Love story z dávnych čias

Vytlačiť

Scénografia: Peter Čisárik a.h.
Hudba: Norbert Bodnár a.h.
Choreografia: Dana Dinková a.h.
Asistent réžie: Peter Creek Orgován
Dramaturgia a réžia: Ján Uličiansky a.h.

Účinkujú:
Tintino: Juraj Fotul
Glokenšpíl: Peter Creek Orgován
Kampana: František Dolejší
Bella: Erika Molnárová / Mariana Bódyová
Haranga: Beáta Dubielová
Klingel: Miroslav Kolbašský

Premiéra: 3. mája 2013 v Bábkovom divadle v Košiciach

Publikácie, filmy, dramatické texty, inscenácie venované histórii mesta, osobnostiam spätými s mestom či konkrétnou budovou, uličkou, legendy, povesti tradované medzi obyvateľmi, historické udalosti či medzníky, ktoré ovplyvnili vývoj a život v danom regióne – to všetko sú témy, ktoré sú žiadané a vítané – nielen u pedagógov, ktorým uľahčia výučbu dejepisu, literatúry či estetickej výchovy, ale aj u obyvateľov, ktorým ozrejmia isté historické skutočnosti, alebo ich inšpirujú k tomu, aby si pri čítaní knihy či návšteve predstavenia zaspomínali. V bábkových divadlách tieto témy tvorcovia neopomínajú. Spomeňme aspoň inscenáciu Bábkového divadla na Rázcestí Tajomstvo domu Skuteckých, ktorá je rekonštrukciou pamäte domu na Hornej ulici 55, v ktorom dnes sídli Stredoslovenská galéria. Tvorivý tím inscenácie (Michal Ditte, Iveta Jurčová) pátral po autentických informáciách a ľuďoch, ktorí formovali históriu tohto jedinečného objektu. (Inscenácia získala Cenu bratislavského diváka na festivale Nová dráma v r. 2009.) Bábkové divadlo Žilina zas uviedlo v tejto sezóne inscenáciu Kata dcéra kata (réžia: Jakub Nvota). Príbeh zákerného kastelána z Budatínskeho zámku, ktorý si robí zálusk na slúžku radného pána, je starou legendou tradovanou v žilinskom kraji.

Košice sa stali v roku 2013 EURÓPSKYM HLAVNÝM MESTOM KULTÚRY a Bábkové divadlo Košice sa rozhodlo darovať svojmu mestu darček v podobe inscenácie. Režisérom nemohol byť nikto iný ako Košičan a zároveň človek, ktorý posunul tvorbu košického bábkového divadla dopredu, vďaka ktorému sa inscenácie tohto divadla zaradili k tomu najlepšiemu, čo sa na Slovensku pre detského diváka robilo a robí.

Ján Uličiansky vyštudoval dramaturgiu a bábkarskú réžiu na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe. Po absolvovaní nastúpil ako režisér do Bábkového divadla v Košiciach, kde vytvoril inscenácie Zlatý vábnik (1982), Janko Pipora (1983), Krajina zázračno (1985), Šťastný princ (1986) a i. Svoju novú hru a následne jej divadelnú podobu venoval Košiciam, Európskemu hlavnému mestu kultúry 2013. Venoval ju dominante historickej časti mesta, Urbanovej veži, ktorá je opradená mýtami. V roku 1556 zhorela veľká časť Košíc, vrátane zvonice a zvona. Zvonár Urban, ktorý prišiel o život, varoval zvonením na zvon obyvateľov mesta pred ničivým ohňom. Ján Uličiansky dotvoril povesť a vytvoril tak nový mýtus, novú legendu o zvonici bez zvona a zvonárovej dcére bez vena. Vo svojej hre rozpráva príbeh o tom, čo sa stalo po požiari.

Po smrti zvonára Urbana ostáva vo zvonici bez zvona jeho žena Haranga a krásna dcéra Bella, do ktorej je zaľúbený mestský blázon Glokenšpíl a tovariš Tintino. Haranga ju však chce vydať len za bohatého ženícha. Preto jediným kandidátom v meste je starý vdovec, mešťanosta Kampana. Do mesta prichádza kapitán Klingel, ktorému Glokenšpíl predstaví Bellu i situáciu v meste. A tak je o jedného zaľúbeného pytača viac. Bella má však oči len pre Tintina. Ohrdnutý kapitán sa rozhodne pomstiť, a tak zneužije informáciu, že mesto nemá zvon, ktorý by varoval obyvateľov. V noci sa prikradne, spolu s Turkom. Bella to zistí, svojím krikom zobudí celé mesto a Turka spoločne zaženú. Zvon je v meste potrebný, tak sa Tintino rozhodne odísť a vyučiť sa za zvonára: „Odlejem zvon, čo bude ohlasovať mestu, že si vediem Bellu k oltáru.“ Všetko v rozprávke sa nakoniec dobre skončí, Bella sľúbi, že na Tintina počká a bude svadba, kapitán Klingel je za zradu potrestaný, posadia ho do väznice, ktorou sa stala zvonica, Haranga si vezme za manžela mešťanostu Kampanu a v meste sa urobí zbierka na nový zvon, ktorý bude mať meno po zvonárovi Urbanovi.

