Málo času na Momo

Vytlačiť

Michael Ende: Dievčatko Momo a ukradnutý čas

 

Adaptácia a réžia: Júlia Rázusová

Dramaturgia: Katarína Jánošová

Scéna, kostýmy a bábky: Vendula Bělochová

Hudba: Martin Husovský

 

Účinkujú:

Ján Demko

Barbora Juríčková

Bibiána Tarasovičová

Matej Valašík

Juliána Hamranová

Michal Németh

Anna Homolka-Čitbajová/Mária Ševčíková

Tomáš Jančúch a. h.

 

 

 

Už antický filozof Theofrastos údajne povedal, že čas je to najdrahšie, čo človek môže míňať. Žijeme v dobe, v ktorej sa ľudia sťažujú na chronický nedostatok času a odborníci aj lifestylové časopisy radia, ako si ho manažovať. Firmy či dokonca celé krajiny experimentujú so skracovaním pracovného času a psychológovia tvrdia, že venovať svoj čas rodine či priateľom je to najlepšie, čo môžeme urobiť pre seba i utužovanie vzťahov. Mnohí však hovoria, že na to skrátka nemajú čas.

Časom a tým, čo s ním ľudia robia, sa zaoberal aj nemecký spisovateľ Michael Ende, autor kníh pre deti, predovšetkým celosvetovo známeho Nekonečného príbehu. Jeho knižka z roku 1973 s názvom Momo alebo Podivný príbeh o zlodejoch času a dieťati, ktoré ľuďom vrátilo ukradnutý čas sa dočkala mnohých prekladov aj rôznych spracovaní, vrátane divadelných uvedení. U nás ju v dramatizácii Jozefa Mokoša uviedol Martin Kákoš v Bratislavskom bábkovom divadle pod názvom Stratený čas. Bolo to v sezóne 1994/1995, v apríli, štyri mesiace pred Endeho úmrtím. Inscenácia vychádzala z prvého slovenského prekladu, ktorý bol publikovaný ešte koncom sedemdesiatych rokov a jeho názov Hodinový kvet len veľmi vzdialene pripomínal originál. Na Momo si náš knižný trh opäť spomenul až po štyridsiatich rokoch, nový preklad vyšiel v roku 2018 pod názvom Dievčatko Momo alebo stratený čas. Aj preto možno vznikol nápad – či už za ním stojí dramaturgička Bábkového divadla Žilina Petra Štorcelová, alebo režisérka Júlia Rázusová –, predstaviť zvláštne dievčatko aj dnešným deťom.

Dej rozprávky sa odvíja okolo Momo, malého dievčaťa, ktoré prišlo nevedno odkiaľ, nemá rodičov a usadí sa v ruinách amfiteátru v akomsi mestečku. Napriek prvotným rozpakom obyvateľov sa zakrátko ukáže, že Momo má výnimočnú schopnosť počúvať, byť prítomná v danom okamihu a ľudia – dospelí aj deti si ju obľúbia. Mestečko však onedlho navštívia čudní „šedí muži“, ktorí sami seba označujú za agentov z Ústavu pre úsporu času. V skutočnosti vďaka nim ľudia čas nešetria, ale naopak oň prichádzajú, a tak zrazu nemajú čas na rozhovory s blízkymi, na čítanie či fantazírovanie. Praktikám zlodejov času odolávajú iba Momo a jej priatelia, ktorí sa – v duchu klasických rozprávkových princípov – rozhodnú mestečko zachrániť.

Inscenácia v žilinskom Bábkovom divadle sa svojím názvom jemne odklonila od slovenskej verzie prekladu a priblížila sa k českým prekladom, ktoré zachovávajú predstavu o kradnutí, nie strácaní času. Na prvý pohľad jemná nuansa je v rámci nášho vzťahu k času celkom zásadná – to, že nám ho niekto či niečo kradne, znie omnoho silnejšie, ale zároveň aj alibistickejšie ako strácanie, ktoré implikuje vlastné pričinenie. Okrem toho nastali v inscenácii oproti predlohe aj ďalšie zmeny. Júlia Rázusová a dramaturgička Bratislavského bábkového divadla Katarína Jánošová, ktoré text adaptovali pre divadlo a pre vlastný výklad, sa neuspokojili s jednoduchou dramatizáciou prózy a jej prenosom na javisko. Príbehu o Momo dali rámec, ktorý zasadil dej do pravdepodobnej a realistickej situácie, ktorá zároveň silnejšie prepája Endeho príbeh s divadlom ako takým (v pôvodine naznačeným cez spomínané prostredie amfiteátru) – Momo je tu bábkou v bábkovej inscenácii. Ako diváci tak spoznávame hercov, ktorí hrávajú divadelnú inscenáciu o Momo (nie sú však identickí s reálnymi hereckými osobami). Zmätok však môže spôsobiť napríklad fakt, že ako Momo sa identifikuje aj herečka, ktorá Momo hrá, rovnako postava Gigiho existuje na oboch úrovniach rozprávania. Na druhej strane, herečka Sofia vystupuje ako Sofia, ale zároveň hrá postavu Nina a herec Nicola hrá postavu Beppa. Navyše, nedá sa vždy rozoznať, kedy herci konajú a hovoria ako postavy-herci a kedy ako postavy, ktoré stvárňujú. V istých momentoch herci deklarujú, že skúšajú predstavenie a následne vstupujú do príbehu Momo, inokedy je to naopak. Chýba pritom jasnejší dramaturgický kľúč k tomu, ktoré pasáže a prostredníctvom ktorej línie rozvíjajú príbeh ďalej.

