Malá tučná víla

Vytlačiť

 Jiří Dědeček – Katarína Aulitisová: Rozprávky o Malej tučnej víle

 

Preklad, adaptácia, výtvarný koncept, réžia: Katarína Aulitisová

Hudba: Štefan Horváth

Výroba: Monika Pešková

 

Účinkujú: Michal Adam, Jaroslava Hupková, Miriam Kalinková, Ľubomír Piktor

 

 

Názov inscenácie Rozprávky o malej tučnej víle vyvoláva zvedavosť. Rozprávky sú málokedy o tučných hrdinkách. Častejšie im dominujú vysoké, štíhle, dlhovlasé princezné bez problémov zvládajúce chôdzu v topánkach s podpätkami. Rozprávky o Malej tučnej víle sa začínajú dilemou, aké mená dá hlavná hrdinka svojim bosým nožičkám. Je to bábika a na pomoc si zavolá svojich kamarátov – hračky Trpajzla, Prasisko, Špinavého zajaca, Panáča a prechladnutú Rybičku.

Inscenácia je dramatizáciou knihy českého pesničkára a spisovateľa Jiřího Dědečka. Autor napísal vskutku nepatetické rozprávky. Zobrazil v nich hrdinov s rôznymi „chybami“, s ktorými sa snažia vysporiadať. Ich kamarátka Malá tučná víla nedokáže klamať a tak sa musia naučiť spracovať aj odhalenie svojich necnostných vlastností. Nie div, že táto kniha Katarínu Aulitisovú oslovila. Dokonale súznie s jej poetikou. V Aulitisovej komunikácii s deťmi sa totiž neafektuje a deťom sa hovorí (primeraným spôsobom) pravda i o chúlostivých témach. Platí tiež, že zábavná forma musí mať aj relevantný obsah.

Knihu svojráznej osobnosti českej kultúry Jiřího Dedečka ilustroval nemenej svojrázny Petr Nikl. Vďaka jeho doslovu môžeme sledovať vývoj výtvarnej podoby hrdinov a hrdiniek. Dědeček sa inšpiroval reálnymi hračkami svojich dcér. Niektoré z nich aj výtvarníkovi odovzdal ako inšpiráciu. Predobraz pre ďalšie si Nikl musel zabezpečiť sám a najviac úsilia ho stálo nájsť model pre bábiku – Malú tučnú vílu: „Obešel jsem deset bazarů a starožitnictví, všechny panenky byli příliš elegantní a málo tlusté. Až jsme ji nakonec objevil ve vetešnictví na Smíchově a hned bylo jasné, že jsem našel poklad.“[1]

Katarína Aulitisová je nie len prekladateľka, autorka dramatizácie a režisérka, ale aj autorka výtvarného konceptu inscenácie. (Výrobu realizovala Monika Pešková.) Je zrejmé, že pri hľadaní hračiek, z ktorých sa stanú bábky, zohrala knižná predloha s ilustráciami silnú úlohu. Ide o (retro)hračky. Predovšetkým Malá tučná víla je autentická bábika, s akou sa deti nehrávajú už desaťročia. Rozdielne je poňatý Panáčo. Kým Nikl si ako predlohu pre kresbu tejto postavy zvolil anatomický model z obchodu pre výtvarníkov, Aulitisová našla autentickejšiu figúru – dreveného panáka s namaľovaným červeným odevom, pohyblivými rukami a nohami a výrazným nosom. Rybička je plastová, zajac plstený. Tak, ako to býva aj v detskej izbe – každá hračka (bábka) je iná, nebol dôvod ich výtvarne zjednocovať. Spája ich len „ošumelosť“ – ani jedna z nich sa neleskne novotou. Odlišne je poňatý iba kocúr z príbehu Ako sa Panáčovi pokazil kocúr, ktorý sa začína slovami: „Určite ste to zažili, že živé tvory sa hrávajú s neživými  vecami – psy majú loptičky, mačky klbká a deti... niektoré deti všetko, čo si len viete predstaviť. Ale aby neživá hračka mala na hranie ozajstného živého kocúra, to je vzácnosť. To sa vidí málokedy... možno raz za rok... možno raz za život... možno práve teraz.“[2] Keďže je to jediná živá postava z príbehu, nepredstavuje ju hračka. Vzniká premysleným poskladaním rúk bábkohercov. Symbolom, ktorý diváka uistí, o aké zviera ide, sú fúzy, ktoré herec drží medzi prstami tej ruky, ktorá predstavuje hlavu kocúra.

