Milujem ťa. To cítiš.

Vytlačiť

Lucy Prebble: Vedľajšie účinky

 

Preklad: Martin Ondriska

Dramaturgia: Lenka Garajová

Scéna: Zuzana Hudáková

Kostýmy: Ľudmila Bubánová

Videoart: plutoon

Réžia: Michael Vyskočáni

 

Účinkujú:

Lori Jamesová: Ivana Kubáčková

Toby: Ján Dobrík

Connie: Anna Nováková

Tristan: Dávid Uzsák

 

 

Meno britskej autorky Lucy Prebble (1980) možno zachytili niektorí slovenskí televízni diváci – je spoluscenáristkou monumentálnej rodinnej ságy z prostredia mediálnych magnátov Boj o moc (Succession), a najmä autorkou mimoriadne úspešnej televíznej adaptácie autentických zápiskov luxusnej londýnskej prostitútky Tajný denník call girl (The Secret Diary of a Call Girl), čo napriek názvu nie je nejaký britský Sex v meste, ale zaujímavá psycho-sociologická sonda do istých vrstiev britskej spoločnosti. Autorkinu profesijnú históriu spomínam najmä preto, že nastavila moje očakávania od jej hry Vedľajšie účinky (The Effect): tešila som sa na produkt poctivého dramatického remesla, ktorý neuráža divákovu inteligenciu ani jazykový jemnocit, má originálnu myšlienku, spád a kaskády vtipných point.

V tomto zmysle Prebbleovej vzťahová dráma s filozofickým podtextom v podstate nesklamala. Aby som však nevyzerala ako názorovo zmätené indivíduum, nemôžem zamlčať, že už som sa o hru pred časom „obtrela“ s prísnejším hodnotením. V recenzii tohtoročného festivalu Nová dráma v Kultúrnom živote č. 6/2019[1] som konštatovala, že ide o „svižnú konverzačku zasadenú v elegantnej scénografii, no ani profesionálny výkon tradične dobrých žilinských hercov nezakryl kostrbatú konštrukciu čudesného ľúbostného príbehu z prostredia ústavu, kde na dobrovoľníkoch skúšajú účinky psychofarmák“. Môj komentár odráža dojem, akým na mňa hra zapôsobila po jedinej návšteve inscenácie bez predchádzajúcej znalosti textu. Prebbleová, pri všetkých oceneniach, ktoré za svoju tvorbu už zožala (nominácia na Olivierovu cenu pre ENRON, cena Critic's Circle za The Effect), nie je Tom Stoppard, ktorého hry sú nedostižnými lekciami z širokého spektra humanitných vied od histórie cez literárnu teóriu až k politológii či filozofii (v Arkádii dokonca aj z matematiky), bez toho, žeby strácali na literárnej iskrivosti. Najlepšie vystihol isté obmedzenia Vedľajších účinkov známy britský kritik Michael Billington, keď označil Prebbleovej hru za „pútavú, no trocha diagramatickú“.[2] Kus postavený na špekulatívnom základe a narábajúci s množstvom exaktných odborných informácií pôsobí, ak sa navyše pridá, ako v žilinskom divadle, scénografické riešenie, ktorému dominujú projekcie lekárskych záznamov či tomografické snímky ľudského mozgu, naozaj trocha konštruovane a umelo. Pri detailnejšom pohľade na Prebbleovej text však treba uznať už spomenuté – že ide o dobre zvládnuté dramatické remeslo, ktoré zodpovedá aj vysokým nárokom renomovaných činoherných scén. Autorka má okrem iného dar uplatňovať svoj pohotový vtip aj vnútri inak vážnych situácií a permanentne tak „kŕmiť“ divákovu pozornosť. Napokon – to je aj jeden z typických rysov dobre urobeného televízneho scenára: tak dlho sa zabávame na „hláškach“ drsných chlapíkov z policajného oddelenia, kým nás nezaskočí záber na zohavenú mŕtvolu...

