Manifest možností, hrátky so slobodou a marazmom

Vytlačiť

Réžia, koncept, texty, choreografia: Petra Fornayová

Dramaturgia: Peter Šulej
Video: Boris Vitázek
Hudba: Ambróz Šulej
Scéna: Petra Fornayová, Boris Vitázek

Kostýmy: Iveta Haasová
Technická réžia, výroba scény, svetelný dizajn: Slavomír Šmálik
Autori použitých fotografií: Juraj Fifík, Tomáš Manina
Rešerš textov: Pavlína Petrželková
Videozáznam a editing: Adam Hanuljak

Interpretácia: Anna Čonková, Soňa Kúdelová, Soňa Macejáková, Jana Machútová, Libuša Puškárová, Silvia Sviteková

 

Spoločensky angažované sociálne témy sa pre svoj intelektuálny a filozofujúci charakter pomerne zriedkavo objavujú v pohybovom divadle a v činoherných inscenáciách zas málokedy nachádzajú výrazný tanečný a fyzický prejav. V tanečnom pohybe sa často prezentujú výbušnou dynamikou, morálny apel sa v pohybovom jazyku takmer mechanicky transformuje do exponovaného gesta.

V prácach Petry Fornayovej práve sondovanie a analýza nášho sociálneho prostredia našli výrazné miesto. Dá sa povedať, že sú nosným prvkom jej tvorby. Choreografka a režisérka Petra Fornayová nastavila zrkadlo našej spoločnosti priamočiaro, ale bez kriku aj vo svojom najnovšom diele a 17. novembra 2019 v A4 – priestore súčasnej kultúry uviedla premiéru novej hry Manifest možností (v rámci festivalu VLNA NAŽIVO 2019). Režisérke sa tu podarilo pomenovať prostredníctvom príbehov niekoľkých rodín univerzálny problém našej spoločnosti.

Fornayová nás ochraniteľsky a nežne upozorňuje na hrdinstvo slabších a ukazuje nám, ako bojujú, či len tak robia to, čo robiť vedia, najlepšie, ako sa dá, prežívajú, živoria, nádejajú sa a spamätávajú zo sklamaní. A ako ich to vyčerpáva. Fornayová ako autorka aj ako režisérka je autentická a úprimne formuluje svoj postoj, nemanipuluje s textom a ani s hercami. Postavy nedemonštrujú svoj osobný život v patetických gestách a pózach. Napriek krehkosti osobných príbehov reálnych ľudí, postavy používajú univerzálny jazyk, môžu rozvibrovať pamäťové stopy kohokoľvek z nás. Veľmi sucho pomenúvajú deštrukčné a tragické zlomy vo svojich životoch, ktoré majú na svedomí funkcionárski predátori.

Vybudovanie gradácie je vo svojej subtílnosti majstrovské aj vďaka dramaturgii Petra Šuleja. Sústredené udržanie logickej linky podprahovo bohato vrstvenej témy je možné aj vďaka koherentnému pohybu prítomnému v jednotlivých elementoch inscenácie, či už ide o cyklickú hudobnú štruktúru, vytrvalostný atletický beh, fragmentárny tanečný pohyb, súvislý tok videoprojekcie dobových textov, fotografií, záznamov a sumárov udalostí alebo zvuk dopadajúcich a kotúľajúcich sa guličiek. Spoločenská realita v takomto nastavení obrazov je pozbavená manipulatívnej a dezinformačnej mediálnej uhladenosti a odhaľuje svoju krutú a až deviantne zdeformovanú tvár.

Režisérka úplne potlačila v téme sa ponúkajúci patetizmus a sebadojímanie, simplifikovala hrdinstvo vzdoru v osobných príbehoch, plných následkov z obmedzení vyplývajúcich zo života v totalitnom režime, následných osobných erózií a tragiky dezilúzií z poprevratovej spoločenskej situácie. Jednoduchosť, s akou podáva zásadné svedectvá a situuje ich pomedzi dobovú faktografiu, je prejavením vzácnej rebelantskej drzosti a názorovej integrity autorky. Inscenácia odhaľuje nové, rafinované formy ponižovania a zneužívania. Sanácia ľudskej dôstojnosti je aj po nastolení nového spoločenského poriadku blokovaná prevahou politicky motivovaných rozhodnutí pred odbornými názormi, všeobecne akceptovateľným sa stalo zneužívanie základných kultúrnych hodnôt a ich deštruovanie. Nastolená zvlčilá forma kapitalizmu východoeurópskeho štýlu hibernovala možnosti, ktoré novembrový potenciál solidarity a idealizmu tohto revolučného obdobia ponúkal. Namiesto toho vznikla dekadentná verzia západnému neoliberálneho systému, nastolil sa kultúry a morálky zbavený režim liberalizácie, deregulácie a privatizácie. Idea slobody sa zredukovala do aplikácie bezbrehého voľného trhového hospodárstva. Etické hodnoty ľudskosti, vzájomnosti, dôstojnosti a slobody nenašli relevantné miesto v novovzniknutých zákonoch. Inscenácia je manifestom silných osobných príbehov aj drobných udalostí, ktoré sú absurdnosťou kontextu pre obdobie po roku 1989 symptomatické.

