Made in Slovakia

Vytlačiť

Anjeli nad mestom
Choreografia a réžia - Igor Holováč; Hudba - Wolfgang Amadeus Mozart, Milan Janáči "Opak"; Libreto - Nikita Slovák; Scéna - Andrej Ďurík; Kostýmy - Katarína Holková; Hudobný poradca - Peter Hochel; Repetítor, baletný majster - Nora Gallovičová

Povolať
Libreto, scéna, kostýmy, choreografia, réžia - Ján Ševčík; Hudba - Ghymes, Jej družina, Čechomor;

Narodeniny
Libreto, choreografia - Yaroslav Ivanenko; Hudba - Franz Schubert; Kostýmy, scéna - Andrij Suchanov; Film a fotografie - Vasyl Sevastyanov a. h., Anton Faraonov

4MEN
Námet, choreografia, réžia - Šárka Ondrišová; Hudba - Peter Groll; Scéna - Matúš Bubák; Kostýmy - Eva Rácová; Svetelný dizajn - Róbert Polák; Dramaturgia - Lucia Holinová

Premiéra: 25. a 26. jún 2011 v Historickej budove Slovenského národného divadla

Pod týmto titulom sa prezentoval večer súčasnej choreografickej tvorby, ktorý bol poslednou premiérou Baletu SND v sezóne 2010/11 a súčasne aj prvou premiérou Baletu SND na čele s novým riaditeľom Andrejom Suchanovom, výborným tanečníkom, sólistom, návrhárom kostýmov a v poslednom roku aj povereným riaditeľom košického baletu. Premiéry sa konali 25. a 26. júna 2011 v Historickej budove SND. Názov predstavenia pripomenul návštevníkom minuloročnú záverečnú baletnú premiéru Made in Canada, ktorá sa odohrala s mesačným rozdielom presne pred rokom (22. a 23. mája 2010) za dramatických okolností spojených s výmenou vtedajšieho vedenia Baletu SND. Kým pred rokom išlo o importovanú tvorbu kanadského choreografa českého pôvodu Jamesa Kudelku, súčasná premiéra, vyplývajúc už z názvu, mala ambíciu predstaviť tvorbu slovenských choreografov. Pod dramaturgiu večera, ktorý sa skladal zo štyroch samostatných choreografických celkov štyroch choreografov, sa nikto nepodpísal, a tak koncepcia aj výber autorov vyznel ako náhodilý. V rámci večera sa svojou tvorbou v SND po prvýkrát predstavili Ján Ševčík, dosiaľ bratislavskému publiku neznámy mladý slovenský choreograf, v súčasnosti pôsobiaci v Holandsku, a Šárka Ondrišová, ktorá je na scéne bratislavského súčasného tanca už etablovanou choreografkou. Tretím bol v SND už renomovaný choreograf Igor Holováč, umelec s charakteristickým choreografickým rukopisom, známy bratislavskému publiku. Prizvanie štvrtého tvorcu Jaroslava Ivanenka, ukrajinského tanečníka a choreografa toho času pôsobiaceho v Ballett Hamburg, do koncepcie večera, vyplývajúcej z názvu, nezapadalo. Nasledujúce hodnotenie vychádza z predstavenia zo dňa 23. mája 2010.

Večer zahájila choreografia Jaroslava Ivanenka „Narodeniny“, s ambíciou analýzy medziľudských vzťahov na pôdoryse narodeninových osláv protagonistky príbehu. Výber témy aj libreto sú dielom samotného choreografa, ktorý dej umiestnil do minulého storočia, do konkrétnej parížskej reštaurácie, svetoznámeho Maxima. Pre svoju tanečnú kompozíciu si vybral hudbu rakúskeho skladateľa raného romantizmu F. Schuberta, ktorá svojím charakterom podporovala atmosféru prostredia deja. Autorom scény a kostýmov bol A. Suchanov, ktorý podporil časový posun deja do začiatku minulého storočia. Autorom premietaných fotografií použitých v rámci deja (na odpútanie pozornosti spoločnosti, a tým vytvorenie priestoru na duet hlavných hrdinov) bol Anton Faraonov.

