Mechúrik-Koščúrik: Mierne inscenovaný koncert

Vytlačiť

Réžia: Juraj Bielik, Anton Korenči, dramaturgia: Miriam Kičiňová, scéna: Jaroslav a Miroslav Daubravovci, kostýmy: Barbora Gálisová, Lucia Šedivá, hudba: Juraj Bielik, texty piesní: Anton Korenči

Hrajú:
Mechúrik-Koščúrik: Branislav Bystriansky / Marián Labuda ml. a. h., Myška Chocholuška: Táňa Pauhofová / Judit Bárdos, posl. VŠMU, Žabka Rapotačka: Zuzana Marušinová, posl. VŠMU, Had Potrávešmyk: Dušan Musil a. h., Zajac Poleseskok: Gabriel Tóth a. h., Líštička Kmotrička: Barbora Švidraňová, posl. VŠMU, Vlk Horský Trubač: Tomáš Vravník a. h. / Daniel Žulčák, posl. VŠMU, Medveď Morský Mrmláč: Daniel Ratimorský, posl. VŠMU,
Ježibaba: Alexandra Palatinusová, posl. VŠMU, Čert Hubertus: Martin Madej a. h. / Daniel Fischer, posl. VŠMU, Pirát Jameson: Daniel Fischer, posl. VŠMU / Oto Culka, posl. VŠMU,
Miesiželezo: Jozef Jurčišin-Kukľa, posl. VŠMU

Premiéra: 12. a 13. novembra 2011, Slovenské národné divadlo

Písané z prvej premiéry a z predstavení 12. 11. a 6. 12. 2011.

Titul pre najmladších divákov v činohre SND je žiaducim prvkom repertoáru. Svedčí o tom aj značný divácky dopyt. Kým opera aj balet majú inscenácie pre deti v ponuke, činohra po dlhšej dobe uviedla rozprávku až v roku 2008. Autorom textu aj režisérom Kocúra na kolieskových korčuliach bol Ján Uličiansky. Inscenácia mala derniéru na začiatku roka 2011.

Nová rozprávka do repertoáru činohry SND pribudla v novembri 2011. Zarážajúci je výber titulu Mechúrik-Koščúrik zo zbierok Pavla Dobšinského. Ide o až príliš jednoduchý, málo dramatický príbeh.

Mechúrik sa vyberie na vandrovku a po ceste sa k nemu pridajú myš, žaba, had, zajac, líška, vlk a medveď. Prídu k domu, kde ježibaba strojí svadbu. Zvieratká vydávajú svoje zvuky, hrajú, no Mechúrik sa príliš nafúkne a praskne. Zvieratá sa rozosmejú, kumpáni ježibaby naľakajú a utečú. A keďže už bolo prestreté na svadbu, vlk si vzal líšku za ženu a zvieratá hodovali.

Úprava (a dramatizácia) Antona Korenčiho a Juraja Bielika je výrazná. Dopísali postavy, snažili sa medzi nimi načrtnúť vzťahy, rozšírili dialógy a upravili záver. Kým Mechúrik v pôvodnej rozprávke zahynie omylom, v úprave sa obetuje pre svojich priateľov. Naďalej však žije vo vetre a v piesňach, ktoré si jeho kamaráti spievajú. Nedopracovanou aktualizáciou je napríklad záver, keď sa zvieratká rozhodnú, že si z „tejto chatky“ spravia skúšobňu, kde budú hrať Mechúrikove piesne. Dovtedy však nebolo jasné, že sa záverečná scéna odohráva v chatke – nespomenuli ju v texte, nebola naznačená ani scénicky.

Rozprávka je lineárnym radením stretnutí zvierat a ich málovravných dialógov, teda rozširovaním putujúcej družiny a ich následným stretom so zloduchmi. Rozprávka Mechúrik-Koščúrik je vratkým základom inscenácie. Situácia so súčasnými pôvodnými hrami pre deti je žalostná (konštatuje to každoročne aj porota súťaže dramatických textov pre deti a mládež Artúr), no diapazón domácej i zahraničnej literárnej (dramatizovateľnej) tvorby pre deti je dostatočne široký a pestrý...

Pohľad na výber predlohy sa mení v prípade, ak bol výsledok od počiatku zamýšľaný ako kostýmovaný koncert. Princíp hudobníkov, kapely, skúšobne však nebol spracovaný dôsledne a dostatočne na to, aby sme mohli inscenáciu zaradiť do takejto, hoc netradičnej, no prijateľnej kategórie. Z inscenácie sa kostýmovaný, mierne inscenovaný koncert stal v dôsledku nedostatočného režijného vkladu.

Režiséri Juraj Bielik a Anton Korenči založili inscenáciu na hudobnosti – obsadili hercov, ktorí ovládajú hru na hudobnom nástroji, vložili do inscenácie piesne, ktoré sa stali jej hlavnou súčasťou. (Texty Antona Korenčiho sú v použití rýmu triviálne, ich poetická hodnota je nižšia.) Absentuje však herecká akcia a interakcia.

