Maska a ruža ako obrazy duše

Vytlačiť

Peter Palik: Kráska a netvor

 

Réžia, dramatizácia, scéna: Peter Palik, a. h.

Dramaturgia: Ivana Brošková

Kostýmy a masky: Eva Farkašová, a. h.

Hudba: Martin Husovský, a. h.

Pohybová spolupráca a asistent réžie: Jozef Novysedlák

 

Účinkujú:

Netvor: Pavol Pivko

Knieža: Adam Herich

Kupec: Jozef Novysedlák

Bianka: Patrícia Šimková

Berta: Mária Görögová

Brigita: Katarína Turčanová

Gróf Papulnés: Tomáš Krištof

Barón Tupognac: Peter Golian

Sluhovia: Peter Golian, Adam Herich, Tomáš Krištof, Jozef Novysedlák

 

Premiéra: 25. marca 2018, Spišské divadlo Spišská Nová Ves

 

V poslednom období slovenské divadlá často pri zostavovaní dramaturgických plánov vzájomne odkukávajú tie isté hry alebo námety. Staré divadlo Karola Spišáka si vybralo aktualizovanú verziu klasickej francúzskej rozprávky Kráska a Zviera v autorskej a režijnej interpretácií Tomáša Procházku. Spišské divadlo ponúka inscenáciu Kráska a Netvor podľa verzie spisovateľky Jeanne-Marie Leprince de Beamont. Rovnaký námet spracúva aj slovenská rozprávka Trojruža Pavla Dobšinského alebo Kráska a Zviera českého básnika Františka Hrubína. Všetci známi i neznámi autori sa inšpirovali ľudovou slovesnosťou vo svojej vlasti.

Rozprávková látka pretrvala po stáročia v ústnom podaní rôznych, prinajmenšom európskych kultúr. Preto sa jej postavy vyprofilovali ako pokus o stelesnenie symbolických predstáv hlbinnej psychológie. Sú to archetypálne kontrasty mužského a ženského princípu. Mužská postava Zvieraťa – Netvora v sebe nesie nevyspytateľnú vášeň, prírodný zákon pochybenia a trestu, tajomstvo a mlčanie. Ženská postava zase krásu, čistotu, nežnosť, poslušnosť.

Autorom a režisérom inscenácie v Spišskom divadle je Peter Palik. V bulletine k inscenácii priznáva inšpiráciu magickým dielom nedávno zosnulého filmového režiséra Juraja Herza (1934 – 2018) Panna a Netvor.

Film, ako posledné aktualizované spracovanie tejto rozprávkovej látky, sa naozaj ponúka ako východisko. Dôležitým krokom bola aktualizácia a významový posun v menách postáv. Hlavná ženská hrdinka prichádza na javisko pod menom Bianka. Tým chcú tvorcovia naznačiť, že dobré ženské vlastnosti môže mať každá žena. Meno Kráska veľmi priamočiaro poukazuje na žiaducu vlastnosť ženy, ktorú človek nemôže ovplyvniť dobrou povahou. Zviera sa mení na Netvora a zdôrazňuje sa jeho inteligencia a moc. Moc fyzická a magická, obe podivne zväčšené následkom prekliatia.

Kupec, otec troch dcér, pri návrate z obchodnej cesty príde o všetko. Jeho rodina je vo finančnej tiesni a cesta mala priniesť zlepšenie situácie. Kým príde domov, útočisko nachádza v zakliatom paláci, kde na neho čaká jedlo, nocľah a poklady, ktoré mu vynahradia stratu. Môže teda bez problémov obdarovať svoje staršie dcéry šatami a šperkami, ktoré si želali. Ale za to, že odtrhol ružu z kríka pre svoju milovanú najmladšiu dcéru, musí pánovi sídla – strašnému Netvorovi – sľúbiť alebo svoj život, alebo život jednej z dcér. Keď príde domov, staršie dcéry bez výčitiek svedomia vezmú od otca dary a odmietnu zodpovednosť za jeho život. Najmladšia Bianka sa však rozhodne obetovať a z domu uteká bez rozlúčky. Divák počuje iba zvuky Netvorovho koňa...