Choreografia bola vybudovaná v tradičnom duchu baletných predstavení konca minulého storočia, využívala predovšetkým pohybový slovník klasického tanca, obohatený o nezvyklú prácu horných končatín, ktorá robila mnohým tanečníkom starosti. Choreografovi sa napriek malému priestoru podarilo v skratke, niekedy na úkor zrozumiteľnosti, vytvoriť pestrú paletu spoločnosti bez väčšej ambície na psychologické analýzy medziľudských vzťahov. Réžia svojou invenčnosťou bola málo nápomocná pri riešení niektorých  mizanscén (príchod hostí, postava fotografa, premietanie). Príležitosť ukázať svoje interpretačné schopnosti dostali štyri páry tanečníkov, B. Kubátová, M. Sklyar, R. Sato, M. Anderson, K. Štefeková, D. Slabý, V. Šimončíková a F. Šulek. Všetci, v rámci svojich interpretačných, ale najmä hereckých možností sa snažili vytvoriť charaktery svojich postáv, čo sa im najmä po technickej stránke aj darilo, no v ich výrazovom stvárnení sa často utiekali k osvedčenej baletnej pantomíme, čo v konečnom výsledku ubralo na presvedčivosti  ich postáv.

Večer pokračoval choreografiou Šárky Ondrišovej „4MEN“, ktorej samotný názov napovedal divákom jeho možné viaceré významové roviny. Š.  Ondrišová, autorka námetu, choreografie aj réžie zostala verná – aj pri výbere svojho prvého titulu pre SND – súčasnému pohybovému divadlu, ktorého je v súčasnosti jednou z vedúcich osobností na Slovensku.

Tak ako v svojich predchádzajúcich choreografiách, aj tentoraz si pri výbere témy zvolila problematiku psychologickú, tentoraz na obraze štyroch postáv, mužoch štyroch generácií.

Sledovali sme postupne jednotlivé postavy reprezentujúce detstvo, dospievanie, zrelosť a starobu, ako aj ich vzájomné vzťahy rodinné či z toho vyplývajúce partnerské a v niektorých momentoch aj ich snahu o prekročenie vlastného tieňa. Choreografka spolu s dramaturgičkou Luciou Holinovou  dokázali na prvý pohľad jednoduchými prostriedkami vytvoriť kompaktný celok, ktorý si získal napätú pozornosť divákov. K napätiu, ktoré sa vytvorilo medzi dianím na javisku a divákmi, veľkou mierou prispela mimoriadne obsahovo silná, pozornosť pútajúca hudba Petra Grolla, ktorá v plnej miere nielen podporovala, ba v niektorých prípadoch aj dotvárala celkový obraz diania na javisku. Zo súhry medzi hudbou a pohybom bolo cítiť, že skladateľ má skúsenosti s tancom, cíti pohyb a vie ho hudbou podporiť, a taktiež, že je mu blízky pohybový vyjadrovací slovník Š. Ondrišovej, s ktorou už v minulosti viackrát spolupracoval. K ďalším spolupracovníkom tvorivého tímu, ktorý si Š. Ondrišová dokázala okolo seba vytvoriť a ktorý spoločne v duchu predstáv autorky podporoval základný námet diela, patrili scénograf Matúš Bubák, svetelný dizajnér Róbert Polák a kostýmová návrhárka Eva Rácová.

