Lov na žilinského diváka

Vytlačiť

Úprava a réžia: J. Štrbák
Dramaturgia: Z. Palenčíková a R. Ballek
Scéna a kostýmy: D. Strauszová a.h.
Hudba: P. Vaňouček
Pohybová spolupráca: P. Maťo
Účinkujú: Konrád: J. Dobrík, Líza: I. Pagáčová, Romuald: B. Zachar, Myška: E. Gašparová a.h., Jaroslav Past: B. Bačo
Premiéra: 26. februára 2010, Mestské divadlo Žilina

Najväčší európsky cicavec je práve los obyčajný (váha od 200 kg až do 500 kg). Vyskytuje sa najmä v severských krajinách. K rozšíreným jeleňovitým zverom patrí napríklad i v Poľsku. Lov na losa je udalosťou loveckej sezóny a vo Švédsku si dokonca vyberajú špeciálnu dovolenku počas obdobia lovu losov. Je to istý druh zbližujúceho rituálu, ktorý ma svoje presne stanovené pravidlá. Početná skupina okolo 30 lovcov sa počas niekoľkých dní snaží uloviť zviera a získať trofej v podobe parožia. Mäso sa často delí medzi lovcov a pri love asistujú aj domáci obyvatelia. Dnes sú už bežné aj početné zahraničné výpravy na lov losa, napríklad na Kamčatku alebo do severských krajín, ako Fínsko a Švédsko. Losy sa môžu loviť nielen v bukových lesoch, ale aj v mokradiach a v blízkosti jazier. Preto je nutná vhodná (vysoká) obuv a teplá výbava, keďže sa loví od septembra do decembra. Lov na losa je každopádne „iniciačná“ udalosť loveckej sezóny.
Rituálnosť lovu prebúdza v lovcoch archetypálny lovecký pud. Je to skúška vytrvalosti, trpezlivosti a odolnosti. Počas lovu sa z chlapca stával muž, takže v niektorých kultúrach je to aj druh prechodového rituálu. A ten sa s divadlom bytostne spája.
Presne takýto „lov na losa“ je súčasťou dramatického textu Poľovačka na losy, ktorým uzavrelo sezónu slovenských premiér Mestské divadlo Žilina. Text Michala Walczaka zverili do rúk skúseného režiséra a dnes už aj pedagóga réžie Jána Štrbáka. Ten si svoj lovecký tím zostavil z Diany Strauszovej (kostýmy a scéna), Petra Vaňoučeka (hudba), Zuzany Palenčíkovej a Rastislava Balleka (dramaturgia). Spolu lovili v húštinách predmanželských zvykov, svadieb, vzťahových a rodinných stereotypov, svadobných a prechodových rituálov, vojenských praktík, psychológie a psychiatrie... Podarilo sa im uloviť inscenačný tvar bohatý na miešanie a prelínanie žánrov, a to nielen divadelných, ale najmä filmových.
Text je paródiou, ktorá však vyrastá na tragikomickom a (myšlienkovo vrstevnatom) podhubí. Režisér Štrbák však v inscenácii text a jeho vyznenie/významy vedome zjednodušuje a zľahčuje. Robí tak z neho príjemnú a oddychovú zábavu. Je to taký malý lov na žilinského diváka. Ale takýto typ inscenácie však Mestské divadlo určite potrebovalo. Voľba titulu i tvorivého tímu priniesla zdarný úlovok. Parožie nie je síce priveľmi košaté, ale mäso pod farebnou kožou sa zdá byť zdravé.
