Máša, Beta a ich pražský život

Vytlačiť

Preklad: Martin Gazdík, Viktor Kollár
Dramaturgia: Martin Gazdík
Scéna: Ján Zavarský
Kostýmy: Kateřina Bláhová
Hudba: Juraj Péč
Réžia: Viktor Kollár
Hrajú: Kristína Tóthová, Edita Borsová, Martin Križan, Gregor Hološka, Barbora Bazsová, Vladimír Jedľovský
Premiéra 13. február 2010, Divadlo Jána Palárika v Trnave

Čoraz menej ľudí si pamätá, čím komunizmus vlastne bol. Ľudský mozog má tú šťastnú vlastnosť, že vytesňuje udalosti, ktoré sú nepríjemné a uchováva len to pekné. Preto počujeme mnoho ľudí vzdychať, že za komunizmu bolo všetko oveľa ľahšie, oveľa lepšie. Už zabudli, aké to naozaj bolo. Ďalší si komunizmus nepamätajú, lebo ho nikdy nezažili. Po ´89 sa o minulosti nehovorilo, pretože ľudia neboli zvyknutí hovoriť. A teraz? Teraz už je to tak dávno, že sa to už nikomu nechce vyťahovať.
Niekoľko slovenských divadiel túto tému, našťastie, vytiahlo. Príležitosťou na rekapituláciu bolo dvadsiate výročie Nežnej revolúcie. Viacero divadiel programovo nasadilo do repertoáru tituly vyrovnávajúce sa s týmto obdobím. Oneskorený a zdanlivo nenápadný príspevok Divadla Jána Palárika v Trnave k danej problematike však už stihol prerásť hranice okresu.
Dôvodov je hneď niekoľko. Napríklad, že autor, Egon Bondy, patrí ku kontroverzným česko-slovenským osobnostiam. Filozof, intelektuál, spisovateľ. No autorstvo inscenácie Máša a Beta podľa Bondyho rovnomenných noviel nepatrí len Bondymu, ale aj dvojici Gazdík – Kollár. Na chýbajúcu myšlienkovú naplnenosť a sklon k povrchnosti v ich inscenáciách sme sa sťažovali vo februárovom čísle tohto časopisu. Máša a Beta prišla v pravom čase a s viacnásobnou útočnou intenzitou. Akoby si tvorcovia nevyužitý potenciál niekoľkých inscenácií v uplynulom období šetrili a teraz vybuchol v plnej sile.
Máša a Beta sú dve novely – o Máši a Bete. Čo ich spája, je práve ich rozdielnosť; rozdielnosť charakterov, situácií, v ktorých sa nachádzajú, dokonca i doba, v ktorej žijú. Spája ich atmosféra prachu, nezdravia, atmosféra chorej spoločnosti. V nemalej miere k tejto atmosfére prispelo aj tmavé prostredie scény, bodové osvetlenie postáv, pričom zvyšok sa nachádza v tme, a kopa uhlia na javisku.
Máša
Máša (Kristína Tóthová) je mladá, nádejná komunistka. Vkladá do komunizmu veľa nádejí, je tesne po Víťaznom februári. Je ochotná mu obetovať všetko, podriadiť mu aj svoj milostný život, ktorý vďaka tomu prakticky neexistuje. Aké smutné, keď láska vzplanie na základe politického presvedčenia. Máša je vo svojom presvedčení taká naivná, že jej unikajú mnohé zjavné skutočnosti vnútrostraníckeho života. Ľudovo povedané, má klapky na očiach.
Jej snom je stať sa vodičkou električky. Má uniformu. Od rozrušenia si tvár často skrýva v dlaniach. Spočiatku je mladá, detská, naivná, no postupne – akoby aj vyčerpaním herečky počas náročného výkonu – zostarne a dospeje, rozpustí si vlasy, prezlečie sa z uniformy do šiat (v totožných potom pokračuje druhá herečka v časti Beta). Jej konflikt s rodičmi, ktorí nesúhlasia s režimom, je prekážkou v jej samostatnom živote dospelého. Máši sa zdá rodinný život bez politiky zbytočný. „Moji rodičia sú drobní buržuji,“ povie s obrovským odporom. Jej rodičia sa ešte nezbavili buržoáznych predsudkov. Mášin pohľad je priamy, výraz v očiach presvedčivý. Jej nadšenie pre revolúciu je také veľké, že z nej urobí monštrum. Láska a cit k človeku je niečo, čo ju zmiatne. Zastihnú ju nepripravenú: Andrej (Gregor Hološka) ju zasväcuje do zákonitostí a dejín džezu. A pritom Andrej s priateľkou Lídou stavajú lásku až za službou revolúcii. Máša je zo seba sklamaná. Službe strane obetovala všetko, aj svoje zdravie. „Moji rodičia sú kandidáti strany,“ hovorí chorá Máša. To je okamih, ktorý ju napĺňa šťastím.
