MATKINA VOĽBA

Vytlačiť

Divadlo Andreja Bagara Nitra

Dramaturgia: Svetozár Sprušanský
Hudba: Slavo Solovic
Scéna a kostýmy: Eva Rácová
Réžia: Marián Amsler
Účinkujú: Dana Kuffelová (Matka), Peter Oszlík (Jano), Juraj Loj(Paľo), Žofia Martišová(Suseda), Renáta Ryníková (Kata)
Premiéra: 14. a 15. decembra 2007, DAB Nitra

Na najvýstižnejšie a zároveň najstručnejšie pomenovanie dramatika Júliusa Barča – Ivana bude výraz jedinečný. V dejinách slovenského divadla ťažko nájdeme jemu podobnú osobnosť. Jeho divadelnú hru Matka po prvý raz uviedli ochotníci v Martine v roku 1943. O rok neskôr sa dostala na javisko SND. Dráma Matka (Máti) sa tesne po vojne (1947) dostala aj na pražské javisko Stavovského divadla, ktorú vtedy naštudoval herecký ansámbel Štúdia Národného divadla v Prahe.

V Nitre sa Matka naposledy uviedla ešte v Slovenskom ľudovom divadle v réžii Ľ. Smrčka(1943). V DAB sa Barč – Ivanovu dramatická tvorba objavila na repertoári v roku 1969(vtedy v Krajové divadlo), keď Karol Spišák režíroval hru Neznámy. Po takmer 38. rokoch sa Július Barč – Ivan opäť objavuje v programe nitrianskej pôvodnej, divadelnej tvorbe. Dramaturgia DAB sa rozhodla, hneď po Tajovskom rozšíriť ponuku Rodinného striebra drámou Matka v réžii Mariána Amslera.

Marián Amsler patrí k najmladšej režisérskej generácii na Slovensku, avšak ako výrazná divadelná osobnosť sa vyprofiloval už počas štúdia na VŠMU. So slovenskou klasikou sa však ako režisér stretol v Nitre po prvý krát.

Dráma Matka sa odohráva v čase hospodárskej krízy v 20-tych rokoch minulého storočia, keď na Slovensku nastáva jedna z najväčších vysťahovaleckých vĺn do USA. Režisér Marián Amsler vychádzal z tohto ekonomicky a sociálne kritického obdobia. Na jeho základe interpretoval a logicky zdôvodnil konanie jednotlivých postáv. Vyhýba sa pátosu, či klišé výrazovým prostriedkom na zobrazenie chudobnej dediny. K Barč – Ivanovej hre pristupuje empaticky, chápe problémy vtedajších ľudí a dobové okolnostii, no text a postavy vníma ako človek 21. storočia. Na čo upozorňuje aj v inscenačnom bulletine. Priestor kde sa odohráva dej Matky, vytvára atmosféru smutnej provincie a strachu. Dom Matky evokuje dojem hrobky. Vstup do domu je umiestnený v zemi, takže postavy na scénu vstupujú z podzemia, do izby z neopracovaného dreva a s dominantným krížom. Stena s visiacim krížom člení javiskový priestor na dve úrovne. Mrežovaná stena s dominantným krížom predeľuje svet v Matkinej izbe s vonkajším životom za stenou.

Za mrežou prebieha dedinský kolobeh života, v tomto priestore však Matka vidí svoje veštiace vízie, čo ju vedie k zdržanlivosti a nedôvere voči svetu vonku. Výtvarná zložka Amslerovej inscenácie svojím významotvorným fungovaním predstavuje dôležitý aspekt k hereckej akcii. Scéna dojmotvorne rezonuje tak silno, že javiskové postavy sa stávajú jej kompozičnou súčasťou. Kombinácia scény Evy Rácovej spolu s Amslerovou režijnou koncepciou a hudbou Slava Solovica vytvorila pôsobivé a citlivé syntetické divadlo.

Nemenej dôležitou zložkou inscenácie sú aj jednotlivé herecké interpretácie. Postava Matka je všeobecne vnímaná ako stará žena. Režisér však do tejto postavy obsadil mladú Danu Kuffelovú. Tento výklad Matky svedčí už o zmienenej režisérovej empatii. Často sa zabúda na fakt, že v tomto období sa žil celkom rozdielny spoločenský život, než na ktorý sme zvyknutý. Ženy sa vydávali a prinášali deti na svet oveľa skôr, na dedine sa už 25 ročné dievča v spoločnosti považovalo za „starú“ dievku. Vek Dany Kuffelovej tak zodpovedá vtedajšiemu životnému štýlu. Jej synovia sú v podstate iba 20 ročný mladíci. Podstatná časť vtedajšej mládeže netrávila mnoho času v škole. Manuálne pracovať a (pseudo)dospievať začínali často po skončení Ľudovej školy, takže Jano (Peter Oszlík) a Paľo (Juraj Loj) sa oprávnene vo svojom životnom štádiu cítia byť skúsení a vyspelí ľudia.

