Marionety, ktoré hovoria, spievajú a tancujú

Vytlačiť

Námet: Emilio Salgari, dramaturgia Santanelli, texty piesní: Agda Bavi Pain, hudba Marián Čekovský, korepetície: Alexander Maďar, scénografia: Von Dubravay, réžia: Gejza Dezorz

Hrajú a spievajú: Alexander Maďar, Andrej Kováč, Kamil Kollárik, Marián Mitaš

Premiéra: 12. decembra 2012, Kabinet bábkového umenia, Bratislava

Titulok recenzie odkazuje na knihu Iva Osolsoběho. Muzikál označil za „divadlo, které „mluví, zpívá a tančí“. Tak je to aj v novej inscenácii Dezorzovho lútkového divadla. Marionety v nej hovoria, spievajú a tancujú.

Sandokan je piatou inscenáciou Dezorzovho lútkového divadla (DLD). Súbor dáva sebe i divákom stále nové výzvy. V repertoári majú marionetové aj maňuškové inscenácie, inšpirovali sa klasickým bábkarským textom i popkultúrnymi vplyvmi. Ich novinkou je bábkový muzikál, v ktorom marionety tancujú zborové choreografie a spievajú ľúbostné duetá aj sóla dotiahnuté do afektových výšok.

Autormi libreta sú principál DLD Gejza Dezorz a Agda Bavi Pain, prozaik, dramatik a stály spolupracovník divadla. Inšpirovali sa románom Emilia Salgariho. Pirát, ktorý sa postavil britskej koloniálnej nadvláde, je v ich príbehu filmový herec stelesňujúci Sandokana v známom televíznom seriáli. Práve oddychuje na jachte, no stroskotá a stratí pamäť. Na základe tetovania tigra na hrudi, teda symbolu seriálovej postavy, ho ľudia identifikujú ako mocného a nebojácneho Sandokana. Stáva sa súčasťou partizánskeho odboja v Singapure a porazí mediálneho otrokára Exterminátora. V inscenácii je totiž silne prítomná téma médií, stretávame sa so svetom televízie aj Bollywoodu (ten predstavuje manažér seriálu o Sandokanovi Emilio Scardamaglio, bábka odetá v drahom obleku s vreckovkou v náprsnom vrecku, a postava kameramana s havajskou košeľou a neodmysliteľnou kamerou). Súčasťou príbehu je i lovestory medzi Sandokanom a otrokárovou dcérou Marianou.

Piesňové texty Agdu Bavi Paina sa vyznačujú kvalitnými a nápaditými rýmami. Nepoužíva neprirodzený slovosled a gramatické rýmy. Na rýmovej pozícii využíva novotvary, napríklad „krev“ namiesto krv. Použil i slová z okraja slovnej zásoby ako „migaj“ (vypadni, odíď). Texty tak získali nadhľad a humor. To možno povedať aj o hudbe Mariána Čekovského. Pracuje s viacerými hudobnými štýlmi, v duete, v ktorom sa vyjasňuje vzťah medzi Marianou a Sandokanom, aj freestylový rap. Do melódií zakomponoval aj známy motív zo znelky televízneho seriálu. Hudba je miestami zámerne naivná, jednoduchá a patetická. Dostatočne na to, aby mohla byť súčasťou ktoréhokoľvek slovenského muzikálu, no dosť aj na to, aby bola jasne čitateľná jej parodizujúca línia.

So žánrom muzikál sa spája prívlastok výpravný. Platí to aj o bábkovom muzikáli Dezorzovho lútkového divadla. Vysoký vyrezávaný paraván v orientálnom štýle (vzory látok i oblúkové výrezy) je priestorom pre hru s viac ako dvadsiatimi bábkami. Ide najmä o marionety, no bábkový ansámbel dopĺňa napríklad maňuška, papierové plošné bábky, ktoré hýbu rukami do rytmu muzikálových melódií či slon, ktorého herci vytvárajú kostýmom navlečeným na nohy (vo výreze paravánu vidno len slonie laby a chobot).

V paraváne je šesť otvorov. Okrem najväčšieho, kde sa celý muzikál odohráva, slúžia ďalšie na ilustráciu či zobrazenie paralelného deja. Ich využívanie napomáha k dynamizácii a zaujímavej réžii strihu. Režisér využíva zaťahovanie opôn na jednotlivých výrezoch, za ktorými sa dejú rýchle výmeny bábok a prestavby. Inscenáciu tak charakterizuje aj istá miera klipovitosti.

