Mariša bezosudová alebo Esencia tragédie v bielej pene

Vytlačiť

Réžia: Jan Antonín Pitínský
Scéna: Tomáš Rusín
Kostýmy: Zuzana Štefunková
Choreografia: Gusto Kyselica, Manuel Brouk
Hudba: Vladimír Franz
Hrajú: Táňa Pauhofová, Ján Kroner, E. Vášáryová, Marián Geišberg, Ľuboš Kostelný / Juraj Loj, Ivana Kuxová, Soňa Valentová, Ingrid Timková, Richard Stanke / Vladimír Obšil a ďalší
Premiéra 4. a 8. decembra 2009, historická budova Slovenského národného divadla Bratislava

Dráma bratov Mrštíkovcov patrí dnes už ku klasickému dedičstvu českých scén. Hoci sa Mrštíkovci rozhodli pre folklorizovanú tragédiu, na Slovensku sa takáto folklorizácia v ostatných desaťročiach minulého storočia nestala typickým obalom hry (SND, DSNP Martin).
Naopak, odfolklorizovanie sa stalo intenzívnou premenou klasického dedičstva na modernú podobu tejto drámy. Najintenzívnejšie do predlohy bratov Mrštíkovcov zasiahol režisér V. Strnisko, keď drámu Mariša inscenoval v činohre SND (MS SND) ako číru tragédiu (1983).
Práve túto esenciálnu podobu hry si vybral aj český režisér J. A. Pitínský, aby ju však okrášlil nie folkloristikou, ale štylizovaným pohybom a gestom. V mímovaní bielo odetých diev v úvode vstupujeme na pomyselné gazdovstvo nového levelu (povedané slovníkom novej generácie), ktoré uskutočňuje generácia adeptiek herectva VŠMU. Tento tanečný variant kreácií estetizovaného sveta, ktorým má publikum vstúpiť do realizmu ostro strihaného osudového príbehu, je v kontrapunkte k esencii príbehu.
Vibrácie štylizovaných mimicko-gestických variácií a realistického napätia konkrétnosti naturálnej zloby a bezmocnosti z ľudských manipulácií, tvoria podstatu Pitínského koncepcie.
Scéna T. Rusína uprednostňuje geometrické riešenia čistého priestoru, kde má kraľovať herec a herectvo. Kostýmy Z. Štefunkovej podčiarkujú svojou estetickou krásou estetizovanú lahodnosť rôznorodých variácií a inšpirácií od všednosti cez folklórne prvky krojov, až k vysokoštylizovaným kreáciám, výtvarne výrazným a podčiarkujúcicm významové línie príbehu (kostým nevesty, nevinnosť všednej bielej, červená ako farba obetovania a pod.)

V ústrednej postave Mariši sledujeme interpretáciu T. Pauhofovej vzďaľujúcu sa zámerne od pôvodného textu, aj jeho neskoršej úpravy (Strnisko). Pitínského Mariša v podaní T. Pauhofovej je nervná a krehká. Jej zraniteľnosť pôsobí najskôr ako poddajnosť. A neochota prispôsobiť sa vyzerá spočiatku len ako detinský vzdor (podporený krikom a výstupmi či záchvatmi rozhorčenia a hnevu). Infantilná vzdorovitosť sa postupne premieňa na spupnú nevraživosť. Mariša nie je vnútorne silná. Odoláva, lebo sa vzpiera a protestuje. Aj preto jej tragické gesto v závere vyznieva napokon ako afekt, ako hra náhody, nie osudového, dôkladne premysleného a zváženého rozhodnutia.
Takúto víziu Mariše podporujú aj interpretácie ďalších postáv – Lízala Jána Kronera, ktorý nezmyselne a bezhlavo núti dcéru k nezvratnému kroku, ktorý určí jej ďalší osud, a Lízalky v interpretácii E. Vášáryovej, ktorá prekvapivo podlieha hystérii chvíle a ťahá nespratnú neposlušnú dcéru za vlasy po javisku, aby ju tak dohnala tam, kam chce. Podobné výčiny, sprevádzané krikom a hlukom, podčiarkujú zvrátenosť rozhodnutí ako afekt priveľmi excitovaných indivíduí.
Len Vávra M. Geišberga zostáva po celý čas akýmsi ľahostajným a chladným obchodníkom, ktorý len kupuje zaujímavý tovar. Až v závere, keď sa prihovára Mariši, aby spolu zmenili svoj život: „Veď máme deti, čo z nich bude, keď uvidia ako žijeme?“, naznačí svoju vnútornú zraniteľnosť.
Strúhalka v podaní I. Timkovej je tiež jednou z bytostí, ktoré chcú prekričať vlastné svedomie, robí to nástojčivo a intenzívne, na hrane akejsi grotesknosti.

Na takmer prázdnej scéne geometricky riešeného priestoru, pre tento príbeh možno aj priveľkého javiska, (historickej budovy SND), sa akosi priťažko nadväzuje kontakt medzi postavami. Možno aj preto tu dominuje krik.
Tiché vzrastajúce napätie fatálnej bezvýchodiskovosti sa stráca v zovšednených situáciách a ozvláštnenie vstupmi mladých mužov a diev v mimicko-gestických pohybových kreáciách sa stáva chvíľami dominantným akcentovaním spodných prúdov príbehu, ale zväčša zostáva len ornamentovaním na okraj story.

