Maškaráda ako nečestná kartová partia

Vytlačiť

Preklad: Milan Rúfus
Scéna: Lucia Šedivá
Kostýmy: Silvia Zubajová
Choreografia: Zuzana Žabková
Réžia a úprava: Anton Korenči

Účinkujú: Michal Jánoš, Monika Stankovičová, Marián Viskup, Danica Matušová, Gregor Hološka/Daniel Ratimorský, Lukáš Pelč, Erik Peťovský, Kristína Grolichová, Bronislava Kováčiková, Petra Malatincová, Sylvia Mannová, Klára Mockovčiaková, Zuzana Šuvadová, Alexandra Urbanová, Ondrej Bortlík, Brian Brestovanský, Matúš Mihálik

Premiéra: 4. mája 2014 v divadle Malá scéna STU

 

Nadčasová tragédia Michaila Jurieviča Lermontova Maškaráda odhaľuje negatívne stránky ruskej spoločnosti 19. storočia, ktoré však majú zrejmý presah aj do našej súčasnosti. Lermontovov obraz dekadentnej a zhýralej spoločnosti je neľútostný a prebúdza i dnes svedomie. Na pozadí nešťastného omylu a intrigy ukazuje ďalekosiahle dôsledky aj tých zdanlivo neškodných morálnych pokleskov. Hĺbavá romantická postava Arbenina dodáva zároveň deju filozofický rozmer.

Režisér Anton Korenči do svojej inscenácie Maškarády na Malej scéne STU angažoval hercov z radov čerstvých absolventov VŠMU a študentov Štátneho konzervatória v Bratislave. Na jednej strane je chvályhodné, že sa pokúsil uviesť najmladšiu generáciu hercov na scéne spoločne s ich skúsenejšími a o niečo staršími kolegami, na druhej strane ich zastúpenie je celkom nerovnomerné – jediná Monika Stankovičová dostala jednu z hlavných rolí a stvárnila Ninu. Ostatní konzervatoristi tvorili chór – v bulletine uvedený ako Masky, a okrem niekoľkých replík vytvárali skôr priestorové aranžmán a jednoduché pohybové etudy.

Všetky postavy spája jedno – groteskná vizuálna štylizácia. Herci majú maškarné kostýmy a masky. Dievčatá, ktoré predstavujú masky, sú oblečené v korzetoch a krinolínach bez samotnej sukne. Na tvárach majú plačúce celotvárové biele masky v japonskom štýle. Muži-masky majú tiež biele masky, kostýmy tvoria čierne obleky. Všetky Masky majú na kostýmoch motívy žolíkových kariet, čím sa podtrháva motív kartovej hry, ktorý prechádza celou predlohou i samotnou inscenáciou. Vizuálna štylizácia ostatných postáv je v podobnom duchu, avšak namiesto tvárových masiek majú len nabielené tváre a herci tak dostávajú priestor aj na prácu s mimikou. 

Nakoľko scénografiu tvorí len luster zo sviečok a pár stoličiek, Masky si zahrali aj časti nábytku, ako napríklad skrinku či krb. Avšak tento nápad samotný, ako i jeho spracovanie je na hranici klišé, ktoré neospravedlňuje ani „študentský“ charakter inscenácie. Štyri herečky postavené čelom k sebe predstavujú kabinet. Keď sa otvára, ukročia na stranu a roztvoria tak kruh, ktorý vytvárajú. Krb zase tvoria ruky herečky, ktorej dlane a prsty sa krútia ako plamene ohňa.

V iných výstupoch sú Masky buď stuhnuté ako sochy, alebo vytvárajú veľmi jednoduché tanečné a pohybové kreácie, čím sa dotvára dojem večierku petrohradskej smotánky a početnej spoločnosti. Samotné choreografie sú ale veľmi banálne – hoci sú interpretované mladými konzervatoristami, dá sa predpokladať, že by zvládli aj podstatne náročnejšie tance.

Maskami sa inscenácia metaforicky približuje k myšlienkovému základu hry, ktorá ukazuje spoločnosť ako falošnú, štylizovanú, v ktorej nie je možné rozpoznať pravé tváre ľudí – doslovne aj v prenesenom slova zmysle.

Celá inscenácia je teda výrazne štylizovaná, čo napovedá aj samotný úvod, v ktorom sa postavy zoradené v línii v spomalenom pohybe a opakujúc nejakú pohybovú sekvenciu presúvajú od horizontu až na proscénium. Štylizáciu v duchu akejsi neľudskej krajiny či krutého cirkusu podporujú aj tlmené svetlá a bodové osvetlenie. V inscenácii je použitá hudba Arama Chačaturjana a Alexandra Glazunova, konkrétne skladby, ktoré autori skomponovali priamo na motívy Lermontovovej Maškarády.

Samotné herecké výkony nie sú celkom vyvážené. Herci zjavne nemali dostatočnú prípravu a s náročným veršom sa vysporiadali váhavo, niekedy im dokonca nie je rozumieť, prehĺtajú časti slov a nedostatočne deklamujú. Absencia dramaturga v inscenačnom tíme zrejme zapríčinila neistotu v konaní a v charakterových a emocionálnych polohách. Herci len ťažko viedli svoje postavy dejom a jednotlivými zvratmi, držali sa jednej východiskovej štylizácie, s ktorou už ďalej nepracovali.