Pre režiséra Štrbáka to nebolo prvé stretnutie s autorom. V roku 2008 so združením Stromy inscenoval jeho hru Pieskovisko a v roku 2009 jeho hru Prvýkrát. Obe mali jednoduchú scénografiu skladajúcu sa z malých objektov (Ján Kocman) a dôraz bol na hercoch (Lucia Lapišáková a Martin Hronský). Walczak aj napriek humornému ladeniu svojich textov prináša drámy modelové, v ktorých postavy vženie do archetypálnej situácie, kde môžu rozohrávať širokú škálu možností vzťahov a ich stereotypov. Priestor hry je tak preňho výskumom vzťahu v určitom žánri, v určitej modelovej situácii, v ktorej je možné vzťah dôsledne varírovať/odkrývať/odhaľovať z rôznych uhlov pohľadu.
Režisér Ján Štrbák skôr abstrahoval ako navrstvoval. Jeho inscenačný kľúč detskej izby, v ktorej sa premení niekoľko vzťahov, posilňuje veľká miera nadhľadu nad témou a „štrbákovský humor“. Je to skôr detská hra na lovenie losov, sú to veľké deti, ktoré sa snažia hrať svoje životné roly snúbenky, snúbenca, prvej lásky, matky a otca. Vzniká tu tak niekoľko absurdných a groteskných situácií a vzťahových kombinácií trojuholníkov a štvoruholníkov.
Štartujúcim impulzom k celej sérii drobných dramatických udalostí a sebaodhalení je nešťastné postrelenie Jaroslava (Branislav Bačo) pred zásnubami zverolekára Konráda (Ján Dobrík) a psychologičky Lízy (Iveta Pagáčová) počas návštevy jej rodičov Myšky (Eva Gašparová) a Romualda (Boris Zachar), bývalého vojaka. Preživší Jaroslav ostáva v opatere snúbencov a je ich náhradným „dieťaťom“, akýmsi katalyzátorom ich vzťahu a jeho premeny. Jednoduchá dejová osnova však umožňuje rozohratie vzťahov, ich pnutí a premien na malej ploche a v krátkom čase.
Keďže divadelného času je málo, má inscenácia sprvoti veľmi rýchle tempo. Pripomína americké rodinné komédie, až sitcom spôsobom hrania (prepiatosť, prehrávanie a afekt, určitá hlasová a rečová štylizácia), celkovým tempom a dynamikou jednotlivých situácií, bizarnosťou akcií a reakcií. Postupne sa tempo zvoľňuje, takisto i v hereckom prejave sa zjemňujú výrazové prostriedky, až sa postavy dostávajú takmer do „normálu“. Otázka je, čo je však dnes ešte normálne...
V inscenácii vidíme postupné odkrývanie žánrov a ich prelínanie. Je to čierna komédia s prvkami paródie romantickej a rodinnej komédie i mydlovej opery, je to groteska. Toto odkrývanie je príznačné nielen pre žáner, ale aj pre scénografiu.
Zabalený nábytok (nevieme, či pred, alebo po sťahovaní, čo nie je dôležité) sa odbaľuje postupne, rovnako aj priestor izbičky odhaľuje postupne svoje tajné zákutia. Sú to také malé prekvapenia scénografky.
Scénografické riešenie Diany Strauszovej vychádza z modelu hry v domčeku pre bábiky, kde má všetko svoju špecifickú veľkosť. Javisku dominujú zväčšené a zmenšené prvky, ktoré vytvárajú pocit detskej izby či domčeka bábik, v ktorom všetci zúčastnení (muži i ženy) prejdú iniciáciou v podobe lovu na losa, menštruácie či deflorácie. Zmenšené sú vstupné dvere na vyvýšenej stene zadného horizontu, vedľa ktorých je obrázok maličkej Lízy (pravdepodobne). Dlhé sú schody, pod ktorými sú ďalšie priestory. Uprostred javiska je obrovský „šuplík“ a malý detský nábytok (maličký stolček, menšia a väčšia detská stolička). Toto trojstupňové výškové poňatie priestoru je nositeľom ďalšieho významu. Je doslova freudovské riešenie funkčných systémov osobností človeka. Ide o postupný prepad od vedomia (najvyššie umiestnené malé dvere), cez podvedomie, resp. predvedomie (medzipriestor zostupných schodov so svojimi tajnými priestormi) k nevedomiu (priestor javiska s jeho symbolikou, šuflík ukrývajúci Jaroslava, teda jeho vytesnenie).