Samotná predloha veľa dramatických situácií neobsahuje a aj to málo, čo ponúkla, sa režiséri rozhodli nevyužiť. Frapujúca je scéna, v ktorej zloduchovia zajmú zvieratá - odohrá sa tak, že sa na javisku zhasne, z reproduktorov znejú zvuky trmy-vrmy, po pár sekundách sa rozsvieti a zvieratá sedia zviazané na zemi. Zobraziť scénu zhasnutím a premiestnením hercov počas tmy, to nemožno považovať za režijný vklad.

Ďalší nedivadelný moment bola súťaž o slobodu medzi zvieratami a zloduchmi. V prvom kole súťažia v hre na klavír, v druhom, sediac na lavičke, hrá zajac s čertom šach. A tak vznikla ďalšia statická, nedivadelná scéna, navyše aj nesúvisiaca s dejom a prostredím.

Nedomyslená je smrť – prasknutie Mechúrika-Koščúrika. Jeho nafúknutie a neúmyselné prepichnutie jedným zo zloduchov je vzhľadom na to, že ide o kľúčovú scénu, nedotiahnuté – rýchle a nejasné.

Inscenácii na úrovni nepridali ani lacné vtipy – po streľbe z praku padne na javisko scenár, čert si ako alúziu na manikúru pilníkom upravuje kopyto.

Za pozitívne možno považovať, že sa režiséri vyhli v inscenáciách pre deti často nadužívanej interaktivite – umelému zapájaniu divákov kladením nepodstatných otázok.

Zaujímavosťou je herecké obsadenie. Zo šestnástich účinkujúcich sú len dvaja interní členovia súboru. O tomto fakte možno viesť polemiky a je vecou uhlu pohľadu, či je to negatívny alebo pozitívny fakt. Aký je dôvod, že v inscenácii neúčinkujú interní členovia a členky súboru činohry SND? Ani jeden/jedna z viac ako štyroch desiatok nechce alebo nevie hrať pre deti? Alebo sú to roly nehodné statusu člena súboru prvej scény?

Bez ohľadu na odpovede na tieto otázky možno konštatovať, že obsadenie inscenácie mladými hercami – rovesníkmi (študentmi či nedávnymi absolventmi DF VŠMU) je jej devízou. Je diváckym potešením sledovať energický herecký kolektív, a to aj napriek tomu, že na zásadné herectvo mnoho priestoru v tejto inscenácii nemajú. Nenachádzajú sa tu však nedostatočné či „odfláknuté“ výkony.

Alternácie sa líšia v závislosti od naturelu daného herca. Mechúrika-Koščúrika stvárňujú Branislav Bystriansky a Marián Labuda ml. Kým Bystriansky je detailnejší v použití mimiky, Marián Labuda ml. má viac prepracovaný javiskový pohyb. Hlavný hrdina je prostý dobrák, ktorému sa dá všetko odpustiť. Aj preto slabší výkon v speve Branislava Bystrianskeho pri takomto zobrazení Mechúrika neprekáža – je súčasťou javiskovej postavy.

Myška Chocholuška (hrá na zobcovej flaute) je v spracovaní Judit Bárdos menej pišťavá ako v podaní Pauhofovej. Pauhofová je svižnejšia a viac teenagerská. Ani ona však nie je pišťavá v zmysle otravného afektu. Prislúchajúc svojim hereckým skúsenostiam a naturelu, je sebavedomejšia. Judit Bárdos je nenápadnejšou („sivou“), nie však „horšou“ myškou. Vlka Horského Trubača hrajú postavou vysokí Tomáš Vravník a Daniel Žulčák. Vlk – punker sa v alternáciách líši hlasovými dispozíciami a v podaní Tomáša Vravníka je zemitejší, arogantnejší. Pirát Jameson Daniela Fishera a Ota Culku sa líši vlastnou hudobnou interpretáciou (pirát hrá na klavír) i detailmi vychádzajúcimi z naturelu každého z nich (mimika, spôsob hrania prejavov agresivity...).

Hoci v bulletine sa uvádza, že Čerta Huberta hrá len Martin Madej, alternuje ho Daniel Fisher. V podaní Martina Madeja je čert karikatúrou metrosexuality, homosexuality a afektu. Fischerova štylizácia je striedmejšia, no aj z nej dokázal vyťažiť silnú komickosť.

Vhodné štylizácie s udržaním miery majú aj ďalší herci – Žabka Rapotačka Zuzany Marušinovej je veľmi komická aj vďaka rýchlej kadencii reči a hlasovej štylizácii presne v štýle „ja som Žabka Rapotačka, umlčať ma nie je hračka“. Frflavú žabu evokuje i vŕzgavá hra na husliach.

Dušan Musil (v kapele je perkusionistom) stvárňuje Hada Potrávešmyk exponovaním hlásky „s“ a plazivosťou pohybov. Musil má pantomimické schopnosti, v jeho telesnom i mimickom prejave ich hojne využíva.

Vynikajúci je Gabriel Tóth ako Zajac Poleseskok. Je šantivý, hýrivý, svižný, neskrotný nezbedník – smiechom, mimikou aj pohybom. Tvorí duo s pomalším vlkom, ktorý musí nosiť veľkú basu. Kým vlk vyludzuje hlbšie tóny, zajac vysokým tempom prepletá prstami na gitare.

