Lososotvaré tanečné pudy, túžby a prehry…

Tanečná cesta po hlbinách a plytčinách nášho života v štyroch obrazoch jednej časti
Hudba: Adrian Demoč
Hudobná úprava: Matej Háasz
Dramaturgická spolupráca: Uršuľa Ferenčuková
Scénická a kostýmová výprava: Marek Gašpar Šafárik
Realizácia kostýmov: Larisa Gombárová
Videoprojekcia: Maroš Rovňák
Svetelný dizajn: Ján Čief
Koncept, réžia a choreografia: Zuzana Hájková
Tancujú: Marie Knapová, Miroslava Peterská, Lenka Rajchmanová, Jakub Jeňo a Tibor Trulík
Svetová premiéra 16. októbra 2012, Divadlo Štúdio tanca Banská Bystrica
Medzi 15. a  20. októbrom 2012 sa v Banskej Bystrici uskutočnil už 9. ročník domáceho Festivalu tanečného a performatívneho umenia Štyri (+ 1). Tento rok sa predstavili rôznorodé multidruhové domáce a zahraničné umelecké zoskupenia, ktoré sa usilujú svojimi artefaktmi narúšať stereotypné vnímanie umeleckých druhov ako hudba, tanec, výtvarné umenie či divadlo.
V metropole stredného Slovenska sa predstavili umelci, ktorí systematicky spochybňujú „akademické“ predstavy nielen o divadelných umeniach  21. storočia. Používajú inovatívne pracovné postupy s presahmi do rôznych druhov umenia, vrátane nových médií. DJ Toni Granko akcentuje vo svojej tvorbe možnosti „technického a živého“ hudobného materiálu v downtempových, ambientno-popových štruktúrach. Marta Poláková predstavila svoj najnovší work-in-progress projekt Performance Lab 2. Martin Goga, Veronika Kotlíková, Tereza Ondrová, Helena Arenbergerová, Lucia Kašiarová, Zuna Vesan Kozánková, Michaela Nezvalová, Markéta Vacková, Arnošt Krysařík, Emil Leeger, Olga Cobos, Peter Mika atď., ponúkli festivalovým divákom najnovšie diela zo svojich performatívnych a choreografických „ateliérov“.
Sprievodná akcia v podobe fotografickej vernisáže na tému Telo – pohyb – tanec vznikla v spolupráci Katedry fotografie a nových médií Vysokej školy výtvarných umení Bratislava a súboru Divadla Štúdio tanca Banská Bystrica. Tanečné workshopy pre verejnosť v spolupráci s Konzervatóriom Jána Levoslava Bellu dotvorili charakter tejto slávnostnej festivalovej atmosféry.
Úvodná festivalová tanečná premiéra Lososy patrila riaditeľke Divadla Štúdio tanca Banská Bystrica Zuzane Hájkovej. Jej dlhoročná systematická a náročná cesta v tomto špecifickom regióne, kde súčasný tanec nemal svoje „samostatné“ umelecké postavenie, bola nakoniec odmenená plnohodnotným javiskovým priestorom pre autorské profesionálne projekty z rôznych druhov umenia. Divadlo „Na kačici“ sa stalo ďalším štátnym profesionálnym súborom na Slovensku v oblasti tanečného umenia.
Autorka tematického konceptu Zuzana Hájková si vybrala vo „svojom“ divadle tanečnú inscenáciu o lososoch žijúcich v mori. Lososy, ktoré tiahnu na neres, vydržia bez príjmu potravy niekedy až 4 000 kilometrov. Dospelý lososí „ťah“ sa začína samozrejme nejednotne. Je spôsobený rozdielnymi vzdialenosťami jednotlivých sladkovodných riek, kde sa narodili. Lososy majú schopnosť zapamätať si typické zloženie (tzv. vôňu) rieky a na tomto základe ju objaviť a vydať sa k nej. Je prirodzenou nutnosťou, aby tieto rieky boli pre lososy splaviteľné, aj keď počas migrácie prekonávajú rôzne umelé bariéry a vodopády, ktoré sú napr. až tri metre vysoké. Lososy sú známe tiež tým, že sú schopné vyskakovať nad vodu, aby prekonali prúd a prekážky tokov, v ktorých plávajú.
Typickým miestom pre trenie lososov sú tečúce bystriny. Mladé lososy sa vydávajú späť na cestu do mora, kde strávia jeden až tri roky života (vzácnosťou je i dlhší čas), aby sa mohli v dobe pohlavnej dospelosti opäť vrátiť k nereseniu v rodných vodách, po ktorom umierajú, a tým uzavrieť neustále sa opakujúci kolobeh lososieho života. Zuzana Hájková rozdelila túto metaforickú, pohybovo-tanečnú lososiu vodnú cestu života a smrti na štyri obrazy: Oceán, Ťah proti prúdu, Hniezdo a Odovzdanie.
