Mário Radačovský: WARHOL

Vytlačiť

Libreto, choreografia, réžia M. Radačovský, dramaturgia M. Kovářová, scéna R. Dulude, kostýmy K. Holková, video M. Slobodian, svetelný dizajn J. Opršal.
Premiéra: 20. a 21. apríl 2007, Balet SND

Po otváracom opernom koncerte bolo prvou premiérou baletného súboru na veľkej scéne opery a baletu v novej budove SND v svetovej premiére tanečné divadlo Warhol. Hudobnú koláž scenáristicky, libretisticky, choreograficky a režijne pripravil nový riaditeľ Baletu SND Mário Radačovský v spolupráci so šéfdramaturgičkou Baletu SND Miroslavou Kovářovou a hosťujúcimi zahraničnými umelcami – Katarínou Holkovou (kostýmy), Richardom Dulude (scénografia), Michaelom Slobodianom (video) a Jergušom Opršalom (svetelný dizajn).

Existovalo viacero príčin, prečo sa táto premiéra očakávala s veľkým napätím. V minulosti nebývalo zvykom, aby sa baletnému súboru dostalo tej cti otvárať nové divadlo. Premiéru pripravovalo nové vedenie Baletu SND na čele s Máriom Radačovským, absolventom Tanečného Konzervatória Evy Jaczovej v Bratislave, bývalým sólistom Baletu SND, ktorý tancoval sedem rokov u J. Kyliana v holandskom NDT a v súčasnosti je hlavným sólistom kanadského Veľkého baletu v Montreale. Avšak, hlavnou príčinou spomínaného očakávania, bol samotný námet – osobnosť Andyho Warhola (1928 – 1987), amerického umelca, potomka vysťahovalcov z východného Slovenska, ktorý svojou rozsiahlou a rôznorodou tvorbou, ako aj svojím životom, šokoval i očarúval zároveň. Warhol bol avantgardným umelcom v pravom zmysle slova, stal sa zakladateľom, vedúcou osobnosťou a nakoniec i symbolom celého hnutia pop-artu.

Zachytiť a vyjadriť na ploche baletného predstavenia komplikovanosť a kontroverznosť takej osobnosti akou Andy Warhol bol, je mimoriadne náročná úloha. Je to zároveň však aj veľká výzva pre tvorivý potenciál umelca, akým Radačovský, ktorý túto výzvu prijal, nepochybne je. V dnešnej dobe komercie, v ktorej reklama zaberá stále väčší priestor, sa zdá byť Warhol vhodne zvoleným titulom. Správnosť voľby vidím aj v snahe netradičnou formou slovenskému publiku priblížiť život a dielo tohto, v určitom zmysle aj nášho, umelca svetového formátu. Predstavenie je v bulletine prezentované ako tanečné divadlo v dvoch častiach a jedenástich obrazoch. Je pochopiteľné, že si autor zvolil pre vyjadrenie tejto náročnej témy tanečné divadlo, hudobno-dramatickú formu, ktorá kladie dôraz na dramatično, myšlienkový obsah jednotlivých dramatických postáv, či dejových situácií. Autor inscenácie mohol voliť medzi ambíciou priblížiť divákom rozporuplnosť životných situácii Warhola, alebo prezentovať širokospektrálnosť jeho tvorby. Inscenátori si zvolili spôsob koláže nielen hudobnej, ale aj dramaturgickej. Niektoré obrazy zachytávajú problematické životné situácie, iné odzrkadľujú úspechy jeho tvorby. Predstavenie ako celok na mňa pôsobí ako módny a obľúbený patchwork. V obidvoch častiach sa autor scenára pridŕžal skôr konkrétnych faktov, situácií zo života Warhola a menej reflektoval na abstraktno v jeho umeleckej tvorbe.