Barbora Švidraňová je líška – diva a zvodkyňa. Hrou na klavíri a spevom s veľkým rozsahom oslňuje všetky zvieratá mužského pohlavia. Klipká dlhými mihalnicami a krúti chvostom.

Medveď Morský Mrmláč je spomedzi zvieratiek azda najhlúpejší, ale za to výborne drží rytmus údermi na veľký bubon. Daniel Ratimorský medveďa prezentuje ako nepremýšľavého, ale dobrého tvora. Aj v pohybe zobrazuje hrdinu, ktorý má viac šťastia ako rozumu – je pomalý, ťarbavý, končatinami hýbe len nevyhnutne.

Neveľkú hereckú príležitosť má Jozef Jurčišin-Kukľa v postave Miesiželeza. Je to postava v zmysle textu svojej piesne: „ja som Miesiželezo, pretože miesim železo“. Zastupuje hrubú silu – žiadne emócie, žiadne myšlienky. Celotelový oblek mu vytvára telo kulturistu. Jeho aj čerta a piráta ovláda Ježibaba. Alexandra Palatinusová hrá dominantnú, vládnucu ženu, ktorá velí skupine rozumovo chudobnejších zloduchov. Kým na premiére boli jej intenzita hlasu, gestá a agresivita zbytočne priveľké, na repríze svoj prejav sčasti zmiernila.

Scénickí výtvarníci Jaroslav a Miroslav Daubravovci ponechali scénu takmer prázdnu. Jej súčasťou je samoúčelná či skôr neúčelná šmýkačka, ktorou prichádzajú na scénu niektoré postavy. Ďalším z minima elementov na scéne je pník. Režiséri naň radšej priebežne usádzajú javiskové postavy, než aby im narežírovali akúkoľvek akciu či interakciu.

Javisko Štúdia SND je obtiahnuté bielym súknom a jeho súčasťou je i točňa. Vďaka nej zvieratá „putujú“ – kráčajú, kým sa točňa hýbe. Hrací priestor nie je vymedzený – herci prichádzajú a odchádzajú zľava, sprava, cez šmýkačku, chodia cez točňu i mimo nej, bežia poza sufity... Práca s javiskovým priestorom je teda náhodná.

Kostýmové výtvarníčky Barbora Gálisová a Lucia Šedivá kombinovali moderný odev s prvkami zastupujúcimi vlastnosti zvierat. Jednotlivé zvieratá štylizovali – myš je ladená do siva, je štýlová, no ufúľaná, žaba má celotelový oblek, ktorý jej vytvára mohutnejšie proporcie a na ňom plavky, had je elegán v dlhom kabáte s príslušným vzorom, zajac je chlapčisko v batikovanom tričku, s trakmi a šiltovkou a z vrecka krátkych nohavíc mu trčí mrkva. Vlk je punker vo flanelovej košeli a rifľovej bunde s cvokmi. Líška je elegantná, má topánky na podpätkoch, rukavičky a predĺžené mihalnice – je to country diva. Medveď má nohavice s trakmi, príslušne vypchaté, aby bol najväčší spomedzi javiskových postáv.

Pri postavách zloduchov zvolili výtvarníčky typizovanie postavy odvolávajúc sa na známych antihrdinov – pirát evokuje tých populárnych „z Karibiku“, parochňa a odev ježibaby je alúziou na disneyovské negatívne postavy z Malej morskej víly alebo 101 dalmatíncov, Miesiželezo a Čert sú konvenčným zobrazením týchto typov.

Farebné a nápadité kostýmy na bielom pozadí prázdnej scény mimoriadne dobre vynikli. Stali sa tak spolu s hudbou nosnými piliermi inscenácie.

Prínosom inscenácie Mechúrik-Koščúrik je mimoriadna herecká energia a nasadenie, ktoré, žiaľ, nebadať na všetkých predstaveniach SND. Je výborné, že sa na javisku národného divadla stretlo toľko mladých, muzikálnych a energických hercov a herečiek, ktorých neobťažuje hrať deťom.

V recenzii na inscenáciu Snehová kráľovná (MS STU, p. 30. 10. 2010) som napísala: „Medzi prvou a druhou rozprávkou tvorivého tímu Bielik – Korenči je badať pokrok. V rozprávkach sa vraví, že do tretice všetko dobré. Možno to bude platiť aj pri rozprávkových inscenáciách tohto režijno-dramaturgického dua.“ Dnes možno konštatovať, že v SND to nedopadlo ako v rozprávke a že, ak to nevyšlo s trojkou, tak najbližšie čarovné číslo je sedem.

Z pohľadu tvorby činohry SND pre deti môžeme inscenáciu Mechúrik-Koščúrik (po Kocúrovi na kolieskových korčuliach) brať ako pokus číslo dva a dúfať, že „do tretice všetko dobré“ sa v prípade SND naplní.

 

Lenka Dzadíková

Publikované online: 12.11.2011

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). 
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.