadelného ústavu, spolupracovník TV Markíza.

Go to Top