Francek premenovaný na všedného Fera v podaní Ľ. Kostelného či J. Loja je akousi okrajovejšou postavou v celku príbehu, než v živote Mariše skutočne je. Ľ. Kostelný sa usiluje vyjadriť svoje rozhodnutie nevzdať sa svojej lásky dostatočne dôrazne, ale nemá dostatok priestoru na presvedčivosť.

Aj preto sa vytráca záverečná pointa dokonaného činu kamsi do prázdna veľkého javiska. Len z úst Roziny (pôvodne Rozárka) I. Kuxovej sa divák dozvie, že príbeh sa skončil. Bez jej repliky: „Vy ste ho otrávili?“ a záverečného pritakania Mariše: „Otrávila.“, by publikum zostalo neinformované...
Hádam priveľká pozornosť, ktorú režisér Pitínský venoval otváraniu metafor cez pohybovo-gestické vyjadrenia, spôsobila, že esenciálnosť realistickej tragédie sa premenila na akúsi anekdotu z kriminovín.
Hudba V. Franza veľmi intenzívne vťahuje diváka do priestorov nových a tajomných emócií, Franz rozumie podstate tragédie a ponúka svoju verziu jej utajeného rozmeru cez zvuky a tóny, ktoré prenikajú k temnejším vrstvám príbehu a jeho podstate.

Esencia tragédie, ktorú svojou úpravou zdôraznil V. Strnisko (a v r. 1983 aj realizoval veľmi úspešne v SND), sa v Pitínskeho inscenácii, obalenej do pohybovo-gestických ornamentov, vytráca kamsi k žriedlam maniéristicko-ozvláštňujúcim, ktoré pastvu pre oči povyšujú nad vnútorný význam.
Táto už tretia verzia Mariše z dielne režiséra J. A. Pitínskeho je odlišná od prvých dvoch (ND Praha, DAB Nitra), v tom je jej skutočný prínos. Je to nový pohľad na starý problém a potvrdenie mnohorakosti možných faziet umenia.

Publikované online: 4.12.2009

Zuzana Bakošová-Hlavenková

Zuzana Bakošová-Hlavenková pôsobí na Katedre divadelných štúdií – Teória a kritika divadelného umenia Divadelnej fakulty VŠMU. Venuje sa výskumu súčasného divadla a hereckých metód v priereze dejín divadla so sústredením na herecké metódy a techniky 20. storočia vo svete aj na Slovensku a inscenačnému umeniu XX. storočia. Autorka množstva štúdií, článkov a kritík, ako aj knižných publikácií: Pantomíma v súvislostiach histórie a súčasnosti (1978), Od teórií a techník k tvorivosti v herectve (1980), monografií: Čas činohry (1990), Zita Furková – Smiech a plač alebo Stopy v prachu hereckých dní (1999), Kolotoč herectva – Divadlo Astorka Korzo´90. 1990 – 2000 (2001), Elixír smiechu. Jozef Kroner a Kronerovci. (2010, 2012). Autorka a zostavovateľka zborníka Divadlo a intermedialita (VŠMU 2012), Čas činohry našich čias (VŠMU 2017).

Spoluautorka zborníkov: Teória dramatických umení (1981), Režisér Miloš Pietor (1992), Slovenský hraný film 1970 – 1990 (1993), Divadlo na korze 1968 – 1971 (1994), Osobnosť a dielo Petra Karvaša (1996), Otvorené divadlo v uzavretej spoločnosti (1996), Symbolizmus v kontextoch a súvislostiach (1999), Stretnutie kultúr a divadlo (2000), Poetika a politika (2004), Prednášky o divadle I. (2004), Čechov medzi nami (2005), Peter Scherhaufer – Učitel šašků (2006), Magda Husáková-Lokvencová, prvá dáma slovenskej divadelnej réžie (2008), Divadlo ako dokument doby (2014), Divadelní režiséri na prelome tisícročí (2014). Spoluautorka hereckých monografických zborníkov: Mikuláš Huba (1995), Ctibor Filčík (aj zostavovateľka a autorka koncepcie, 1996), Hana Meličková (1996) a iné.

Publikuje aj v zahraničí, prispela do zahraničných zborníkov: Don Juan and Faust in the XX. century (Praha, 1991), Člověk v divadle, divadlo v člověku (Brno, 1997), L´Europe et son combat pour la Liberté (Paris, 1996), Modern Theatre in different Cultures (Varšava, 1997), Teatry narodowe – tradycja i wspólczesnosč (Polski Czeszyn, 2003), Collective Creation (Montréal, 2007), Commedia dell´Arte v Divadle na provázku (JAMU, 2012), Dominik Tatarka v souvislostech světové kultury (FF MU Brno, 2013), Am a Ea (JAMU Brno, 2015).

Členka ITI, AICT, FIRT, AITU. Aktívne sa zúčastňuje na medzinárodných a domácich vedeckých konferenciách.