Vizuálu inscenácie dominuje gýč, akási estetika nevkusu a retro, ktoré zvolenému režijnému riešeniu vyhovujú a podporujú ho. Scénu dopĺňajú odkazy (znaky) vzťahujúce sa na religiozitu (nielen poľskú) – socha Panny Márie, falické symboly - vyšší ružový svietnik, svadobné rituály – nadrozmerné visiace svadobné šaty, sociológiu (nevera) – parohy, biológiu – antropológiu ženy – rozliata červená farba.
Detský svet sa objavuje aj v kostýmoch. Minišatičky Lízy, v ktorých naozaj pôsobí „dievčatkovsky“ (jej otec ju aj volá malým dievčatkom), košieľka Konráda, v ktorej vyzerá ako malý žiačik a plienky a „cegéčká“ Jaroslava, ktoré z neho robia bábo. Tak sa Jaroslav stáva živou bábikou dieťaťa, ktorá katalyzuje vzťah Lízy a Konráda, hrajúcich sa na rodičov. Tí sú zasa iba živými „hračkami“ svojich vlastných rodičov Myšky a Romualda, ktorí si v tejto inscenácii takisto odblokujú vytesnené a uväznené v nevedomí (nevera, nefunkčnosť manželstva, samota...).
Herecká štylizácia je plne prispôsobená tejto hre na..., hraniu sa na... Herci nasadia rýchle tempo, ostrú až hranatú štylizáciu gest a reči, ale postupne svoj prejav uvoľňujú a zjemňujú.
Ján Dobrík je v úvode ako Konrád veľmi živelný až nervný, výrazne pracuje s hlasom, využíva niekoľko polôh pri varírovaní prvej situácie žiadania o ruku. Spočiatku je však suverénny, nie ustráchaný bojko. V ďalších situáciách sa viac premieňa na malého chlapca a svoju premenu podporuje plačlivým hlasom. V ďalšej fáze plynule prechádza do „nehrania“, neskôr do opitosti. Využíva klasické prostriedky ako nevládnosť jazyka a narušenú motoriku.
Dobrík stavia postavu Konráda viac na racionálnosti oproti emotívnosti svojej partnerky Ivety Pagáčovej, ktorá Lízu stavia ako preexponovane živelnú, až bláznivú, neskôr prepadávajúcu hystérii. Túto polohu si udrží pomerne dlhý čas. Iveta Pagáčová nadužíva mimiku až sa zdá, že prehráva. Jej prostriedkami sú výrazné gestá a hysterický krik a smiech. Takisto sa nevyhne hre na opitú. V posledných fázach inscenácie svoju hru zjemňuje, uberá z kriku i prehnanej mimiky. Obaja využívajú karikatúru až groteskné zveličenie.
Otec Romualdo Borisa Zachara využíva vojenskú chôdzu, pohráva sa s cieleným a nepríjemne skúmavým pohľadom, s ostrosťou v hlase. Je to trošku excentrický až cholerický muž, ktorý však kontrastne ukazuje svoje úbohé a smutné vnútro. Má prevahu slovnú, ale i fyzickú. Aj u Zachara vidieť prvky karikatúry a zveličenia. No rovnako využíva aj polohy civilnejšie bez akéhokoľvek afektu.
Spolu s Evou Gašparovou vytvárajú podobne kontrastný pár ako Ján Dobrík a Iveta Pagáčová. Jej Myška je zhovorčivá „smiechotka“, s ostrým strihom a ironickým podtextom. Takisto využíva polohy oprostené od prehrávania približujúc sa pravdivosti. Myška Evy Gašparovej pôsobí pokojne a racionálne, Romualdo Borisa Zachara skôr impulzívne a agresívne. Jeho vojenská úchylka je dotiahnutá ad absurdum pri love lose, kde sa v monológu losovi prihovára veľmi ľudsky a priateľsky. Je to až bolestné vyznanie paroháča ako výstraha pred budúcim manželom/zaťom. V takýchto polohách ľudského smútku sa javí ako malý chlapec, chodiaca kôpka nepriznaného nešťastia.