Režisérka spolu so scénickým a kostýmovým výtvarníkom odokryli všetky „črevá“ komorného javiska. Inscenačný priestor bol rozdelený na „spodnú“ a „vrchnú“ vodnú rovinu tak, aby sa mohli javiskové lososie telá neobmedzene pohybovať. Dominovala vrchná časť dekorácie, ktorá interpretom umožnila rôznorodé akrobaticko-fyzické variácie. Je na škodu samotného javiskového tvaru, že v niektorých kánonicky sa opakujúcich „lezeniach a zoskakovaniach“ zostali fyzické výrazové prostriedky iba v polohe stereotypného akrobatického tvaroslovia.
Scénografické riešenie zostalo počas celej inscenácie nehybné, s výnimkou lososieho neresenia, kde „prestavboví“ muži v čiernom pripravili akési rybacie „manželské“ hniezdo. Štruktúrovaný obdĺžnikový zadný horizont, charakteristický jemným a mäkkým povrchom, sa odrazu ocitol na zemi. Javiskové lososie telá sa doňho postupne vnárali a vrhali, vrátane ústrednej dvojice, ktorá svoj akt trenia dokreslila statickým milostným duetom na kolenách.
Hájkovej tanečné divadlo sa v prvých dvoch obrazoch pokúsilo o cestu k abstraktnému vodnému choreografovaniu plávajúcich lososov. Začiatočné minúty inscenácie jednoduchými modrými diagonálnymi kontrami kánonicky artikulovali nebezpečný vodný svet vĺn oceánu. V závesných hniezdach vo vode sa javiskové rôznofarebné, trikotovo-overalové lososy ukrývali, strácali a akrobaticky vynárali v oceáne plnom dobrodružstva. Lososí muži a ženy si chránili a bránili svoje rybacie súkromie. Vzťahy medzi sebou nevnímali. Starali sa iba o nutné prežitie vo svojom vodnom prostredí.
Druhý obraz ťahu proti sladkovodnému vodnému prúdu umelecky balansoval na hranici abstrakcie prechádzajúcej do atrakcie. Inscenačne jasné svetelné atmosféry teplej farebnosti, ktoré vytvoril Ján Čief, otvárali dramatický priestor aktívne vnímať lososí život v jeho náročných fyzických variáciách. Umeleckú lahôdku v inscenácii priniesli akrobaticko-výtvarné „vejáre“ upevnené na obidvoch stranách javiska. Lososí muži a ženy dynamicky preskakovali náročné vysoké vejárovité prekážky bezhlavo oddane. Tibor Trulík ako lososí muž skákal nad svoju prekážku s telesnou bravúrou. Jeho „zastavený“ rybací „nádych nad vodou“ patril v oblasti interpretačno-choreografických riešení k tomu najkreatívnejšiemu, čo sme mohli počas celého večera zhliadnuť.
Je na škodu veci, že dramaturgicko-choreografická textúra nenarábala s fyzicko-divadelným autorským diskurzom, ku ktorému sa prikláňa súčasný tanec 21. storočia. Filmová skratka v javiskovom čase je v našom domácom kontexte veľmi ojedinelou skutočnosťou. Lehmann v kapitole Panoráma postdramatického divadla spolu s Lessingom poznamenáva, že „každý vnútorný boj vášní, každý sled rozličných myšlienok, kde jedna ruší druhú, predstavuje dej“.[1] Ide o vnútorný dej, sprostredkovaný rýchlym „filmovým“ strihom, ktorý nevidíme. Vynára sa v jednotlivých scénických alebo iných výtvarno-javiskových konaniach sprostredkovaných rýchlym strihom/ruptúrou. Aktívne prepojenia výtvarných, hudobných, tanečno-divadelných a performatívnych „informácií“, z ktorých sa súčasné postmoderné interdruhové divadlo jedného prúdu skladá, sú pre divadlo 21. storočia inšpirujúcimi podnetmi. Zvukovo-hudobná textúra zostala takisto takýmito inšpiráciami „nedotknutá“. Niesla sa v jednej inscenačnej „lenivej“ atmosfére. Javiskový čas „plával“ v obrovských stereotypných legátových významovo neartikulovaných fyzicko-tanečných rovinách.
Javisková ilustratívnosť autorke libreta a choreografie znemožnila pozrieť sa na metaforickú „tragickú“ cestu životom v rodných riekach cez divadelnú prizmu nadhľadu a irónie. Scéna pojedania potravy na proscéniu javiska predznamenala, že režisérka bude pracovať aj s naturalistickým výrazovými prostriedkami.