Pripájanie sa účinkujúcich do cyklického pozvoľného behu po kruhovom obvode javiska, ktorý je očividne, tempom aj nasadením, behom na dlhé trate, je úvodným obrazom inscenácie. Postupne herečky a tanečnice obsadzujú tri bielym svetlom osvetlené transparentné kvádre rozmiestnené na javisku. Kvádre rozčleňujú priestor, sú stanovišťom aj piedestálom pre účinkujúce. Len jedna z dám (Soňa Macejáková) pokračuje v behu, ktorý kontinuálne plynúc počas celého trvania predstavenia sprevádza osobné výpovede a príbehy plné dramatických zlomov. Svojou ľahkosťou až divadelne pôsobivý neustávajúci beh sa po objasnení súvislostí v závere ozrejmí ako skrytá krása reality, stupienok k splneniu dávneho sna. V strede, v prednom priestore dominujúca postava mĺkvej svedkyne diania – minulého i toho súčasného, divadelného – (Jana Machútová), hádže guľôčky (možno perly, korálky) do osvetleného a nazvučeného žliabka oddeľujúceho javisko od hľadiska. Krásou svojej dôstojnosti a nadhľadu a v dominantnej statickosti definuje meradlo pre hodnoty, ktoré sú tak ľahko prekrúcané politikmi a inými obchodníkmi s cnosťami a inými komoditami. Okolo nej sa odvíjajú príbehy a konštatovania, obkružuje ju beh, fyzický a aj ten metafyzický beh udalostí a dejín. Ďalšia herečka (Libuša Puškárová) sediac pozoruje divákov a dianie na javisku, aby neskôr prerozprávala príbeh seba a svojej sestry. Príbeh svojvoľného blokovania uplatnenia talentu a schopností, ich oneskorené prezentovanie, kedy však už neboli považované za majstrovstvo, ale iba za kuriózny preživší historizujúci fenomén.

Rozprávačka (Anna Čonková) je mediátorom medzi sprítomnenou minulosťou a súčasnosťou. Herečka kreuje alter ego autorky a koncentruje v sebe rodinný ponovembrový príbeh, citlivo a premyslene narába s intonáciou, osobným angažovaním sa v texte či odosobnenými konštatovaniami. Text striedajú časti rozprávky Soľ nad zlato Boženy Němcovej z knihy Zlatá kniha rozprávok. Prvotné pochybenie pri prehádzaní rebríčka hodnôt, pokus o obchádzanie dôsledkov takéhoto konania, ich popierania až po katarzné priznanie omylu je v rozprávke konfrontované s realitou absencie morálky našej prítomnosti. Generačná konfrontácia troch dám dôstojného veku a troch mladých žien vytvára iritujúce nadčasové premostenie v ich výpovediach.

Počas inscenácie optika nazerania na tému v inscenačnom texte varíruje od filozoficko-sociálnych a ekonomických úvah, cez reálne príbehy neuveriteľné absurditou dobového kontextu, po neplánovanú, no vtipne využitú nadsádzku použitých citácií. Druhý obsahový plán tvorí videoprojekcia textového dokumentačného materiálu. Videoprojekcia s neustávajúcim sledom zachytených ponovembrových politických vyhlásení a zverejnených faktov o dôsledkoch mečiarovskej privatizácie, nástupe „obrodených“ novopodnikateľov (starokomunistov a ich posluhovačov) a naznačením hĺbky chronickej širokospektrálnej spoločenskej deštrukcie je prizmou, cez ktorú je nastavený náhľad na konkrétne výpovede. Udalosti nemali len svoje osobné, rodinné či lokálne obmedzenie, principiálne poznačili a neustále ovplyvňujú prítomnosť a budúcnosť.