Nevítaný návštevník Jaroslav je v podaní Branislava Bača najprv úchylne psychopatický. Takisto hyperbolizuje svoju postavu a jej prehnané správanie. Využíva ostrý strih, plač, ale i hnev na dosiahnutie svojho cieľa. Neskôr, po operácii hlavy po nešťastnom výstrele, je z neho afatik s postupne zlepšujúcou sa tendenciou. Branislav Bačo pracuje variabilne s rečou a jazykom, čím najvýraznejšie charakterizuje svoju postavu. V monológoch snového charakteru, ktoré prerývajú dej, je zas provokatér.
Živelnosť hereckých výkonov, prehrávanie a priznaný, až zdôraznený afekt v určitých situáciách slúžia parodizovaniu témy i jednotlivých žánrov. Režisér sa neubránil ani sexuálnym narážkam v konaní, tie však významovo pomenúvajú situáciu. Napr. Líza sediaca rozkročmo pred chladničkou, z ktorej vyteká krv z raneného Jaroslava. Otec hovorí, že z dievčatka je už žena. Žena, pretože už má za sebou skúsenosti ženy (všetky rituály a biologické premeny, ktoré sú s týmto aktom spojené), s čím sa pravdaže každý otec ťažko vyrovnáva.
Keďže v tejto inscenácii nedospieva iba dcéra, aj budúci zať si musí odžiť svoj prechodový rituál. A ním je poľovačka na losa. V tejto inscenácii sa loví v obývačke bytu a na poľovačku sa iba hrá. Počas nej sa aj z Konráda stáva muž. Po takomto zblížení sa môžu obaja spokojne ponoriť do kúpeľa. Chýba už len tradičná fínska sauna ako dobrý oddych po dobrej poľovačke. Zať sa začína podobať na otca a dcéra kopíruje matkino správanie. Je vôbec možné uniknúť rodinnému stereotypu a vymaniť sa z nastavených konštelácií? I to je nepoložená otázka režiséra.
Možno sa na naše rodinné a povahové a vzťahové stereotypy treba pozerať s nadhľadom a nechať losa uletieť, ako to robí režisér v inscenácii. Ján Štrbák si tak troška vystrelil, aby žilinských divákov ulovil.

Publikované online: 26.2.2010

Miriam Kičiňová

Miriam Kičiňová absolvovala štúdium dramaturgie a teórie a kritiky divadelného umenia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (2009). V rokoch 2009 – 2010 pôsobila ako pedagogička na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave a Konzervatóriu v Košiciach. Už počas štúdia sa venovala dramaturgickej, ale aj recenzentskej činnosti pre projekt Monitoring divadiel na Slovensku či pre časopis KØD. Bola pri založení študentského kritického časopisu Reflektor. Od roku 2011 pôsobí ako lektorka dramaturgie v Slovenskom národnom divadle. Venuje sa edukatívnej (Dielňa tvorivého písania, Hovorme o divadle...) a dramaturgickej činnosti (Pamäť vody, Coriolanus, Malomeštiakova svadba, Veľa kriku pre nič, Leni, Polnočná omša, Vedľajšie účinky, Nad našu silu a iné). Ako dramaturgička spolupracovala aj s Divadlom LUDUS, Divadlom Andreja Bagara v Nitre, Divadlom Jonáša Záborského v Prešove a intenzívne ako externá dramaturgička aj so Štátnym divadlom Košice. Od roku 2009 je členkou porôt na prehliadkach aj postupových súťažiach amatérskeho divadla na Slovensku.