Je to príbeh, ktorý sa mohol odohrať v mnohých rodinách. Režisér Kollár sa naň pozerá nepateticky, napriek tomu je smutný a dojímavý. Diváka premkne súcit s dievčaťom, ktoré si pre stranu zničilo život. Tu nejde o to, že je to komunistická strana. Každý bezhlavý, nerozumný zápal ubližuje. Mášu, na začiatku odhodlané mladé dievča v uniforme nadšené pre vec, vidíme na konci krehkú a zničenú. Kristína Tóthová sa zhostila náročnej úlohy sebavedome, jej oduševnenie je presvedčivé. (I ja ako divák, ktorý nikdy nezažil socializmus, som v istom momente zrazu porozumela, čo ich na týchto myšlienkach upútalo.) Avšak jej expresívny herecký prejav sa v istých momentoch dostával až do kŕča, ktorý zmrazil jej tvárové svalstvo a výsledkom bolo do veľkej miery prekážajúce šušlanie, resp. neodpustiteľne zbytočné sykavky, ktoré odpútavali od sledovania inscenácie a priam nútili sústrediť sa na rečový prejav.
Egon Goldmann a Pán B.
Mladý a starý Bondy. Postavy, ktoré sprevádzajú obe dievčatá počas celej inscenácie. Mladý Goldmann (Martin Križan) je odetý do koženej bundy s červeným šálom, ako burič, beatnik, revolucionár. Jeho predstava o napĺňaní ideí marxizmu sa nestotožňuje s realitou. Svoju nespokojnosť transformuje do skvelých odvážnych básní (Pražský život). Naproti tomu pán B. (Vladimír Jedľovský) je oblečený ako francúzsky maliar, s baretkou a šálom, neskôr s klaunským červeným nosom. Je skúsený a vetrom ošľahaný. Jeho prednes je pokojnejší, je poznačený skepsou a životnou skúsenosťou. Najkrajšie momenty jeho recitácie sú tie, kedy náhle scivilnie. Po zážitku z jeho básne o básnikovi smiešne vyznieva báseň o Stalinovom ZSSR, ktorú prvácky recituje Máša. Je to jedna z chvíľ, kedy si divák uvedomuje slobodu, ktorú v dnešnom svete máme – napríklad, že nielen vieme, ale máme dovolené rozpoznať hodnoty skutočného umenia.
Goldmann aj Pán B. majú Bondyho autobiografické črty. Martin Križan je buričom, ktorý verejne a najmä nahlas prejavuje svoj sklamanie. Vladimír Jedľovský hrá Bondyho skôr uzavretejšie. Už si svoje prežil a preto nechce príliš vyskakovať. Chce robiť Bete spoločnosť v jej beznádeji, ale nevie, vlastne nechce jej pomôcť inak než radou, aby odišla.
Prechod medzi dvoma novelami sa uskutoční skúmavým stretnutím medzi Mášou a Betou, ktoré sa zadívajú jedna druhej do tváre. Spojením je tiež báseň o pokazenom čase, ktorú recituje Egon Goldmann, no dokončí ju pán B.
Beta
Beta sa odohráva o niekoľko rokov neskôr. Mladá žena prichádza do pohraničnej oblasti, aby bola blízko svojmu snúbencovi, ktorý je zavretý v koncentračnom tábore. Spoločnosť jej čoraz častejšie robí pán B., ktorý ju upokojuje aj desí zároveň.
Úvodný výstup Bety je majstrovským komentárom byrokratickej absurdnosti: Beta potrebuje ubytovanie a chodí od polície k predsedovi mestského výboru, pričom obaja sedia za tým istým stolom. Prostredie aj správanie sa postáv evokuje kafkovskú realitu: zámok, plno absurdných situácií, v ktorých sa márne snažíme nájsť logiku.
Napriek pochmúrnej nálade, ktorá vládne na scéne už od začiatku, v druhej časti fakt pohraničnej oblasti a nevľúdne charaktery ešte viac vystupňujú pocit tmy a dusna. Túto atmosféru podporuje aj kopa uhlia rozsypaná po zemi. Kým Máša pozdvihovala náladu svojím nadšením a oduševnením, Beta kontrastuje beznádejou. Do Bety sa čoraz viac vkráda Máša, aj fyzicky sa objavuje na scéne, čo podporuje kontrast dvoch nálad – ako demonštrácia začiatku a konca režimu.