Je na mieste znova pripomenúť zúfalú priestorovú situáciu Bratislavského bábkového divadla. Súbor, ktorý za ostatné roky ponúka špičkové inscenácie, existuje od roku 2015 v provizórnych podmienkach. Už dávno mala byť zrekonštruovaná jeho sídelná budova na Dunajskej ulici, no nestalo sa tak. Po období strávenom na Malej scéne STU na Dostojevského rade je od roku 2017 v ďalšej sále nevhodnej pre hranie bábkového divadla – na javisku v budove Istropolisu na Škultétyho ulici, na ktorom roky hrávalo Radošinské naivné divadlo. S priestorom sa snažia vysporiadať, ako sa len dá. Jednu z miestností na prízemí prispôsobili na hranie divadla. Nazvali ju Klubovňa. Tam uvádzajú aj inscenáciu Rozprávky o Malej tučnej víle. Deti sedia na zemi  a predstavenie sa odohráva pred nimi, no i okolo nich. Scénu tvorí päť drevených stoličiek uložených tak, že vytvárajú štvorcový priestor okolo divákov. Tri sa dajú otáčať – sú to typické bezoperadlové stoličky ku klavíru. Tým je zabezpečená dynamika inscenácie. Herci a herečky sa premiestňujú medzi jednotlivými „stanovišťami“ a pohyb bábky môžu zobraziť aj ako jej chôdzu po točiacej sa stoličke. Dôležitým prvkom scény je malý hračkársky sporák aj s panvičkou. Jeho platne skutočne hrejú, počas predstavenia na ňom bábika (teda herečka predstavujúca Malú tučnú vílu) vyrobí skutočné drobné palacinky. I to je znak toho, že slovo hravosť má v tejto inscenácií minimálne dva rozmery. Postavy príbehu a teda aj bábky sú hračky. Hravosť je však prítomná i v hereckom stvárnení. Ide o homogénnu zmes bábkoherectva a herectva s odtieňmi klaunstva. Jaroslava Hupková, Ľubomír Piktor, Miriam Kalinková a Michal Adam vytvorili zohratú štvoricu. Preberajú na seba vlastnosti hrdinov, ktorých práve animujú, ale z postáv aj vystupujú a oslovia sa skutočným menom. Oslovujú aj deti v publiku. Každý z nich je iný herecký naturel. Jaroslava Hupková ako najskúsenejšia herečka dodáva inscenácií rozmer rozvážnosti, ale bez ostychu zobrazuje i uhundrané a pažravé Prasisko. Miriam Kalinková je nežná, niekedy hanblivá, no priateľská. Jej prejav je skôr tlmený, Malá tučná víla nie je excentrická, je pokojnou „stlmeľovačkou“ partie hračiek. Jej prekliatím je, že nevie klamať, každému z nich teda povie pravdu, avšak vhodným spôsobom v správny čas. Michal Adam zobrazuje postavu Špinavého zajaca, ktorý je arogantný, okrem iného aj pľuje (režisérka použila šikovný trik so striekačkou, pomocou ktorej herec nenápadne vystrekne malý prúd vody). Adam si teda aj počas celej inscenácie drží skôr nevrlý spôsob komunikácie. Ľubomír Piktor stvárňuje okrem iných aj Trpajzla, ktorý sa naučí vyslovovať písmenko r (to učenie mu však dlho ide „na pud“[3]). Piktor a Adam viackrát počas inscenácie vystupujú ako kamarátska dvojica a režisérka postavila niektoré mikroetudy na ich rozdielnom veku. Keď hrajú rozprávku o zakliatej princeznej, kde treba znázorniť mladého princa na koni, nepozdáva sa kolegyniam Piktorovo zobrazenie, lebo koňa síce zahral skvele, ale princ má byť mladý. Vtedy Adam povie „Uhni starec,“ a pobozkanie princeznej zahrá on.

Počas predstavenia sa postavy-hračky postupne vysporiadajú s rôznymi nedostatkami. Asi najsilnejší je príbeh Prasiska. K ostatným bolo celý čas nepriateľské, nikdy neprosilo, nedelilo sa a večne hundralo. Trpajzl však prišiel na to, že treba zmeniť prístup a aj vo vzťahoch platí, že akcia vyvoláva reakciu. Rozhodol sa, že musí odkliať princeznú v ňom – nájsť jeho pôvodné meno. Keď začal prasa oslovovať Chroché, reakcia bola úplne iná, ako pri oslovení Prasisko.

Hudbu pripravil Štefan Horváth. Je to jeho prvá hudba do divadelnej inscenácie. Použil predovšetkým xylofóny, klávesovú harmoniku a drevené perkusné nástroje. Herci na nich hrajú počas predstavenia a v závere, keďže je celá inscenácia pretkaná interaktívnymi vstupmi, rozdajú nástroje aj deťom a spoločným hraním sa inscenácia zavŕši. Rozprávky o Malej tučnej víle sú ďalším príspevkom k modernej dramaturgii BBD. Dopĺňajú ponuku pre deti od troch rokov o komunikatívny a kontaktný titul s netradičnými hrdinami.

 

 


[1] NIKL, Petr. Ilustrátorův doslov. In DĚDEČEK, Jiří. Pohádky o Malé tlusté víle. Meander : Praha, 2012. s. 79.

[2] DĚDEČEK, Jiří – AULITISOVÁ, Katarína. Rozprávky o Malej tučnej víle. s. 6.

[3] DĚDEČEK, Jiří – AULITISOVÁ, Katarína. Rozprávky o Malej tučnej víle. s. 9.

Publikované online: 2.7.2020

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). 
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.