Chudobnosť a jednotvárnosť choreografických prostriedkov bola umocnená diváckou nepozornosťou voči rôznorodým obrazovo-fyzickým inscenačným „atrakciám“, postupne prechádzajúcim do naturalistických a nadmerne psychologizujúcich obrazov. Obraz Odovzdanie bol poňatý ako hromadná choreografická kompozícia, znázorňujúca lososie pohrebisko. Odumreté časti rybacích tiel tu predstavovali rôzne ľudské ortopedické protézy. Ich emocionálnym kontrastom mala byť filmová projekcia zemegule, ktorá sa však premietala na nešikovne zošitý a nenašponovaný „baletný“ tyl. Filmové tancujúce šťastné deti pripomínali skôr komunistické agitky o optimistických zajtrajškoch v časoch červenej normalizačnej totality, no nevyznievali ako pokračovanie nezničiteľnej, pozitívno-aktívnej životnej energie.
Aj keď autorský choreografický projekt Lososy dostatočne plasticky a dynamicky nenaplnil umelecký príbeh o ceste po hlbinách a plytčinách nášho života, stále platí, že riaditeľka Zuzana Hájková si svojimi dramaturgickými aktivitami svoje postavenie na divadelnej mape (česko)slovenského súčasného tanca tvrdohlavo a nekompromisne vyvzdorovala. Za to jej patrí určite veľká profesionálna vďaka a obdiv, pretože Štúdio tanca Banská Bystrica je, najmä vďaka nej, momentálne jediné štátom podporované autorské divadlo pre súčasný tanec na Slovensku.
Peter Maťo
 

Peter Maťo

Herec, režisér a divadelný kritik. Študoval herectvo na Štátnom konzervatóriu v Prahe a potom divadelnú vedu a kritiku na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V rokoch 1982 – 1990 bol hercom v súbore Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, kde stvárnil desiatky dramatických postáv. Okrem toho účinkoval aj vo viacerých filmoch, napr. Citová výchova jednej Dáše (1980), Jeden krok od raja (televízna inscenácia 1981), Tisícročná včela (1983) a iné. Pracoval aj ako asistent choreografa v divadle Laterna magika v Prahe a ako režisér pôsobil v Mestskom divadle Ústí nad Labem. V rokoch 2003–2007 bol tajomníkom Správy baletu v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Ako režisér sa podpísal pod viaceré operné inscenácie, napr. Iľja Zeljenka – Bátoryčka v Štátnej opere Banská Bystrica (prvé uvedenie 1996); v Ústí nad Labem režíroval tri opery Giuseppe Verdiho: Maškarný bál (spoločná réžia s Ondrejom Šothom 1996), Rigoletto (1997), La traviata (1998); v Štátnom divadle v Košiciach režíroval Eugena Onegina od P. I. Čajkovského (2000). Po úspešných premiérach v SĽUK-u Chorea slovaca (2010) a Krížom-krážom (2012) nadviazal na libretistickú, dramaturgickú a režijnú prácu. Ako režisér na voľnej nohe sa venuje činohre, pohybovému a hudobnému divadlu aj performanciám tanečného typu. Z posledných realizovaných projektov treba spomenúť prvé uvedenie jednoaktovky Terézie Vansovej V salóne speváčky (2014), takisto prvé uvedenie hry Emancipácia Jozefa Hollého (2015) a inscenáciu Sonety 2016 podľa rovnomennej básnickej zbierky Williama Shakespeara (2017) na pôvodnú hudbu Viliama Gräffingera, s ktorým spolupracoval aj pri inscenácii PamiatKAR, ktorá je prvým uvedením pôvodnej slovenskej hry Petra Lomnického v divadle SĽUK (2018). Je dramaturgom Liptovského divadla tanca (LDT). Predstavuje v ňom autorské projekty slovenských choreografov, hudobných skladateľov, výtvarníkov, študentov tanečných konzervatórií atď. Poslednou inscenáciou LDT, bolo prvé uvedenie tanečnej inscenácie Gräffinger – Dedinský – Piovarči Rozprávky... (2018), podľa klasického baletu Oskara Nedbala Z pohádky do pohádky. V septembri 2015 vyšiel narodeninový mini portrét baletnej majsterky a choreografky Marileny Halászovej. Vyvrcholením úspešnej spolupráce so skladateľom Viliamom Gräffingerom bolo uvedenie pôvodnej slovenskej opery ANTI-GONÉ vo forme hudobnej inštalácie pre hlas a orchester v Novej synagóge v Žiline v marci 2019.
V súčasnosti spolupracuje s kolektívom autorov na pripravovanej encyklopédii Dejiny slovenského divadla II. a režijne pripravuje uvedenie pôvodnej hry Eugena Gindla Prípad B.