V prvej časti inscenácie tvorcovia podporili dej, druhá časť je založená skôr na demonštrácii pocitov. O to ťažšiu úlohu má herečka stvárňujúca Betu, Edita Borsová. V kafkovskom svete defilujú absurdné postavičky, ktoré Bete ani v najmenšom neuľahčujú situáciu. Edita Borsová stvárňuje Betu ako ženu, ktorá všetky peniaze minie na úplatky, len aby zostala pri svojom snúbencovi. Jej odhodlanie čoraz viac ustupuje zdeseniu, ktoré sa prejaví až v dusení a priam žalúdočnej nevoľnosti. Správu o smrti svojho snúbenca prijme bezhlasným plačom ako žena, ktorej zúfalstvo dosiahlo taký vrchol, že už nemá ani slzy na plač. Borsová každým pohybom tváre či hlavy, každým gestom či záchvevom tela aj bez slov presne vyjadrí, čo jej postava cíti. Je to zrelý výkon talentovanej herečky, ktorej práca na sebe v uplynulých sezónach sa zúročila v tomto koncentrovanom, vnútorne naplnenom stvárnení vážnej dramatickej postavy.
Ďalší
Barbora Bazsová a Gregor Hološka sa objavia vo viacerých menších postavách. Bazsová je najsugestívnejšia v postave bláznivej lekárničky, Hološka zase v postave Uhliara, ktorý Bete ukáže jej snúbenca v tábore.
Celkovú atmosféru dopĺňa aj hudba Juraja Péča. Pochodovo cirkusová melódia sa prelína jemnou, romantickou, prípadne s pochmúrnym buchotom, ktorého echo sprevádza dramatické situácie. Dojímavý záverečný obraz stretnutia sa Máši a Bety trefne dotvára skladba Muchomůrky bílé od The Plastic People of The Universe (text E. Bondy). Scéna (Ján Zavarský) je ilustráciou básne o pokazenom čase. V kope uhlia sú porozhadzované doslova pokazené hodiny, pripomínajúce Dalího surrealizmus. Tmavé steny korešpondujú s pocitmi beznádeje a istého pohybu v kruhu.
A my...
Máša a Beta sú dve strany tej istej mince. Divadelným, neilustratívnym spôsobom demonštrujú zhubné následky totality či už na človeku samom (Máša), alebo na celej spoločnosti (Beta). Apelatívna inscenácia nielen pre tých, ktorí zažili socializmus na vlastnej koži a ktorého „ľudskú tvár“ skryla vo výstupe s prvomájovým sprievodom vlčia maska.
Viktor Kollár touto inscenáciou opäť nadviazal na líniu provokatívnych, myšlienkovo naplnených inscenácií. Je chvályhodné, že mu vedenie domovského divadla dovolí experimentovať s autorom, textom aj javiskovým stvárnením. Rastie tak nielen tvorivý tím, ale aj herci a diváci.
A Bondyho Pražský život? Tentoraz nemusíme byť hrdí, tak v Bratislave ako v Prahe, že hovno vládu už máme... Hádam na zvyšok básne tak skoro nedôjde.

 

Publikované online: 13.2.2010

Dária Fojtíková Fehérová

Dária Fojtíková Fehérová absolvovala štúdium divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a doplňujúce pedagogické štúdium so zameraním na detskú dramatickú tvorivosť. Venuje sa divadelnej kritike, publicistike a dramaturgii, aktívne sa zúčastňuje domácich aj zahraničných odborných podujatí, konferencií a festivalov. Venuje sa ochotníckemu divadlu, najmä ako členka odborných porôt a šéfredaktorka festivalových denníkov. Absolvovala viacero zahraničných kritických workshopov (AICT, Mobile Lab). Od roku 2010 pracuje v Divadelnom ústave, od roku 2014 ako vedúca Oddelenia divadelnej dokumentácie, informatiky a digitalizácie a programová manažérka festivalu Nová dráma/New Drama (2010). V roku 2013 ukončila postgraduálne štúdium na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kde obhájila prácu Estetika súčasnej slovenskej dramatiky. Od roku 2009 je členkou výboru Slovenského centra AICT, od roku 2014 jeho podpredsedníčkou.Je spoluautorkou monografie Ferdinand Hoffmann. Kritik, dramaturg, režisér... (spolu s Vladimírom Štefkom a Martinom Timkom).