Predstavenie sa začína na proscéniu, v byte s kreslom, v ktorom niekto sedí, so stojacou lampou a veľkoplošnou obrazovkou, na ktorej bežia úvodné titulky predstavenia. Uniká mi význam nutnosti prítomnosti človeka v kresle na začiatku predstavenia, kým záverečné titulky sa premietajú už na pozadí scény a veľkoplošná obrazovka aj kreslo zostávajú prázdne. Cez obrazovku pomocou prekrásnych autentických záberov sa divák oboznamuje s prostredím a prírodou východného Slovenska, odkiaľ pochádzali Warholovi rodičia. Úvodná časť k prvému obrazu je podfarbená impozantným religióznym mužským chorálom v závere, dvíha sa opona a na veľkú prázdnu plochu plne otvoreného javiska prichádza Warhol s krátkou, poeticky ladenou choreografiou, plnou plastických, tanečných pohybov. Je to silný a emotívny začiatok, sľubujúci nevšedný zážitok. Obrazy (New York, ako aj netradične scénicky riešený obraz Topánky (opona je spustená do takej výšky, že diváci vidia nohy tanečníkov len od kolien dole) svojou pestrofarebnosťou a chaosom na javisku vytvárajú ilúziu zodpovedajúcu atmosfére prostredia, v ktorej Warhol tvoril, kým obrazy Valerie, Factory a Lampa predstavujú ponor do intímnej sféry jeho osobného života. Citovo silne ladený je duet Warhola s Valeriou, prechádzajúci rôznymi vývojovými štádiami; jeho psychické problémy sú zobrazené v obraze Factory, pohybovo zaujímavo riešené lezením po stenách v malom zelenom priestore; originálne pôsobí aj obraz Lampa, v ktorom vidíme pohyb šiestich siluet tanečníkov pod krytom lampy. Všetky spomínané obrazy sú priestorovo zaujímavo a choreograficky invenčne riešené. Patria k najsilnejším miestam celej inscenácie. Obraz Marilyn je pripomienkou najznámejšieho portrétu Warhola, pôsobí v prvej časti trochu cudzorodo. Dobrý nápad so zmnožením postavy Marilyn, s hudbou nezodpovedajúcou dobe kedy žila a so zjednodušenou choreografiou, nemal adekvátny účinok. Druhá časť akoby strácala na farebnosti, choreografickej i scénickej invenčnosti. Prvý obraz Lenin síce pôsobí monumentálne počtom účastníkov nachádzajúcich sa a prebehujúcich po scéne, kontrastne k nim pôsobí Warhol s Ultra Violet, ktorí chodia a rečnia nad nimi, pohybovo aj výrazovo prechádzajú až do komiky. Drogy sú v obraze Heroín reprezentované kvetinovými hlavičkami a v pozadí kmitajúcimi postavami na gauči. Nie dostatočne zrozumiteľný je dôvod Valérie na atentát na Warhola ako aj realistické rekvizity v nasledujúcom obraze Doktori, v ktorom je, mimochodom, jediná efektná pánska klasická variácia v celej druhej časti, no žiaľ, tiež nie dostatočne zrozumiteľná. Obrazy MTV studio a Reportéri, fotografujúci a pobiehajúci aj s Warholom medzi obecenstvom, prechádzajú až do naturalizmu, čím opúšťajú poetiku prvej časti. Toto všetko sa dá chápať, v určitom zmysle slova, ako práve to warholovské, šokujúce, netradičné, nepodliehajúce väčšinovému názoru. Ak to bol zámer, tak potom sa to inscenátorom podarilo. Napriek tomu si myslím, že niektoré obrazy a predovšetkým obraz Matka si nezaslúži také prvoplánové poňatie pohybové aj výtvarné, a nepomohla tomu, možno práve naopak, ani impozantná skladba Bohemian Rhapsody skupiny Queen. Záver inscenácie sa vracia k poetike prvej časti veľmi dobrým nápadom, v ktorom sa Warhol medzi mnohými „warholmi“ rozplynie v jeho vlastnom kulte.

V prípade inscenácie vytvorenej na hudobnú koláž by bolo treba snáď zvážiť aj účasť hudobníka v realizačnom tíme (ak nie kvôli výberu, tak aspoň pre hudobný strih).
Baletný súbor SND mal príležitosť stretnúť sa s novým inscenačným postupom. Nasadenie s akým členovia súboru interpretovali prvú aj druhú premiéru naznačilo, že ich tento nový spôsob zaujal. Režisér a choreograf Mário Radačovský vyžadoval od nich pri minimalistickej choreografii maximalistické výkony, interpretačné aj výrazové. Zvlášť treba ohodnotiť výkon Igora Holováča, výraznej umeleckej osobnosti slovenského baletu, ktorý v postave Warhola zúročil všetky svoje pohybové schopnosti a doterajšie skúsenosti. V postave Warhola s ním alternoval Juraj Žilinčár, mladý tanečník, vládnuci mimoriadnymi, elevačnými a rotačnými schopnosťami, v ktorom rastie pre náš balet výborný charakterový tanečník. Popri titulnej postave rozsahom nie veľký choreografický priestor Valérie najmä v prvej časti využila technicky i výrazovo presvedčivá Lucia Macíková, ako aj Viktória Šimončíková. Pochvalu si zaslúžia aj členovia mužského zboru v obrazoch Factory, Lampa a predovšetkým tanečný výkon sólistu Romana Novitzkého v obraze Doktori.

Je sympatické, že sa nový riaditeľ baletu SND predstavil nášmu obecenstvu hneď aj ako choreograf, režisér a libretista, ktorý pri svojom nástupe do funkcie v októbri minulého roku avizoval svoje predstavy o novom formovaní a smerovaní baletného súboru SND. Súčasnou premiérou dodržal slovo a naznačil spôsob tohto nového smerovania, otvoreného novým inscenačným trendom, čo nie mnohých milovníkov baletu možno poteší, ale myslím si, že cieľovou skupinou, pre ktorú je táto premiéra určená, je predovšetkým mladý divák.

Publikované online: 20.4.2007

Dagmar Hubová

Dagmar Hubová absolvovala pedagogiku tanca na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Zaoberá sa didaktikou a teóriou klasického tanca, prekladá a recenzuje odbornú literatúru. Od roku 1965 pedagogicky pôsobí na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU, v súčasnosti vedie Katedru tanečnej tvorby a publikuje hodnotenia baletných inscenácií v dennej a odbornej tlači.