Hlavnú postavu Arbenina stvárnil Michal Jánoš, ktorému sa aspoň čiastočne podarilo typovo vymedziť voči zvyšku hereckého ansámblu, čo je pre túto postavu kľúčové. Arbenin je hĺbavý typ filozofa, ktorý vnútorne opovrhuje povrchnou a pokryteckou spoločnosťou. Je emocionálne chladný, a pokiaľ ide o obhajovanie spravodlivosti či vyššej idey, vie byť aj krutý k ľuďom. Michal Jánoš sa tak stal akýmsi protipólom virvaru v spoločnosti. Jeho prejav je veľmi umiernený, až strohý. Takmer neprejavuje emócie, udržiava si od všetkého a všetkých odstup a na hercovi je vidieť, že podstatná časť jeho roly sa tvorí v jeho vnútri a nie na povrchu. Napriek tomu sa Jánoš nevyhol istému pátosu v závere inscenácie, keď si uvedomí svoj fatálny omyl, avšak na nápravu je už neskoro. Vtedy sa herec v preexponovanom kŕči trasie a spytuje si svedomie.  

Na svoj vek a skromné herecké skúsenosti svoju postavu obstojne ovládla Monika Stankovičová v úlohe cnostnej a mladej manželky Arbenina Niny. Práve tú súhra nešťastných náhod a intríg privedie až k tragickému koncu, keď ju jej vlastný milovaný manžel v domnienke jej nevery otrávi. Herečka sa typovo hodí na postavy jemných a zraniteľných žien, jej prejav je plný láskavosti i grácie. Občas s prílišným dôrazom deklamuje, čo sa dá ospravedlniť jej krátkym pôsobením v divadle. Taktiež si ešte celkom dôkladne neosvojila hranicu pátosu, vo výstupe umierania trochu prehráva. Ako jediná v inscenácii aj spieva, jej technika, hlasový rozptyl i prejav sú dôkazom o jej hereckom potenciáli.

Najpresvedčivejší výkon podala Danica Matušová v úlohe barónky. Ako jediná dokázala vystriedať viacero emocionálnych polôh a svojou energiou zaplniť javisko. Jej hlasový prejav svojou kvalitou taktiež výrazne prevyšuje jej hereckých kolegov. Dokázala sa predstaviť ako koketná panička, ale i ako dôstojná barónka, ukázala svoje vnútorné rozpoloženie i spytovanie svedomia. Všetky prechody narysovala celkom jasne, do každého výstupu dodala iný charakteristický prvok.  

V úlohe kniežaťa Zvjozdiča sa predstavil Marián Viskup. Jeho prejav je trochu hektický a nesústredený, ale to môžeme chápať i ako zámer vytvoriť postavu nesebavedomého odpadlíka. V inscenácii je ukázaný ako chudák, ktorý tápa vo vlastných dlhoch a avantúrach, ktorému chýba sebaúcta a grácia.

Naopak veľmi sebavedomo pôsobí Lukáš Pelč v postave Špricha, ktorého vykreslil ako typického intrigána, ktorý si všemožnými lžami a podvodmi zaisťuje svoje postavenie. Svoju typickú grotesknú štylizáciu Pelč neopustil ani v tejto inscenácii, ale v postave Špricha to nie je na škodu. Spolu so svojím nevkusným kostýmom vytvoril typ bulgakovovského diabla – slizkého, zákerného a morálne nízkeho človeka, typického pre ruskú literatúru. Vyvoláva tak smiech i strach zároveň.

V záverečnom výstupe dochádza k niekoľkým udalostiam, ktoré sú výzvou pre každý inscenačný tím – k smrti Niny a následnému šialenstvu Arbenina. Anton Korenči sa pokúsil toto tragické vyvrcholenie naaranžovať do akejsi snovej atmosféry, ale skĺzol do gýčovitosti. Nina po smrti v sprievode niekoľkých masiek odchádza – očividne ani herečka nedokázala nájsť spôsob, ako tento odchod zahrať. Zrejme ide o pokus zobraziť nanebovzatie cnostnej ženy, ktorá zbytočne umrela, Monika Stankovičová sa teda snaží dať do tohto krátkeho výstupu akúsi nebeskú nadnesenosť. Vzápätí začne Michal Jánoš ako Arbenin bojovať so svojimi besmi, taktiež stelesnenými maskami. Aj u Jánoša je vidieť, že sa s daným výstupom nedokázal stotožniť. Masky ho poštuchávajú do strán, smejú sa mu a rôzne ho šikanujú. Toto zdoslovnenie jeho šialenstva vyznieva ako klišé a samotný herec do neho vniesol pramálo vlastnej účasti.    

Z vášnivej ruskej drámy o láske, žiarlivosti a pomste tak na Malej scéne STU zostalo len málo. Nedostatočná dramaturgická príprava sa podpísala na nejasných hereckých štylizáciách, režijné a vizuálne riešenia balansujú na hranici klišé. Mladučkí herci v postavách Masiek svojou neistotou a nemotornosťou skôr zhadzujú celkové vyznenie, než aby pomohli oživeniu javiskového celku. Hoci ide o inscenáciu, ktorá chcela dať predovšetkým priestor študentom a mladým absolventom na začiatku kariéry, divák si z predstavenia odnesie len zmätené dojmy. Študentská inscenácia sa nemusí nutne vyznačovať technickou dokonalosťou, ale mala by ukázať originálny a svieži pohľad novej generácie a zvládnutie základných zručností – to však inscenácia Maškarády neponúka.

Publikované online: 24.7.2015

Tatiana Brederová

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.