Endeho svet Rázusová transponovala do sveta divadelnej reality, ktorá je nadradená realite rozprávky, ich vzájomné priesaky a nejasná deliaca čiara medzi nimi však sťažujú vnímanie deja. V metadivadelnej realite existuje napríklad postava Manažérky, ktorá deklaruje, že jej úlohou je spolu s asistentkou Júliou sa postarať o opravu poškodenej scény k inscenácii. Manažérka predstaví ostatným hercom aj nováčika Nikolu, ktorý má nahradiť herca Jožka – ten sa stal medzičasom zametačom –, v postave Beppa. Odhliadnuc od toho, že dramatický konštrukt celkom nekorešponduje s mechanizmami bežne fungujúcimi v divadle (napr. fakt, že Manažérka pozná súbor, ale nie inscenáciu, že nový herec prichádza do súboru náhle a bez toho, že by o tom súbor vedel), neskôr sa ukáže, že Manažérka s Júliou a Nicolom sú zároveň zamestnancami Banky času. Ide o variant Endeho Ústavu na úsporu času, teda postavy plnia úlohu, ktorú majú u Endeho šedí agenti – zlodeji času. Do sveta, ktorý bol spočiatku kreovaný ako pravdepodobný a realistický, tak vstupuje fantazijný motív z predlohy. Pravidlá, ktoré zvyčajne odlišujú svet reality a svet fikcie, prestávajú platiť a obe roviny sa stávajú zameniteľnými. Ešte mätúcejšia je záverečná časť, v ktorej sa objavuje postava Hodinusa – s pomocou korytnačky Kasiopey ho najprv navštívi Momo-bábka, aby jej povedal o ľuďoch z Banky času. Následne však o priateľov pre ich nedostatok času prichádza Momo-herečka a Hodinus jej prichádza pomôcť zastaviť čas na tejto úrovni (s cieľom poraziť Manažérku s Júliou). Lenže zároveň vidíme scénu s Hodinusom akoby zo zadného pohľadu, ktorý odhaľuje mechanizmus vodenia bábky a bábkovodičov, pričom dokonca predstaviteľovi Hodinusa ostatné postavy-herci priznane našepkávajú repliky. Vrstvenie a prestupovanie dvoch naratívnych rovín v tejto časti predstavenia môže viesť až k tomu (taká bola moja skúsenosť), že sa v nich divák snaží zorientovať tak zúfalo, že mu unikajú ostatné okolnosti a významy toho, o čom sa hrá.

Paradoxne zároveň touto nadstavbou dramaturgicko-režijná dvojica ukrojila priestor pre prehlbovanie motívov, ktoré sú dôležité pre príbeh samotný a tiež pre inscenáciu. Jedným z nich je príčina nedostatku času. V tomto zmysle tvorkyne chceli viac priblížiť pôvodný príbeh súčasným reáliám a súčasným deťom – najmä Manažérka je v inscenácii zdrojom zmienok o nových technológiách, ktoré zaujímajú dnešné deti. Kým devízou Momo v príbehu je jej schopnosť počúvať ostatných, rozprávať príbehy, vymýšľať hry a plnohodnotne tráviť spoločný čas, inscenácia poukazuje na fenomény, ktoré takémuto prežívaniu zdanlivo bránia. Hovorí sa o tom, že deti sa už nehrajú s hračkami, ktoré si vyžadujú fantáziu, ale bavia ich iba elektronické hračky, tablety a mobily, že miesto divadla radšej chodia do 3D kina a podobne. Manažérka trvá na tom, že drevená bábka Momo už nikoho nezaujíma a miesto toho do divadla príde veľká mechanická bába, ktorá dokáže opakovať, čo niekto povie. Podobne aj príčiny nedostatku času u dospelých sú aktualizované – Manažérka sugeruje Momo, že by sa mala miesto divadelnej práce zaujímať o film, seriály či dabing, herec Gigi zas kvôli muzikantskej sláve nemá čas na priateľov. Toto všetko sa v priebehu inscenácie dozvedáme, zaznie to ako informácie, ktoré ale väčšinou ostávajú v rovine konštatovania, nie dramatických situácií a konfliktov, ktoré by sa mohli rozvíjať a vyriešiť. V inscenácii neustále zaznieva mantra o nedostatku času – jej nositeľkou je najmä herečka Sofia, ale nevytvárajú sa pevné prepojenia medzi príčinami nedostatku a jeho dôsledkami. Taktiež dochádza k nevyjasneným motiváciám konania postáv. Napríklad práve Sofia už od začiatku deklaruje, že čas nemá. Keď ju Manažérka osloví s ponukou šetriť ho, vyčíta jej, že priveľa času trávi s kamarátmi, s pánom Dáriusom, na hodinách zborového spevu. Sofia teda čas míňa „správne“ v duchu ponaučenia, ktoré by mala inscenácia sprostredkovať, no už pred zásahom zlodejov pôsobí vystresovane a uponáhľane.