Celá obsahovo náročná kompozícia bola postavená na štyroch interpretoch, pri výbere ktorých mala choreografka „šťastnú ruku“. Spolu s asistentom choreografie Borisom Nahálkom sa im podarila s tanečníkmi školenými v klasickom tanci, obdivuhodná prezentácia súčasného pohybového divadla. Detstvo bolo prezentované Jakubom Šimekom, žiakom Tanečného konzervatória E. J. v Bratislave, ktorý preukázal mimoriadne vlohy pre tento pohybový žáner. Dospievanie pohybovo vynikajúco zvládol člen Baletu SND Peter Dedinský, ktorého interpretačný výkon bol vyvrcholením, dá sa povedať, nielen tejto tanečnej kompozície, ale celého večera. P. Dedinský už v choreografii L. Timuláka v predstavení KY-Time zaujal svojím výkonom a preukázal svoju disponovanosť pre tento tanečný žáner. Prekvapením pre mnohých stálych návštevníkov  predstavení Baletu SND bolo účinkovanie našich známych baletných umelcov Jozefa Dolinského ml. a Jozefa Dolinského st. v postavách muža a starca. To, že prijali túto výzvu svedčí o ich umeleckých aj osobnostných kvalitách. Obidvaja  podali mimoriadne sústredené výkony a napriek ich orientácii ku klasickému tancu, oddali sa v plnom nasadení požiadavkám choreografky a svojím výkonom prispeli k celkovému úspešnému dojmu z tohto predstavenia, čo obecenstvo odmenilo spontánnym potleskom.

„Povolať“ je titul tretej prezentácie súčasnej choreografickej tvorby tohto večera, ktorej autorom všetkých zložiek (libreto, choreografia, réžia, scéna aj kostýmy), je Ján Ševčík, tanečník, choreograf, ktorý pôvodne vyšiel z prostredia ľudového tanca (Lúčnica) a  v posledných desiatich rokoch pôsobil ako sólista v Medzinárodnom divadle tanca v Holandsku, kde sa mal možnosť oboznámiť aj s inými tanečnými žánrami. Jeho výrazový pohybový slovník sa tým obohatil aj o mnohé prvky súčasného tanca, ktoré vo svojich choreografiách kombinuje so štylizovanými pohybmi slovenského ľudového tanca, čím si vytvára vlastný, originálny pohybový rukopis, ktorý možno označiť ako súčasný tanec s folklórnym podtónom. V tomto pohybovom štýle je vedená aj choreografia, ktorou sa prezentoval na tomto večere na javisku SND a ktorá bola dominujúcim prvkom jeho predstavenia. Téma, ktorú si J. Ševčík vybral, zodpovedá jeho pôvodnej orientácii na ľudový tanec. Odchod muža na vojnu a s tým spojené vzťahové a citové problémy sú v našej folklórnej oblasti často a bohato spracovávané. Autor libreta, dramaturgie i réžie zostal v zajatí zjednodušenej  formy príbehu, bez ambície posunúť ho (časovo i priestorovo) do vyššej roviny. Nevyužil naplno možnosti, ktoré mu ponúkala divadelná scéna. Hudobný sprievod tvorila koláž hudobných formácií „Ghymes“, „Jej družina“ a českej hudobnej skupiny „Čechomor“. Všetky tri formácie čerpajú inšpirácie z ľudovej hudby, ktorú  pretransformovávajú do rockového aranžmánu (Čechomor), ethnobeatu (Jej družina) či vytvárajú tzv. world music (Ghymes). Charakter hudby plne zodpovedal pohybovému i výrazovému slovníku choreografa a podporoval jeho efektný výsledný dojem. V zložitej situácii sa ocitli všetci interpreti, členovia baletného súboru, pre ktorých bol na rytmiku a dynamiku náročný pohybový slovník choreografa cudzí, predovšetkým pre sólový pár, Muža a Ženy v podaní Barbory Kubátovej a Ruana Crightona. Tanečníci veľmi disciplinovane spĺňali  požiadavky  choreografa, no chýbalo im bližšie poznanie a „cítenie“ slovenského ľudového tanca,  čo uberalo, i keď v jeho štylizovanej forme, na jeho výraze.

Na záver by som však chcela dodať, že pohybovo aj hudobne bola táto časť večera zaujímavým oživením, ktoré naznačilo jednu z možných foriem javiskovej prezentácie slovenského ľudového tanca.

