Marionetový komediálny thriller pre smelé deti

Vytlačiť

Peter Gärtner: Lovci duchov

 

Autor: Peter Gärtner

Námet a spolupráca na scenári: Gejza Dezorz

Dramaturgia: Matej Truban a. h.

Scéna, bábky, kostýmy: Martin Dubravay alias Von Dubravay

Projekcie: Gejza Dezorz, Von Dubravay

Hudba: Pavol Hubinák, Pavol Bartovic

Texty piesní: Lucia Ditte

Réžia: Gejza Dezorz

 

Účinkujú:

Peter: Jozef Abafi

Démon Kaščej: Jana Eliášová

Vilko: Ján Homolka

Ďurko: Matej Valašík

Mama: Mária Ševčíková

Svetlonos: Bibiána Tarasovičová

Starosta: Jozef Abafi, Mária Ševčíková, Bibiána Tarasovičová

Strážnik: Jana Eliášová

Joe: Bibiána Tarasovičová

Anička: Mária Ševčíková

Zombíci: Jozef Abafi, Jana Eliášová, Mária Ševčíková, Bibiána Tarasovičová

 

 

Bábkové divadlo Žilina sa v posledných rokoch etablovalo ako pomerne úspešné divadlo, ktoré produkuje inscenácie pre deti a mládež. Historicky ide o divadlo, ktoré nesie názov bábkové divadlo. Jeho dominantou boli spočiatku marionety, neskôr masky. V ďalších etapách vývoja, podobne ako viaceré bábkové divadlá, pracovalo so všetkými bábkarskými technikami, vrátane tieňového divadla. Dnes ide o divadlo, ktoré pozýva k inscenovaniu viacerých tvorcov s rozličnými bábkarskými i nebábkarskými postupmi. Dáva prednosť hosťujúcim režisérom, tým pádom, ako nakoniec i viaceré bábkové divadlá, neprofiluje v pravom slova zmysle svoj inscenačný rukopis. Na druhej strane však dáva šancu na prezentáciu širšej palety výrazových prostriedkov, no často nejde o prostriedky bábkového divadla. Nedá sa mu však uprieť profilácia tvorby pre deti a mládež. Nedávno prebehla na sociálnych sieťach v Poľsku diskusia na tému definície či charakteristiky súčasného bábkového divadla v kontexte s praxou niektorých štatutárnych bábkových divadiel, ktoré svoju nebábkarskú, resp. čistú činohernú prax ospravedlňujú zameraním svojej tvorby na cieľovú skupinu detí a mládeže. Vysvetlilo sa, že zameranie činohernej tvorby na deti a mládež – teda samotná cieľová skupina – nie je kritériom divadelného druhu bábkového divadla, ako to niektoré profesionálne bábkové divadlá prezentujú. Takáto prax býva aj na Slovensku.

Našťastie, Bábkové divadlo Žilina dáva väčšinou priestor takým tvorcom, ktorí sa bábkarským postupom nevyhýbajú. Sú si vedomí, že bábkové divadlo je divadlom formy, teda výtvarnej podstaty a animácie. Svoju formu, a to súčasnú a bábkovú, uplatnil v BDŽ jeden z našich režisérov, pre ktorého je bábkové divadlo cieľavedomou programovou záležitosťou a nie nutným zlom, ktoré vyžaduje pevné bábkoherecké a materiálne zázemie. Tým tvorcom je režisér Gejza Dezorz, ktorý tvorí so svojím Dezorzovým lútkovým divadlom fenomenálnu súčasť bábkarskej kultúry. Dezorz pôsobil necelú sezónu 2018/2019 v Starom divadle Karola Spišáka, kde mal v úmysle rozvíjať bábkarskú podstatu tvorby, avšak narazil na zámer vedenia divadla uvádzať inscenácie rôznych divadelných druhov a žánrov (?!) smerujúcich najmä k hudobnému divadlu, takže počiatočná ambícia nového vedenia divadla na čele s Martinom Kusendom nasmerovať divadlo k bábkarskej tvorbe sa veľmi skoro vytratila. Za poznámku v tomto kontexte stojí i skutočnosť, že dlho pestované ambície niektorých bábkových divadiel produkovať činohru na úkor rozvíjania súčasných bábkarských a im príbuzných postupov nie je dobrou cestou. Dôkazom toho sú aj výsledky prvého kola súťaže o najlepšiu (zatiaľ) činohernú inscenáciu sezóny vypísanú Akadémiou divadelných tvorcov, do ktorej sa prihlásili tri bábkové divadlá (Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre, Bábkové divadlo Na rázcestí v Banskej Bystrici a košický Jorik), ako aj nezávislé Nové divadlo z Nitry, ktoré vzišlo z tvorcov – bábkarov i nebábkarov zo SDKS v Nitre, avšak ani jedna inscenácia z prihlásenej produkcie týchto divadiel nepostúpila do druhého kola. Je teda na zváženie, či činoherná tvorba profesionálnych bábkových divadiel je prioritnou programovou záležitosťou dotovanou oficiálnymi štruktúrami, a treba sa spýtať, kde zostáva rozvoj bábkarského druhu, resp. druhu divadla súčasnej výtvarnej formy a materiálovej podstaty. Iba na okraji? O to vzácnejší je inscenačný počin Bábkového divadla Žilina, ktoré dáva pomerne veľký priestor tvorcom, ktorí hľadajú nové výrazové možnosti bábkového divadla (Dezorz, Palik, Aulitisová, Walny).

