Mandragora

Vytlačiť

Choreografia: Klára Pataky
Hudba: Tamás Rozs
Réžia: Adina Lévay
Hrajú: Attila Mokos, Katalin Holocsy, Krisztina Holocsy, Edita Balaskó, Tamás Bernáth, László Nagy, Anita Szvrcsek, László Hajdú, István Olasz, József Ropog
Premiéra 8.5.2009 v Jókaiho divadle v Komárne

Zo samotného faktu, že hra N. Machiavelliho Mandragora takmer 5 storočí po jej prvom uvedení sa ešte pravidelne hráva v divadlách, je jasné, že sa jedná o trvalú hodnotu svetovej dramatickej tvorby. Menej jednoznačný je výklad tejto hry: niektorí ju považujú za vtipnú veselohru, iní v nej vidia až hlboké metafory o moci a manipulácii, dokonca metaforu Talianska v dobe Machiavelliho, ktorý (asi ako prvý významnejší politik) ešte len sníval o zjednotenom Taliansku. Režisérka a umelecká vedúca Jókaiho divadla v Komárne - Adina Lévay - inscenovala Mandragoru ako hru o láske, sexualite, ale aj o manipulácii ľudí. V jej výklade je Ligurio akýmsi alteregom Mefista, ktorý manipuluje ľudí vo svojom okolí. Inscenácia začína „nemohrou“, pohybovou etudou, v ktorej Ligurio (ako Mefisto, resp. Lucifer) klasickým prvkom pokušenia – jablkom - sa snaží ovplyvňovať, manipulovať všetkých účinkujúcich. Sama osebe zaujímavá, choreograficky výborne „vymyslená“ (choreografia Klára Pataky a.h.) a činohernými hercami pohybovo veľmi dobre zvládnutá úvodná scéna sa stáva problematickou v ďalšom priebehu inscenácie, keď sa podobné groteskne skreslené, štylizované prvky už nevyskytnú. Groteskný pohybový „rámec“ sa nestretne s v podstate realistickým herectvom súboru, ktorým nám celý príbeh zahrajú. Prvky štylizácie sa vyskytujú v herectve predstaviteľa Liguria, Attilu Mokosa, ktorý tu nie je jednoduchým figliarom, pomocníkom milencov, ale skutočným manipulátorom. Ligurio sa evidentne vyžíva v tom, že svojou manipuláciou získava moc nad ostatnými. Nakoľko ale celý príbeh zostáva banálnou mileneckou zápletkou, nie je jasné, prečo by mal mať z toho takú radosť. Mokosov vynikajúci herecký výkon by bol mimoriadne zaujímavý, keby napr. hral Mefista vo Faustovi, v kontexte takto poňatej Mandragory, žiaľ, ako keby sa pohyboval vo vzduchoprázdnom priestore. Režisérka zrejme mala svoju predstavu o štýlovej jednote. Vo výtvarnej stránke sú totiž prvky štylizácie stále prítomné. Dobre členený priestor s nepravidelne usporiadanými kresbami, pripomínajúcimi prvky známej katedrály vo Florencii, prítomnosť Nýmf (Katalin Holocsy, Krisztina Holocsy, Edita Balaskó) a Satyrov (Tamás Bernáth, László Nagy), ich masky a kostýmy patria jednoznačne do štylizovaného, nerealistického sveta. Herecké prejavy hlavných protagonistov (okrem Liguria) sú však typicky realistické. Anita Szvrcsek ako Lucretia hrá krásnu, po láske túžiacu ženu, ktorá nás na začiatku presvedčí o tom, že nevernosť si nevie ani predstaviť a že (milosrdná?) lož je potrebná nielen pre jej muža, ale aj pre ňu, aby sa Callimacovým (a vlastným) túžbam odovzdala. József Ropog ako jej muž Nicio nie je žiadnym hlupákom. Je to inteligentný muž, ktorého sa podarí oklamať len vzhľadom na jeho silnú (ľudsky pochopiteľnú) túžbu mať dieťa. László Hajdú ako Callimaco nie je neodolateľný zvádzač, lámač ženských sŕdc. Keď sa so svojím sluhom Sirom (István Németh) prvýkrát objavia na scéne, sú herecky tak málo výrazní, že v prvom momente si pomyslíme na nevhodné herecké obsadenie. V ďalšom priebehu potom pochopíme, že tento menej výrazný, menej priebojný chlap skutočne nevyhnutne potrebuje pomoc Liguria, bez ktorej by pravdepodobne u Lucretii neuspel. Zaujímavú postavu Timotea stvárňuje István Olasz. Jeho farár ako keby občas tiež potreboval vonkajšiu pomoc, obraz Panny Márie mu slúži ako istý „oporný bod“, na druhej strane vidíme aj istú vyprázdnenosť tohoto kresťanského symbolu. Mari Varsányi(Sostrata) a Xénia Molnár (Žena) dobre zapadajú do kultivovaného herectva súboru, ktorý nás už opakovane presvedčil o tom, ako tento (u nás doteraz vysoko prevládajúci) štýl dobre ovládajú. Po inscenácii Mandragory ostáva otázkou, či skôr rušivá ako významotvorná štýlová nejednotnosť je výsledkom nedomyslenej režijno-dramaturgickej koncepcie alebo príliš silnou väzbou hercov na tento dobre ovládaný realizmus. Hudba (Tamás Rozs a.h.), ktorá by nám mohla pomôcť v riešení tejto dilemy, tá ako keby tiež ostala na polceste. Inscenáciu Mandragory v Komárne považujem za dôležitú skôr z hľadiska hľadania spoločnej javiskovej reči novej umeleckej vedúcej so súborom, ako za významnú inscenáciu v histórii Jókaiho divadla.

Publikované online: 8.5.2009