Scénický výtvarník Martin Dubravay navrhol rôznorodé nápadité bábky. Pracoval s náznakom a charakterizačným prvkom (fľaša alkoholu, zbraň v ruke bábky, červený baret a pod.). Vodca partizánov Yanez má namiesto nohy drevenú protézu, ktorá je zároveň samopalom, singapursky ľud namiesto hlavy televízor. Marionety majú precízne a detailne rezané tváre, každá z nich má iný výraz. Výtvarná stránka inscenácie je premyslená a veľkoryso koncipovaná.

Tvorcovia poučene čerpajú z tradičného marionetového divadla. Odkazom naň je bábka jedného z členov partizánskej družiny - dupák, ktorá sa dokáže zmenšiť – poskladať - aj natiahnuť (takáto bábka je napríklad aj v zbierke Antona Anderleho), ale aj Kostlivec (smrtka) – tradičná postava z hier kočovných bábkarov. Táto marioneta patrí medzi najlepších tanečníkov. Bábkoherci s ňou predvádzajú aj tzv. moonwalk, do choreografií výborne zapája aj pohyby rúk.

V inscenácii je využité výlučne zakryté vodenie. Dosiaľ boli bábkoherci viditeľne animujúci bábky súčasťou toho, čo vytváralo špecifickú poetiku tohto divadla. V Sandokanovi hercov – „lútkových artistov“ vidíme až na „klaňačke“, aj to až potom, ako sa poklonia všetky „lútky“. Kamil Kollárik, Andrej Kováč, Alexander Maďar a Marián Mitaš animujú desiatky bábok. Pre jednotlivé postavy nachádzajú špecifické hlasové a rečové štylizácie (pôsobivý je napríklad kameraman Kamila Kollárika). Spevy sú vopred nahraté a púšťané na playback.

Režisér Gejza Dezorz použil parodizovanie klasických muzikálových postupov: zborové choreografie (bábky zhotovené z penovej hmoty, vodené pomocou drôtu z hlavy sa „trasú“ do rytmu ako v najmodernejších choreografiách videoklipov), ľúbostný duet, svietenie jednotlivých výstupov...

Inscenácia Sandokan napĺňa označenie, aké mu jeho tvorcovia dali: atrakcia. Zároveň je poctivou bábkarskou prácou.

Dezorzovo lútkové divadlo začalo svoju tvorbu znamenitými inscenáciami Desperanduľa (2006) a Perún, Hrom bezbožných (2008). Do konfrontácie v celoslovenskom divadelnom kontexte sa však dostali až s inscenáciou Gašparkove šibalstvá (2010), ktorá obsahovo nedosahovala úroveň prvých dvoch inscenácií. Držala sa však v medziach vopred ohláseného žánru: erotickej bábkovej atrakcie. Na (činoherných) festivaloch, mimo kontextu celého repertoáru DLD, bola prijatá rozpačito. Po nej nasledovala inscenácia Lovestory – tragédia z Extazu (2011), tendujúca k nenáročnej zábavke. Nový bábkový muzikál Sandokan – Tiger sa vracia ponúka pobavenie i umelecký zážitok. Inscenáciou potvrdili vetu zo svojho manifestu: „Dezorzovo Lútkové Divadlo prezentuje lútky ako malých ľudí na špagátikoch, ktorí dokážu skutočne žiť, vášnivo milovať aj ukrutne trpieť.“

Premiérou prezentovalo DLD svoju novú domovskú scénu: Kabinet bábkového umenia v budove YMCA na Karpatskej ulici v Bratislave. Ide o neveľký priestor v budove, ktorá sa stáva významným bodom na kultúrnej mape Bratislavy. Okrem rôznorodých koncertov, ktoré sa tu konajú, sa sem presťahovalo aj kultúrne centrum A4 – priestor súčasnej kultúry, predtým sídliace na Námestí SNP. Od januára 2013 bude DLD hrávať v Kabinete bábkového umenia pravidelne, každý štvrtok. (Príjemnému priestoru, v ktorom nebolo počuť ani punkový koncert konajúci sa o poschodie nižšie, chýba už len elevácia, aby si pohľad na bábky mohli vychutnať všetci diváci rovnako.) Okrem piatich inscenácií repertoáru budú v ponuke aj výstupy z ich paralelného projektu Slovenské marionetové divadlo, kde hrajú staré bábkarské texty s tradičnými bábkami Antona Anderleho. Vzniká tak priestor, kde budú môcť diváci pravidelne nájsť bábkarskú tvorbu pre dospelých.

Lenka Dzadíková

 

 

publikované online 31. 12. 2012

Publikované online: 12.12.2012

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). 
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.