Hra Zvonkohra je typickou commediou dell´arte (CDA). Jednotlivé postavy reprezentujú ustálené typy – lakomý Kampana predstavuje Pantaloneho, jedného z Vecchi, Klingel chvastavého Capitana, Glokenšpíl – sluhu, jedného zo Zanni, nesmú chýbať zaľúbenci Bella a Tintino – Innamorati, ktorým sa do cesty ich lásky stavajú prekážky. Okrem postáv využil Ján Uličiansky typické situácie CDA – zámeny, preoblečenia, hranie sa na niekoho iného, naháňačky, skrývačky, situačné gagy – pády, kopance do zadku a i. Túto taliansku komédiu okorenil svojimi typickými slovnými hračkami. V texte sa postavy pohrávajú so slovíčkom zvon, zvonček, zvoniť. J. Uličiansky ponachádzal všetky frazeologizmy s týmto zvonivým slovom – vyzvoniť niečo, už ti odzvonilo, zvoní mi v ušiach, prispieť do zvončeka atď. Zároveň ho nezabudol vložiť každej postave do mena – Glokenšpíl (po nemecky zvonkohra), Klingel (po nemecky gong), Kampana (v tagalčine zvonček), Bell(a) atď.

Celú hru rámcuje postava mestského blázna Glokenšpíla, ktorý situáciu vždy začína, presne špecifikuje priestor a čas.

 

Pod scénografiu je podpísaný dlhoročný spolupracovník košického bábkového divadla, ale hlavne Jána Uličianskeho, Peter Čisárik. Spoločne vytvorili množstvo bábkových inscenácií a P. Čisárik je autorom ilustrácií viacerých Uličianskeho kníh (napr. Snehuliacke ostrovy, Máme Emu, Veverička Veronka, Pán Prváčik). Výprava k inscenácii Zvonkohra sa, rovnako ako všetky zložky inscenácie, pridržiavala commedie dell´arte, s čím súvisí hra v exteriéri. Scénu tvoril horizont, ktorý oddeľoval javisko od zákulisia, kde sa herci prezliekali či dozvučovali akcie kolegov na javisku. Tvorili ho sivé bočné výkryty a v strede jednoduchá konštrukcia veže, zvonice, ktorá mala dve časti – vstupné dvere a okno, v ktorom sa objavovala Bella. Po bokoch veže boli schody, po ktorých sa dalo dostať do Bellinej izby. Na scéne boli ešte dve debny, ktoré slúžili ako stupienky či ako kone, na ktoré herci vysadli, keď prenasledovali Turkov. Tak ako v CDA, ani v košickej inscenácii nebolo veľa rekvizít. Práve striedmosť scény umožnila vyniknúť kostýmom, maskám a, samozrejme, hereckým akciám. Masky, hlavný znak talianskej typovej komédie, sú často využívané práve v bábkovom divadle. Každé z piatich slovenských profesionálnych bábkových divadiel, ktorých zriaďovateľom sú samosprávne kraje (VÚC, t. j. vyšší územný celok), má alebo malo v minulosti vo svojich repertoároch aj inscenáciu tvorenú práve divadlom masiek. Herectvo v tomto type divadla má isté zákonitosti, inú prácu s hlasom, dychom. P. Čisárik použil jednofarebné poltvárové masky, ktoré boli farebne zladené s kostýmami. Jedinými postavami, ktoré masky nemali, tak ako v CDA, boli zaľúbenci; iba oni predstavujú čistotu, neskazenosť, nádej. Podobne ako na kostýmoch, aj na maskách bola viditeľná hyperbolizácia. Dlhé nosy, veľké okuliare, vypchávky na bruchu, zadku. Scénograf volil farebné riešenie kostýmov duálne, Bella tvorila farebnú dvojicu s Tintinom, Kampana s Harangou. Celá výprava veľmi dopomohla k atmosfére klasického pouličného divadla. Je výrazná, jasná.

Jedinou bábkou v inscenácii je holúbok v klietke, ktorému sa Bella, ako jedinému, môže vyžalovať. Peter Čisárik využil jednoduchý mechanizmus, ktorým sa otvárajú dvierka klietky a zároveň sa dopredu vysúva figúrka bielej hrdličky.