Záver večera patril choreografii Igora Holováča „Anjeli nad mestom“, ktorá bola rozsahom aj počtom účinkujúcich najdominantnejšou časťou tohto večera, no súčasne aj najmenej komunikatívnou. Spolupráca I. Holováča s libretistom Nikitom Slovákom nie je prvá, spolupracovali na celovečerných baletných predstaveniach „Caligula“ a „Don Juan“, a pokiaľ sa pamätám achillovou pätou týchto predstavení bola tiež zrozumiteľnosť, príliš prekomplikovaného libreta. Aj v prípade „Anjelov nad mestom“ si myslím, že dominuje skutočnosť dobra a zla, ktorá je prítomná v každom z nás aj v anjeloch aj v bezdomovcovi a prostitútke (prečo práve oni reprezentovali diabla a diablicu?). Implantovanú lásku anjela do pozemskej ženy pripomína príbeh Rusalky, len v opačnom „garde“, ale na rozdiel od nej nie je za svoj čin potrestaný, a tak príbehu  chýba záverečná pointa. Záverečné bujaré ballábile (spoločný tanec všetkých zúčastnených) podporil dojem prepojenia týchto dvoch fenoménov, že neexistuje len čierna bez bielej a naopak. Balet je abstraktné umenie schopné zachytávať predovšetkým city, atmosféru vyplývajúcu z príbehu, ako konkrétny dej libreta (špinavá stanica, unudený jalovým vzťahom, prudko bijúce srdce, postava neznámeho),ktorý vyvoláva u divákov veľa otázok a v konečnom dôsledku ich odpútava od pocitového vnímania, prežívania diania na javisku. Choreografický rukopis u nás už renomovaného choreografa Igora Holováča má široký diapazón. Podľa potreby využíva pohyby klasického tanca, moderného aj súčasného, prípadne ich kombinácie. V tomto predstavení tomu zodpovedal aj výber hudby v spolupráci s hudobným poradcom Petrom Hochelom z diel W. A. Mozarta (charakterizovala anjelov dobra) a skladby inovátora slovenského hip hopu Milana Janáči – Opaka (charakterizovala zlo). Členená scéna Andreja Ďuríka umožňovala paralelné diania rôznych dejových postáv v rôznych priestoroch. Kostýmy Kataríny Holkovej zodpovedali predstavám inscenátorov

(anjeli, predstavitelia dobra, boli bieli s krídlami, predstavitelia zla, Muž a žena, civilné oblečenie, a diabol a diablica štylizované civilné oblečenie). Postavy Muža a Ženy interpretovali Romina Kolodziej a Adrián Ducin, postavy Diabla a Diablice Maxim Sklyar a Viktória Šiminčíková a Anjelov Sylvia Nájdená a Oliver Jahelka, v postavách Anjelov a smrteľníkov sa vystriedal celý baletný súbor. Všetci sólisti aj zbor zvládli náročnú choreografiu na profesionálnej úrovni, bolo vidieť, že im pohybový slovník I. Holováča nie je cudzí.

Ku kladom predstavenia patrí skutočnosť, že sme mohli vidieť štyri rôzne spôsoby choreograficko-režijného spracovania štyroch choreografov, štyri rôzne tanečné štýly, čo prinieslo aj celému baletnému súboru rozšírenie ich pohybových skúseností. Je radostné konštatovanie, že všetci traja slovenskí choreografi sú absolventmi a dvaja z nich (Š. Ondrišová a J. Ševčík) v súčasnosti študentmi doktorandského štúdia na KTT HTF VŠMU. Slovensko má teda nádej, že choreografické umenie má u nás ešte perspektívnu budúcnosť.

Dagmar Hubová

Publikované online: 25.6.2011

Dagmar Hubová

Dagmar Hubová absolvovala pedagogiku tanca na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Zaoberá sa didaktikou a teóriou klasického tanca, prekladá a recenzuje odbornú literatúru. Od roku 1965 pedagogicky pôsobí na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU, v súčasnosti vedie Katedru tanečnej tvorby a publikuje hodnotenia baletných inscenácií v dennej a odbornej tlači.