Inscenácia Lovci duchov vznikla zo spolupráce Gejzu Dezorza a Petra Gärtnera, dramaturga a absolventa filmovej a televíznej scenáristiky na VŠMU, no predovšetkým fanúšika a zakladateľa ochotníckeho bábkového divadla Morgonrock. Na margo uvedenia Lovcov duchov treba pochváliť umelecké vedenie divadla (Michal Németh), že dalo priestor titulu, ktorý sa vymyká z bežných dramaturgických klišé. Inšpiráciou divadelného textu pre inscenačné bábkové divadlo bol kultový americký film Krotitelia duchov bývalého československého režiséra Ivana Reitmana, resp. jeho ďalšia verzia. Dramaturgia bábkového divadla tak zaznamenáva oživenie a námetové obohatenie reagujúce na dianie v iných umeleckých a popkultúrnych žánroch. Zaiste je to spojené s umeleckým videním Gejzu Dezorza. Tak, ako filmové prevedenie Krotiteľov duchov je žánrovo zaradené ako komediálna fantasy, táto poetika sa preniesla i do Gärtnerovej-Dezorzovej bábkovej verzie.

Čomu inému, ako neskutočným, umelým bábkam svedčí tento „umelo“ strašidelný príbeh pre deti? Ide o šťastnú voľbu námetu, veď čo deti viac obľubujú ako tajomstvo a trochu neohrozujúceho strachu? Východiskový text Petra Gärtnera, ktorý má naivný charakter, prešiel zásadnou úpravou režiséra. Text je písaný sčasti ako filmový scenár (síce bez ľavo-pravej úpravy „obraz-zvuk“). Je delený na obrazy a má charakter filmového rozprávania s tzv. ostrými strihmi. Tie boli aj nutné, rovnako ako snaha tvorcov o dynamizovanie bohatého deja, čo sa väčšinou darilo viac, niekedy menej.

Príbeh je postavený na dobrodružstve malých chlapcov Vilka a Ďurka, ktorí oslobodia svoje okolie od zlých duchov, Svetlonosa a démona Kaščeja, pomocou protónového dela, ktoré je dedičstvom po nebohom Vilkovom otcovi, lovcovi duchov. Inšpiráciou je im film Krotitelia duchov. Na ceste za oslobodením od duchov, ktorí avizujú koniec sveta (Kaščej), lebo ľudia sú zlí, kradnú a devastujú, stretávajú aj zombíkov, ktorých musia taktiež premôcť. Príbeh má aj svoju nadstavbu a morálne ponaučenie. Poukazuje na skorumpovaných mocných a ich teóriu, že „prežije ten, kto je silný, nemusí byť mravný“. Inscenácia je kritikou korupcie, podvodov mocných, devastácie životného prostredia (Starosta tajne vyrubuje lesy, je spojený so zlým duchom Svetlonosom, ktorý mu v diele skazy „pomáha“). Vilko je naopak prototyp čistého detského hrdinu.

Popkultúrne multižánrové inšpirácie sú charakterizované v texte, napr. už voľbou mien. Kaščej evokuje Kosteja nesmrteľného, Svetlonos je v tejto hre bludička, zlý duch, ktorý láka ľudí do lesa, aby ich napokon zjedol. Obidve postavy symbolizujú zlo, rovnako ako zombíci. Spomedzi „ľudských“ hrdinov k týmto negatívnym postavám patrí svojím konaním Starosta i Strážnik.