Príbeh Vedľajších účinkov sa začína podobne nevinne a zľahka. Sledujeme dvoch mladých ľudí plných závideniahodného životného optimizmu, ako absolvujú úvodné pohovory medicínskeho testovania. Študentka psychológie Connie (Anna Nováková) odpovedá na otázky starostlivo a s rozmyslom – je evidentné, že chce obstáť, nech už to znamená čokoľvek; pri otázkach lekárky o jej sexuálnom živote však predsa len znervóznie a vypadne z konceptu dobrej a poslušnej dievčiny. Ako druhý „pokusný králik“ čaká lekárku podstatne sebavedomejší muž. Tristan (Dávid Uzsák) pochádza z drsného prostredia severoírskeho Ulsteru a nepodstupuje lekárske testy po prvý raz – pravidelne si nimi zarába na cestovanie po svete. Pre tohto alfa samca očividne nie je žiadna žena zakázanou zónou – od začiatku sa pokúša s lekárkou flirtovať. Keď od nej napríklad dostane otázku, či mu bola diagnostikovaná nejaká duševná porucha, priloží si ruku k uchu a referuje, že „hlasy hovoria, že nie“. Na otáčacej lekárskej stoličke je pohodlne rozvalený, jedna noha členkom opretá o koleno druhej. Mobil odovzdáva so šibalským úsmevom a varovaním, aby si radšej nepozerala fotky. Na konci sedenia sa potom rozhodne pre frontálny útok – s takmer romantickým výrazom vedkyni povie, že je atraktívna. Jej strohé „ďakujem, Tristan“ ho však definitívne schladí.

Doktorku Lori Jamesovú hrá Ivana Kubáčková ako prísnu bytosť s dozadu stiahnutými vlasmi, oblečenú v služobnej čierno-sivej (čierne nohavice a pulóver dopĺňa sivý plášť bez rukávov; kostým trocha evokuje staršie vedeckofantastické snímky zo zlovestných vojenských laboratórií). Cez takmer ľadový, striktne profesionálny výraz však od začiatku prebleskuje smútok, ktorého príčiny sa nám postupne začnú odhaľovať. Štvrtou a poslednou postavou tejto komornej drámy, ktorá na scénu nastupuje o niečo neskôr, je lekár Toby, Lorin nadriadený a kontrolór priebehu pokusu. Až pri rozhovore s ním diváci zistia, čože sa to presne ide skúšať: sú to účinky nového druhu antidepresív.  

Toby Jána Dobríka síce nosí rovnako ponurý kostým ako Lori, inak s ňou však povahovo nemá veľa spoločné. Je stelesnené sebavedomie, majster asertívnej komunikácie. Jeho veľká chvíľa prichádza, keď sa publikum v divadelnej sále na chvíľu ocitne v úlohe návštevníkov popularizačno-propagačnej prednášky: buduje svoju reč na osobnom príbehu o otcovi-chirurgovi, ktorý neurológiu, lekársky odbor svojho syna, dlho pokladal za podradnú disciplínu, takmer za akýsi druh šarlatánstva, ktoré sa zaoberá vymyslenými problémami. Keď však u neho samého prepuklo degeneratívne neurologické ochorenie, ešte pri zdravom rozume odkázal svoj mozog na vedecký výskum. Z Tobyho slov prýšti pritom taká srdečnosť a neokázalá neha, že nás ani nenapadne možnosť, že si celý dojímavý príbeh vymyslel – zvlášť keď údajný otcov vypreparovaný mozog vytiahne pred ohúreným publikom z prineseného vedierka. Tým sa však jeho zmysel pre teatrálny efekt zďaleka nevyčerpá – napokon prechádza ku kľúčovej vete „choroby mozgu skutočne existujú“, pri ktorej má doširoka rozpriahnuté paže s roztiahnutými prstami osvetlenými svetlom, takže vyzerajú trocha ako vlákna neurónov. A keď na záver ďakuje otcovmu mozgu v kýbli, že „popoluška medicíny sa vďaka ľuďom, ako bol on, dostala na bál“, sledujeme jeho gesto so stiahnutým hrdlom ako veľkolepé hollywoodske finále.