Podobne nesúrodá je aj javisková realizácia inscenácie – situácie, mizanscény aj výtvarná zložka. Inscenácia sa začína piesňovo-klaunským vstupom, ktorý má nastoliť tému času ako tajomstva, ku ktorému musíme preniknúť. Dominantné sú v inscenácii činoherné výstupy, v ktorých sa herci-postavy usilujú pôsobiť civilne a prirodzene. Darí sa to najmä Barbore Juríčkovej, predstaviteľke Momo, ktorá v súlade s predstavou o charaktere Momo využíva pokojnú dikciu, pôsobí vyrovnane a vyžaruje energiu priateľského, nenúteného dievčaťa. Vďaka tomu vyniká kontrast medzi Momo a upätou, strojenou Manažérkou a podobne strohou asistentkou Júliou, jednou prísne kontrolujúcou a druhou skôr mechanicky vykonávajúcou zadané úlohy. Svet banky času je výtvarne riešený pomocou šanónov, z ktorých scénografka Vendula Bělochová vytvorila symetrickú kruhovú konštrukciu. Neskôr vidíme aj futuristicky pôsobiaci výjav, v ktorom je scéna nasvietená UV svetlom a reprezentuje „mestečko“ tvorené taškami pripomínajúcimi panelové domy. Ešte iný typ estetiky sprostredkuje Gigiho koncert, pri ktorom sa dokonca používa projekcia a živá muzika a celkom odlišný je aj Hodinusov dom, ošumelo pôsobiaci drevom obložený paravan. Na jednej strane môžeme oceniť, že rekvizity a objekty na javisku sú rôznorodo využité a nápadito bábkarsky sa animujú kusy oblečenia, riady, metla aj stoličky. Na druhej strane to však vytvára všehochuť vizuálnych podnetov, ktoré v kombinácii s obsahovými podnetmi trieštia pozornosť a nútia diváka neustále adaptovať svoje vnímanie na iný druh naratívu. Zároveň som sa neubránila pocitu, že zachraňovanie sveta od zlodejov času by v takto komplexnom poňatí s viacerými paralelnými líniami možno lepšie než v divadle fungovalo ako inteligentná počítačová hra. Práve od tej sa však snaží inscenácia deti odradiť.

Absencia záchytných bodov či čitateľnej dramaturgickej línie v dramatizácii, ktoré by nám uľahčili orientáciu v už beztak nie jednoduchom, nelineárnom deji, tak vyvoláva paradoxný efekt. V obmedzenom čase predstavenia sa tvorkyne a tvorcovia snažia povedať a ukázať toho toľko, že ako diváci vôbec nemáme čas rozmýšľať, uvedomovať si súvislosti medzi informáciami, ktoré prinášajú dve rôzne dejové línie, nemáme čas si sadnúť s Momo a ponoriť sa do jedného z jej príbehov. Možno je to však len názor, ktorý deformuje moja optika dospelého a divadelne poučeného diváka. Snáď si aspoň detskí diváci nepovedia, že v divadle stratili svoj drahocenný čas, ktorý mohli stráviť trebárs hraním videohier...

 

 

Publikované online: 18.1.2021

Martina Mašlárová

Martina Mašlárová absolvovala v roku 2014 odbor teória a kritika divadelného umenia na VŠMU. Témou jej diplomovej práce, za ktorú dostala cenu rektora, bola situácia divadelnej kritiky po r. 1989. Počas štúdia svoje kritické myslenie trénovala v školskom časopise Reflektor, zúčastnila sa aj niekoľkých seminárov pre mladých divadelných kritikov. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave v Bratislave ako redaktorka divadelného mesačníka kød. Je spoluzakladateľkou OZ Mloki, ktoré sa venuje reflexii divadla a kultúry na webovej stránke www.mloki.sk. Ako členka slovenskej sekcie AICT (Medzinárodná asociácia divadelných kritikov) spolupracuje s projektom Monitoring divadiel, svoje recenzie okrem toho publikuje v kultúrnych periodikách kød, Javisko a vo festivalových denníkoch v rámci slovenských a českých festivalov. Od roku 2010 sa venuje aj neprofesionálnemu divadlu ako porotkyňa postupových prehliadok. Príležitostne prekladá z francúzštiny a v roku 2012 realizovala v Štúdiu 12 inscenáciu Mr. Iones&co. v rámci projektu Mliečne zuby.