Bianka je aktívna hrdinka a príbeh jej aktivitu potrebuje. Jej krása Netvora odzbrojí, no jej sila nie je len vo fyzickom vzhľade, ale skrýva sa aj v jej vnútri. Nenápadnou ľsťou obíde zákaz uvidieť Netvorovu tvár a napriek preľaknutiu mu dokáže, že s ním chce ostať. Nepozná jeho pravú podobu, preto na ňu nemôže pôsobiť ako muž a môže si ju získať iba ako spoločník v nekonečnej samote. Raz navštívi sestry a otca, ale k Netvorovi sa vráti dobrovoľne a z lásky.

Zakliaty Netvor má zohavenú tvár, no rešpekt, obavy a hrôzu umocňuje aj jeho impozantná postava. Maska na jeho tvári pozostáva najmä z čiernej farby. Akurát na brade sú vždy viditeľné znaky pripomínajúce veľké jazvy. Postava má, samozrejme, iba antropomorfné črty. Osvetlenie môže odhaliť, že sa čierna tvár javí ako pokrytá podivnou kožou. Ako vo filme, aj tu má postava dva hlasy. Temný amplifikovaný druhý hlas prezrádza psychologicky hlbinný dôvod zakliatia. Strach z lásky, z ľudskosti a z možnej osobnej prehry. Bianku však oslovuje vždy prvý, osobný hlas živého herca. Ona je prameňom toho očistca, ktorým si prejde, ona je predurčená vyslobodiť ho.

Neustále javiskové stretávanie sa dvoch svetov – sveta prirodzeného a sveta masky. Asi najstaršou funkciou masky v náboženských obradoch bolo zamedzenie rozpoznania jej nositeľa. Dnes už neveríme v zlých duchov, zato veríme nášmu strachu, vypočítavosti a snahe o dobrý dojem. Správame sa neprirodzene, ako zakliati. Inscenácia nášmu správaniu a našim hodnotám nastavuje zrkadlo. Javisko prezentuje kultúru masky v doslovných i v metaforických podobách. Podliehajú jej „netvorivé“ (neužitočné) postavy, ktoré ubližujú sebe aj iným neprirodzeným myslením a konaním. Vo filme bol zakliatym svetom iba Netvorov palác, tu sa ním môže stať ktokoľvek.

Biankine sestry Berta a Brigita vidia svet len cez seba. Prehnane afektované, ženú sa za obeťami svojej pretvárky ako povodeň. Spôsob smiechu oboch herečiek v ich postavách trefne pripomína sliepku a kozu. Nahovorili si pytačov – Gróf Papulnés a Barón Tupognac sú panáci, hlupáci a ľahtikári, lenže aj vypočítaví. Na tvári majú mimické líčenie bielej farby. Jeden je zženštilou paródiou Ľudovíta XIV., zatiaľ čo druhý s ním kontrastuje civilným herectvom a umne dávkovanou neotesanosťou. Divadlo masiek v tejto dejovej línii pokračuje grotesknou svadobnou mizanscénou s postavou kňaza – trpaslíka, ktorý sa pýta iba žien, či chcú vstúpiť do manželstva. Keď Bianke dovolí Netvor navštíviť rodinu, nespokojné sestry jej urobia scénu, ktorá je podobná výstupu Košáričky a Richtárky v Kubovi režiséra Ľubomíra Vajdičku (Divadlo SNP Martin, 1981). Vo vzájomnej hádke sa dostanú k bodu, keď si začnú zo seba navzájom strhávať šaty. Hoci súperili o rodičovský dom, po príchode dlho nezvestnej sestry utekajú na panstvá manželov.

Surreálnu mágiu zámku z filmu nahrádzajú na javisku sluhovia. So šedými maskami sú nevtieravo anonymní a uskutočňujú všetky prestavby a manipuláciu s rekvizitami. Herci ich nevnímajú. Preto sa v zakliatom paláci aj predmety hýbu samé. Je to presne dodržaný odkaz na film z hľadiska technických možností divadelného umenia. Ich úlohou je tiež presúvať po javisku dynamické prvky fantazijnej scény – priehľadné skriňové boxy, akési truhly z plexiskla, otvorené vzadu a vybavené kolieskami na státie a vozenie postáv i rekvizít vo vertikálnej polohe. Berta a Brigita nimi prichádzajú na scénu ako umiestnené vo výklade. Tieto skrine pôsobia ako prezentácia kultúry masky, ale tiež ako demaskovanie, odhalenie či zvýraznenie ich obsahu. Len na pár sekúnd je na javisku hlava lane, symbol Biankinej čistoty vo vedomí Netvora. Postavy umiestnené v týchto boxoch sprevádza samota, vnútorná izolovanosť, prázdnota, smrť. Preto je od zármutku v samote odumretý Netvor umiestnený do jednej z nich, a tak ho nachádza Bianka po návrate z rodičovského domu. Divák uvidí truhlu s mŕtvolným obsahom skôr ako ona.