Hra je vystavaná ako paralelný príbeh dvoch párov, ktoré majú rozdelené hracie pole. Zatiaľ čo dvojica lekárov pred divákom rozvíja súboj názorov, dvojica pacientov Connie a Tristan predvádza najmä stret emócií. Potácajú sa v zúfalých pochybách: skutočne je to, čo cítia, láska, alebo konajú iba pod vplyvom liekov? Connie Anny Novákovej je trocha kŕčovitá a neprirodzená, ako keby sa stále tak trocha na niečo hrala. Dávidovi Uszákovi ako Tristanovi však ľúbostný ošiaľ bez problémov uveríme. Vie byť zúfalý, aj zúfalo hrozivý, keď uprostred škriepky s Connie zaručí a silno dupne nohou, či keď vzápätí rozdupe mobil. Keď jej dá také zaucho, čo plesne až do posledného radu. Nabíja škriepku vibrujúcou energiou. Hodí Connie o dlážku a potom sa zrúti – ťarbavo si sadne, pozerá sa na ňu sám zo seba zhrozený a trasľavým hlasom povie „prepáč“.

Kubáčková s Dobríkom ako dvojica lekárov Lori a Toby sa usilujú prehľadne a pútavo podať fakty, ktoré nie je na prvé počutie celkom jednoduché vstrebať, lebo, ako už bolo povedané, dosť priestoru v hre dostávajú vedecko-filozofické konštrukcie, ktoré prinášajú divákom nové informácie a látku na zamyslenie. Toby si napríklad myslí, že testovaný liek na depresiu ľuďom pomôže v citovom živote, a prirovnáva to k testom liekov na krvný tlak, pri ktorých bola pred rokmi objavená viagra – s tým rozdielom, že toto je akási „viagra na srdce“. Prostriedok, ktorý nám pomôže zvládnuť fakt, že s predlžovaním ľudského života sa bude predlžovať aj život v manželstve. Lori je naopak toho názoru, že antidepresíva vlastne nefungujú – napokon ľudí neochránia pred samovraždami, ich účinok je nevypočítateľný, ľudia sa od nich stávajú závislí. K tomuto (hojne rozšírenému) názoru sa asi prikláňa aj sama autorka – vyslovuje ho totiž postava badateľne poctivejšia, morálnejšia a empatickejšia ako jej protihráč.

Režisér Michael Vyskočáni už predviedol, hoci v prípade komornej kriminálnej drámy Vytrvalý dážď (príjemné prekvapenie vlaňajšieho ročníka Dotykov a spojení), že dokáže viesť hercov k sústredenému výrazu a vybudovať dynamickú inscenáciu prešpikovanú, no nie roztrieštenú, efektnými hereckými sólami. To sa mu viac-menej podarilo aj pri Vedľajších účinkoch, aj keď medzi výkonmi štyroch hercov vidím rozdiely – najväčšmi zaujal Dávid Uszák, naopak najmenej jeho partnerka Anna Nováková. Cestu z myšlienkového prepletenca Prebbleovej hry mi však napokon ukázala práve jej Connie. Vtedy, keď na Tristanovo bedákanie, aké strašné je zistiť, že človek nemôže veriť vlastným zmyslom, odpovedala proste: „Milujem ťa. To cítiš.“


[1] ULMANOVÁ, Martina. Strašiak do kapusty, Stalker a pani Zuzka. In Kultúrny život, 2019, roč. 2, č. 6, s. 4.

[2] BILLINGTON, Michael. The Effect – review. In The Guardian : international edition. Zverejnené 14. 11. 2012. Pozri

www.theguardian.com/stage/2012/nov/14/the-effect-lucy-prebble-review

Publikované online: 24.9.2019

Martina Ulmanová

Martina Ulmanová vyštudovala žurnalistiku na Karlovej univerzite v Prahe a divadelnú dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Viac ako dvadsať rokov pôsobí ako slovenská redaktorka českej revue Svět a divadlo. Na Slovensku stála pri zrode časopisu Divadlo v medzičase, roky pracovala v dramaturgickej rade festivalu Divadelná Nitra. Od roku 1998 pracuje na Edičnom oddelení bratislavského Divadelného ústavu. Za najlepšie obdobie svojej profesionálnej kariéry pokladá pôsobenie v týždenníku Kultúrny život (1990–1993) pod vedením šéfredaktora Ivana Štrpku.