V inscenácii Manifest možností vytvorila režisérka a choreografka abstraktný charakter bizarných postavičiek, fyziognomicky kontrastnej podvojnosti, ktorý svojím dokonale zvládnutým tanečným pohybom stelesnili tanečnice (Soňa Kúdelová, Silvia Sviteková). Fragmentarizácia ich pohybu vo svojej technickej náročnosti a exponovanosti karikuje krásu potenciálu. Tanečnice svojím vrstvením štylizácie, dualitou akcie a dynamizovaním vo výstupoch sledujú tempo inscenácie. Ich postavy sú obrazom fragmentarizácie osobnej skúsenosti jednotlivca, globalizácie a detradicionalizácie. Sólové výstupy, do ktorých sa transformuje karikujúci pohyb tanečníc, sú režisérkou dôvtipne vyčlenené z dokumentárnej autenticity obrazov, avšak abstraktnosť tanečného výrazu a pohybovej schémy sólových výstupov v tomto prípade pôsobila neopodstatnene, ochudobňovala ojedinelosť vydelenia z predchádzajúceho princípu typologicky rozdielnych dvojičiek. Tanečné výstupy sa v sólach neindividualizovali, zostali v zovšeobecňujúcom charaktere.

Hudba Ambróza Šuleja v inscenácii ozvučuje vzduch, je precízne nastavená a tvorí vzácne podporný pôdorys pre tok hovoreného a premietaného slova. Neparazituje na emóciách a nebojuje s témou o pozornosť, skôr sprevádza dianie na javisku a vykresľuje jeho kontúry. Spolu s videovizuálom Borisa Vitázka a svetelným dizajnom Slavomíra Šmálika je tým, cez čo diváci z komfortného dištancu v hľadisku zdieľajú kritickú, ale vľúdnu optiku nazerania režisérky na tému. Príbehy sa na zvuku a svetle prenášajú za hranicu javiska. Rovnako nenápadne pôsobia kostýmy Ivety Haasovej, neutrálne odtiene sivej a čierna s akcentom individualizácie v štýle a strihu oblečenia sú základňou, z ktorej herečky a tanečnice kreujú bizarné príbehy postáv.

Petra Fornayová udržala pri inscenovaní závažnej témy sviežosť vtipného nadhľadu a láskavého hlbokého pochopenia, ktoré u divákov vyvolávajú súkromný úsmev až hlasný smiech. Žalúdok a srdce sú však stále zovreté v kŕči od nespravodlivosti a pocitu bezmocnosti. Genéza paralyzácie našich reakcií voči hlúposti a obmedzenosti je otriasajúca. Presné pomenúvanie a klasifikovanie faktov, predpokladov a prianí vytvára v inscenácii divadelný náboj v novinársky dokumentárnom materiáli. V alogickosti každodennej skutočnosti upozorňuje na rafinovanosť demagógie, konšpirácie a na druhej strane aj na našu inklináciu k manipulovateľnosti, odovzdaniu zodpovednosti za rozhodnutia iným. Súčasťou tohto marazmu je aj naša alibistická neochota k vyrovnaniu sa s minulosťou.

Manifest možností je poctou kritickému rozumu. Inscenácia nastolila otázku toho, či umelecky stvárnená sociálno-politická realita dokáže reálne ovplyvniť postoje a konanie diváka, uplatniť spoločenský transformačný potenciál protestu a vzdoru obsiahnutý v inscenácii. V každom prípade, Fornayová svojou tvorbou opakovane otvára divadelné prostredie aktuálnym angažovaným témam, bez obmedzenia nejakým výročím, moralizujúceho romantizmu a s odvahou sebe vlastnou.

Inscenácia nemá ambíciu objektívneho zdokumentovania histórie. Je skôr manifestom rôznych uhlov pohľadu, z ktorých sa na revolúciu a na obdobie po nej môžeme pozerať, hodnotiť ho a modulovať očakávania svojej budúcnosti. Manifest možností rozohráva hru so sklenenými perlami slobody, ale aj marazmu, konfrontuje nás s komfortom a ochranou davového súznenia.

Táto recenzia bola uvedená aj vďaka podpore z Fondu LITA, autorskej spoločnosti. 
Čo robí LITA?

Publikované online: 19.12.2019