Dlhoročným spolupracovníkom Bábkového divadla Košice je i hudobný skladateľ Norbert Bodnár. Blízky vzťah k muzikálu je u režiséra Jána Uličianskeho viditeľný v jeho činoherných inscenáciách, aj v tejto košickej sa ním nechal uniesť. Akcie končia pesničkou, sú príjemné na počúvanie, chytľavé. Záverečná, svadobná, je ešte dotváraná rozhadzovaním červených konfiet. Pouličné divadlo však tento gýč ustálo. Popri reprodukovanej hudbe je v inscenácii aj živá hudba, hlavne dozvučovanie akcií. Herci pri tom využívajú klasické „bábkarské“ pomôcky – kazu, slide, píšťalky, tamburínu, rapkáč, triangel a i.

Profesionalita commedie dell´arte vždy súvisela s pohybovou dispozíciou hercov, ktorí ovládali akrobaciu, vedeli žonglovať, točiť s ohňovými reťazami, výborne spievať, tancovať. Tento typ komédie potrebuje neustály pohyb, javisko nesmie byť prázdne. Stále sa na ňom musí niečo odohrávať. Všetky tieto informácie zužitkovali tvorcovia košickej inscenácie. Dana Dinková pôsobí ako choreografka nielen na Slovensku (je šéfka Baletu Štátnej opery v Banskej Bystrici, vytvára choreografie v SND Bratislava, na bratislavskej Novej scéne, v Divadle Andreja Bagara, v Štátnom divadle Košice), ale aj v zahraničí. Do choreografií v inscenácii Zvonkohra zapojila všetky pohybové zručnosti, ktoré musel v minulosti ovládať herec CDA. Herci na javisku košického bábkového divadla chodili po rukách, žonglovali, točili reťazami a i. Pohybová zložka je v klasickom pouličnom divadle masiek veľmi podstatná. Každý typ má svoje presné pohyby. Aj na základe toho ľudia v minulosti identifikovali, o akú postavu ide. To všetko museli košickí bábkari, za pomoci D. Dinkovej, naštudovať. Zvládli to na výbornú.

Herecký súbor košického bábkového divadla sa v inscenácii Zvonkohra predviedol v tom najlepšom svetle, vo výbornej kondícii. Ukázali, že sa vedia hrať, že vedia výborne spievať, hrať na hudobných nástrojoch, no to najhlavnejšie je, že fungujú ako skupina. V tomto type divadla je neprípustná čo i len sekunda na zamyslenie, zaváhanie. Kým je jeden herec na javisku, zvyšní ho ozvučujú. Stále sa musia sledovať. Veľmi oceňujem herecký výkon Petra Orgována, na ktorom celé tempo inscenácie stojí. Najlepšie zvládol náročnosť CDA. Mal presne naštudované typické pohyby svojej postavy, jej presnú charakteristiku. Pohrával sa s ňou. Veľmi dobre ju uchopil aj hlasovo. Od začiatku do konca sledujeme príbeh zaľúbených Košičanov cez jeho rozprávanie. Tým, že predstavuje mestského blázna a jeho reakcie či myšlienkové pochody sú pre diváka zábavné, vtipné, na výstupy naivného, no milého Glokenšpíla sa tešíme. V inscenácii sa prvýkrát predstavila čerstvá absolventka Katedry bábkarskej tvorby Mariana Bódyová, ktorá sa v postave Belly alternuje so skúsenou Erikou Molnárovou. M. Bódyová bude určite cenným prínosom pre košické bábkové divadlo.

Režisér Ján Uličiansky vyťažil z commedie dell´arte, ale i z hereckého súboru Bábkového divadla Košice všetko, čo bolo v jeho silách, a zafungovalo to. Bábkové divadlo uviedlo premiéru Zvonkohry v rámci slávnostného otvorenia Ostrova kultúry – átria bábkového divadla. Vznikol tak nový priestor pre hranie v exteriéri. Jánovi Uličianskemu sa podarilo vytvoriť inscenáciu, ktorá oživila nielen nový priestor, ale oživila ducha košických bábkarov, a teda aj ich divákov. Úprimne gratulujem.

Barbora Zamišková

 

 

publikované online 24. 7. 2013

 

Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).

Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.

Realizované s podporou MK SR.

 

Publikované online: 3.5.2013

Barbora Krajč Zamišková

Barbora Krajč Zamišková absolvovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor estetika - slovenský jazyk a literatúra, a Divadelnú fakultu Vysokej školy múzických umení v Bratislave, odbor bábkoherectvo. Pôsobí ako herečka vo viacerých slovenských divadlách a ako prodekanka pre štúdium a pedagogička na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.