Postava Susedy (Žofia Martišová) rozhodne patrí do staršej generácie než Matka. Preto má nad Matkou prirodzene dominantné, miestami až autoritatívne postavenie. Jej syn je však rovnako starý, ako Matkine deti. Podstatne staršia Suseda (Žofia Martišová) svojho syna musela porodiť neskoro, v porovnaní s miestnym spoločenským úzusom, čo je dôvodom neprirodzeného emocionálneho upnutia na syna. Susedu a Matku spája predovšetkým materinský pud. Matka sa jej zdôveruje so svojimi hroznými víziami, ktoré sa postupne spĺňajú a suseda sa prostredníctvom nej snaží kompenzovať svoj strach z provincie, ktorú vníma, ako hrozbu, ktorá ju môže svojím drsným životom pripraviť o syna. Matka a Suseda sú vdovy, čo tiež ovplyvňuje ich vzťah k synom.

Vo vtedajšej mentalite na vidieku ženy prirodzene vnímali mužské pohlavie, ako dominantné, pretože v tej dobe najmä muž dokázal fyzickou prácou zarobiť peniaze. V prípade vdov im ich synovia nepriamo nahrádzajú aj absentujúcu sexualitu, ktorú kompenzujú prehnanou materinskou láskou. V stretoch Matky s Katou (Renáta Ryníková) sa Matka dostáva do obrovského kŕču a stresu. Jej hnev oficiálne vznikol na základe vzťahu s Paľom a neskôr s Janom. Matka ju však vníma aj ako rivalku, ktorá dokázala získať moc nad oboma deťmi. Katu pokladá za hlavnú príčinu nenávisti medzi jej synmi. Pôvod konfliktu bratov však súvisí s majetkovými záležitosťami, no predovšetkým medzi sebou vedú súboj o matkinu priazeň. V súrodeneckých hádkach sa Jano (Peter Oszlík) a Paľo (Juraj Loj) dostávajú do štádia detskej hádky o to, koho ma mama radšej. S Katou pribudol len ďalší podnet k súrodeneckej rivalite.

Dana Kuffelová dokázala herecky veľmi trefne a pôvabne zobraziť Matku. Zvolila výrazové prostriedky postavené na detaile, prostredníctvom ktorých dokázala zahrať nielen Matkinu reálnu prítomnosť, ale aj jej svet v podvedomí. Ako Matka mala jasnú hierarchiu hodnôt a dodržiavanie tej najdôležitejšej- rovnaké prejavovanie lásky obom synom, ju priviedlo do stavu, kedy sa musela rozhodnúť medzi svojimi deťmi. V tomto „Styronovom motíve“ emocionalitu celého príbehu Barč – Ivanovej Matky režisér doviedol do kulminujúceho bodu. V tomto obraze sa Matka rozhodne žiť so svojím starším synom Janom a predstieraným hnevom chce Paľa donútiť vyhýbať sa svojmu rodinnému prostrediu. Matka Dany Kuffelovej sa v tejto scéne premení priam na Styronovu Sophiu. Ochrániť svojho syna pred bratovraždou sa rozhodla odpudením ho od seba. Tento akt vníma ako vlastné obetovanie sa pre mladšieho syna. Je presvedčená, že sa jej podarilo vyhrať boj s osudom. Amsler poctivou prácou s členmi nitrianskej činohry dokázal prostredníctvom ich herectva dôkladne stvárniť vlastné vnímanie a postrehy Barč - Ivanových postáv.

Peter Oszlík (Jano) vychádzal z kultúrnych pomerov, v ktorých Jano žije. Každý podnet v texte, ktorý naznačuje Janovu vidiecku mentalitu Peter Oszlík využíva a následne tento motív rozvíja gestom a hlasovou intonáciou. Juraj Loj (Paľo) v porovnaní so starším bratom pôsobí skúsenejšie a elegantnejšie. Vo svojom vystupovaní nenápadne upozorňuje na svoje skúsenosti zo sveta. Bez zábran dokáže prejaviť svoje emócie a lásku k matke. Žofia Martišová (Suseda) zahrala zrelú ženu, ktorá dezorientovane tápa a blúdi drsnotou života. Svoj zmysel života vidí iba v starostlivosti o syna. Mladé živelné dievča s jemne prostým vnímaním sveta stvárnila Katu Renáta Ryníková.

V poradí druhá inscenácia v rámci monotematického cyklu Rodinné striebro má svoje umelecké prednosti a kvality. Rozhodne ide o inscenáciu, na ktorú divák nezabudne už pri východe divadla. Inscenácia Mariána Amslera po dlhej dobe oživila Barč – Ivanovo dielo aj v Nitre, no predovšetkým na štúdiovú scénu DAB pribudlo komorné, poetické a citlivé divadelné dielo, ktoré ambiciózne prináša Barč – Ivanov titul s poctivou hereckou, režijnou , scénografickou a hudobnou prácou.

Publikované online: 14.12.2007

Walter Nagy

Walter Nagy absolvoval štúdium divadelnej vedy na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. V priebehu štúdia absolvoval študentské stáže na Katedre divadelnej vedy  Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe a ELTE v Budapešti. V roku 2010 začal interné doktorské štúdium na Katedre teórie a kritiky DAMU v Prahe, kde pracuje na téme Inscenácie Jozefa Bednárika v 70. a 80 rokoch v kontexte česko-slovenskej divadelnej kultúry. Spolupracuje s divadelnými periodikami kød (SK) a Dialog (PL). Orientuje sa predovšetkým na divadelnú kultúru v krajinách V4. Zaoberá sa metódou „oral history“ a jej využitím v teatrológii. Pravidelne spolupracuje s Inštitútom dokumentárneho filmu v Prahe.