Samotná scéna odkliatia spolu s hromami a bleskami nie je prekvapením. Pre originalitu inscenácie sú dôležitejšie dva odkazy na šťastný koniec v javiskovom deji. Prvý a zašifrovaný odkaz sa objavuje už keď Netvor osobne spoznal Bianku a zakázal jej pozrieť sa na seba. Objavuje sa Adam Herich ako jediný javiskový sluha bez masky a podáva Netvorovi zrkadlo. Predstavuje spomienku na voľakedajšiu Netvorovu podobu a je tiež metaforou jeho vnútorného zápasu s vlastným sebavedomím. Druhý odkaz je jasne čitateľný – v poslednú noc jej návštevy v rodičovskom dome sa Bianke sníva sen o vlastnej budúcnosti, v ktorom vidí prvýkrát príťažlivého mladého muža – Knieža vedľa seba ako svojho manžela a otca svojich detí. Pochopí, že Netvor je vlastne zakliate Knieža. Vo sne vnímala ich vzájomnú lásku a už vie, že ho uvidela takého, aký môže byť v ich spoločnom živote. Videla ho takého, akého ho chce a môže vidieť len ona..

Sugestívne vybudovaná inscenácia motivuje všetkých k sústredenému a kvalitnému herectvu. Avšak vzhľadom na možnosti súboru divadla inscenácia utrpela isté zakliatie. Je ním rozdvojenie hlavnej mužskej postavy na Netvora (Pavol Pivko) a Knieža (Adam Herich), proti filmovému predchodcovi, kde obe podoby s autentickosťou naplnil Vlastimil Harapes. Obaja herci sú rozdielni fyzicky aj psychicky, vekom i temperamentom. Najkvalitnejší výkon podal Pavol Pivko v najnáročnejšej postave tejto inscenácie. Zatiaľ čo introvertný Netvor je zrelým mužom, Knieža je zrazu oproti svojej predošlej podobe príliš omladnutý, pôsobí priveľmi chlapčensky, až bezstarostne. A práve preto, že mu pripadne úloha bilancovať svoj osud a okolnosti samotnej kliatby, divák nadobúda pocit, že žiadne zakliatie ešte nebolo. Obsadenie dvoch hercov do dvoch podôb jednej postavy je riešením technickej otázky nemožnosti javiskového triku premeny výtvarne náročného kostýmu i líčenia.

Farebnosť scény podčiarkuje poetickú a zároveň hororovú atmosféru. Jednoduchosť javiskového priestoru citlivo oživuje výtvarná poetika hmlistej farebnosti s odtieňmi modrej až červenej alebo zlatobielej až šedočiernej. Výtvarný surrealizmus ženských kostýmov v štýle ilustrácií Albína Brunovského symbolizuje kŕčovitý pokus o provinčný prepych. Kontrastom sú Biankine obyčajné biele šaty. Netvorov tmavý plášť pohlcuje a odráža všetky svetelné efekty. Akoby sa nepostihnuteľným spôsobom pohyboval na horizonte divákovho zraku. Kožušinový golier, vzadu opticky predĺžený, pripomína tak gotiku i barok, ako aj vyšší spoločenský status svojho nositeľa. Rocková hudba miestami nevtieravo dotvára atmosféru výstupov. Zvukovú gradáciu atmosféry dopĺňajú hromy, zvony či erdžanie koní, ale tiež krátka emotívna pieseň, ktorá vystihuje samotu Bianky aj Netvora.

Rozprávka vypovie veľa formou inteligentných scénických skratiek. Je bohatá na javiskové neverbálne znaky. Citlivé až melodramatické chvíle prirodzene vyváži akčná mizanscéna alebo komika. Je to vydarená inscenačná poetika. Škoda len, že dramaturgický výber titulu sa trochu minul s reálnymi hereckými možnosťami Spišského divadla.

 

 

 

 

 

 

Publikované online: 10.12.2018

Frederika Čujová

Frederika Čujová vyštudovala divadelnú vedu a etnológiu na Vysokej škole múzických umení a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, pracuje v Divadelnom ústave.