Ako sme spomenuli, základným pilierom multižánrovej inšpirácie je predovšetkým americký film Krotitelia duchov. Nejde len o obsahovo-dejovú inšpiráciu, ale autor a režisér v dialógoch aj priamo odkazujú na film a jeho americký pôvod, a dávajú ho do kontextu so slovanskou kultúrou, ako napríklad v dialógu Vilka a Joeho o tom, ako zničiť Svetlonosa.

Vilko: „Máš nejaký americký film, v ktorom je návod, ako tú mátohu dolapiť?“

Joe: „Na Svetlonosa sú všetky americké filmy krátke. Je to večne hladný démon zo slovenskej mytológie“. Pomôže im skôr inšpirácia z klasických rozprávok – motív čistého srdca: „Svetlonosa môže zlapať jedine mládenec čistého srdca. Treba skočiť Svetlonosovi na chrbát a na hlave mu rozbiť záprdok.“ Hra má svoj humor. Je vhodná pre deti a má všetky predpoklady pre splnenie nárokov diváckeho záujmu.

Vizuálno-režijná stránka inscenácie má pomerne vysoký stupeň atraktivity. Predloha, hoci s autorskými rezervami, indikovala rôzne realizačné možnosti, je však otázne, či bábkové divadlo ako inštitúcia mohlo alebo malo možnosti dotiahnuť predstavy režiséra, ktoré vychádzali z filmovej podstaty látky, dokonca. Plán využiť found footage v bábkovom divadle, avizovaný v textovej predlohe, resp. jej úprave, sa napokon nerealizoval. V každom prípade Dezorz priniesol do bábkového divadla puppet cinema (pozadie, titulky) a živý, neprojektovaný plán. Zvolil neklasické prostriedky. Klasickou bola len technológia bábky – teda marionetová technika ako taká, nie jej klasický spôsob využitia. Pre žilinských bábkohercov bola práca s marionetou na skúškach tvrdým procesom, no efekt sa dostavil. S animáciou figúr na nitiach sa popasovali úspešne. Tento spôsob inscenovania chce dokonalosť súhry animačnej a interpretačnej zložky, čo vyžaduje istú bábkohereckú zručnosť. Väčšina žilinských bábkohercov túto náročnosť zvládla, no miestami bolo vidieť, že bábkarská prax nebýva v našich divadlách úplnou samozrejmosťou.

V úlohe Vilka sa predstavil Ján Homolka, ktorý podal dobrý bábkoherecký výkon, rovnako ako ďalší stabilný a kvalitný základ bábkohereckého súboru: Jana Eliášová v úlohe Kaščeja, Bibiána Tarasovičová v úlohe Svetlonosa a Jozef Abafi v úlohe Petra. V súbore sa objavili aj mladé talenty, absolventi Katedry bábkarskej tvorby DF VŠMU Matej Valašík v úlohe Vilkovho partnera Ďurka a Mária Ševčíková v úlohe Mamy a Aničky. Bábkoherecké výkony týchto mladých bábkohercov boli veľmi dobré, a je jednoznačné, že obaja herci sú pre BDŽ kvalitnou umeleckou posilou. Dramaturgom inscenácie bol študent bábkarskej réžie a dramaturgie Katedry bábkarskej tvorby DF VŠMU Matej Truban, pre ktorého bola prax v profesionálnom bábkovom divadle dobrou skúsenosťou. Bol plnohodnotným spolutvorcom inscenácie. Autorom výtvarnej zložky inscenácie (scéna, bábky a kostýmy) bol Martin Von Dubravay so svojím výtvarným rukopisom, ktorý prispieva k výraznému imidžu súčasného slovenského bábkového divadla ako sviežeho fenoménu, odpútaného od klasickej výtvarnej charakteristiky dôb minulých. Autormi hudby boli Pavol Hubinák a Pavol Bartovic, nadhľad a ideovú nadstavbu, posilňujúcu hlavné posolstvá scénického bábkového diela Lovci duchov, dala autorka textov piesní, Lucia Ditte.

 

 

 

Publikované online: 20.9.2019

Ida Hledíková

Ida Hledíková je divadelná kritička a teatrologička. Venuje sa výskumu bábkového divadla, prekladá odbornú divadelnú literatúru najmä z poľského jazyka, zúčastňuje sa na divadelných, televíznych a filmových festivaloch ako členka poroty, v súčasnosti pôsobí na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.