Limonádový Joe aneb diétna kolaloka

Vytlačiť

Premiéra: 14. a 15. marec 2008
Réžia: Martin Kákoš
Dramaturgia: Svetozár Sprušanský
Preklad libreta a textov piesní, autor nových piesní: Peter Uličný
Hudobné naštudovanie a hudba k piesňam: Peter Niňaj
Choreografia: Jaroslav Moravčík
Scéna: Štefan Hudák
Kostýmy: Ľubica Jarjabková

Divadlo Nová scéna prinieslo v sezóne 2007/2008 nový muzikálový titul Limonádový Joe s podtitulom westernová revue. To, že tento projekt bol naozaj koncipovaný ako revuálny je z inscenácie zjavné už od začiatku. A to nie len tým, že je rámcovaná revuálnymi až „cirkusovými“ výstupmi dvojice speakrov v zlatých klobúkoch (Jozef Kapec, Martin Mikulášek) a vdovy po Buffalo Billovi (Lucia Vráblicová), ktorí navnaďujú obecenstvo na veľkú show (aj keď pri tom využívajú sled pomerne schematických vtipov a parodizovaných reklám). Predovšetkým celá inscenácia je vystavaná ako sled revuálnych výstupov (niekedy sú dokonca redukované až na gagy), ktoré oslabujú celkovú koncíznosť príbehu o limonádovom pištoľníkovi „divokého západu“. Uzavretosť a vzájomná nekomunikatívnosť jednotlivých výstupov, ich slabé prelínanie majú za následok príbehovú roztrúsenosť, nelogické nadväzovanie niektorých dramatických situácií aj speváckych častí. Pritom, príbeh o Limonádovom Joeovi sa v Čechách a na Slovensku dodnes pokladá za kultový. Jeho úspešná filmová podoba, ktorá veľmi presne narába s princípom paródie a gýča mohla byť pre tvorcov výzvou aj správnym kľúčom, ako s týmto titulom postupovať. Samozrejme, nemožno očakávať, že čo fungovalo po obsahovej stránke v minulosti, bude fungovať aj v súčasnosti. Inscenovanie tohto titulu dnes si žiadalo niektoré aktualizačné prvky, čo tvorcovia správne vytušili. Predovšetkým sa dnes nachádzame v inej historickej a spoločenskej situácii. Obzor všeobecných znalostí, poznania a vkusu obecenstva, na ktorý sa autor písanej verzie Limonádového Joa Jiří Brdečka mohol v 50. rokoch odvolať, je dnes už značne posunutý. V tých rokoch totiž slávili úspech písané aj filmové westerny a kovbojky všetkého druhu. Tento žáner bol vďaka hollywoodskym hereckým hviezdam veľmi populárny. To však neznamená, že možno vziať písanú verziu či film ako predlohu divadelnej inscenácie bez toho, aby sa dodržal princíp ich pôvodnej tvorby. To malo prirodzene za následok nefunkčnosť novoscénickej inscenácie ako celku.

Najväčšou slabinou inscenácie je dramaturgia. Ako vieme, dramaturgia by nemala nasadiť ten-ktorý titul bez konkrétneho zámeru. A už vôbec by sa nemalo stať, že konkrétnej inscenácii chýba tvorivý zámer a zmysel vnútorného diania. Brdečkova textová genéza Limonádového Joa bola zdĺhavá a zaznamenáva viacero verzií. V prvom rade, Limonádový Joe bol spočiatku verejnosti predstavený v písomnej forme - ako seriálový hrdina populárneho týždenníka Ahoj. V roku 1944 uviedlo divadielko Větrník divadelnú podobu tohto hrdinu a nebola to jediná divadelná dramatizácia, ktorá je k dispozícii (druhá dramatizácia je z roku 1955). V povojnovom období Jiří Brdečka prepracoval jednotlivé poviedkové príbehy do jednotnejšej románovej podoby, z ktorej neskôr vzišiel rozhlasový Joe. Filmová verzia Limonádového Joa uzrela svetlo sveta až v roku 1964 ako výsledok tvorivej spolupráce scenáristu Brdečku a režiséra Oldřicha Lipského, pričom zásluhu na vzniku filmovej podoby mal nepochybne aj krátky film Ária prérie. Dramaturg Svetozár Sprušanský sa v snahe skĺbiť to najlepšie z divadelného a filmového scenára Limonádového Joa dopracoval k opačnému efektu. Sústredením sa na cieľ, aby v inscenácii diváci videli všetky preslávené scény z filmu a zazneli v nej slávne filmové songy popri menej známych divadelných skladbách a piesňach, inscenácia stratila mnohé zo základných dramatických nutností - najmä jasné budovanie dramatických situácií a konfliktov. Na tomto mieste si treba uvedomiť, že dramaturg Svetozár Sprušanský a režisér Martin Kákoš sa vybrali neľahkou cestou. Už len fakt, že nasadenie tohto titulu bude zvádzať k porovnávaniu inscenácie, speváckych a hereckých výkonov, s vydarenou filmovou verziou je značne obmedzujúci. Na slovenskom divadelnom trhu dnes totiž už nenájdeme hercov formátu Květy Fialovej, Miloša Kopeckého či spevákov s rozsahom a zafarbením hlasu ako Karel Got a Yvetta Simonová. Vytvoriť inscenáciu skĺbením divadla a filmu je náročné, najmä čo sa týka výrazových prostriedkov týchto dvoch médií. Film má k dispozícii totiž úplne odlišné stratégie stvárňovania, výrazové možnosti a spôsoby tvorby ako divadlo. Dosiahnuť detailovú intimitu obrazu a zvuku filmovej irónie a výtvarnú rafinovanosť filmu bolo pre novoscénických tvorcov z tohto pohľadu nemožné. Avšak, pri tvorbe dramaturgicko – režijnej koncepcie si treba asi vždy položiť aj nasledovné otázky: 1. Ak, tak aké je historické portfólio – genéza a doba vzniku predlohy. 2. Prečo práve tento titul – teda aký je zámer tvorcov. 3. Priradiť zámeru adekvátnu formu.

Ak už skĺbenie divadelnej a filmovej predlohy, potom treba veľmi citlivo postupovať pri ich krížení, aby sa inscenácia nemusela zachraňovať podtitulom revue na bulletine. Filmový scenár Limonádového Joe aneb Koňské opery je oproti divadelnému scenáru obohatený o niekoľko dejových situácií, a tiež sú v ňom presnejšie vykreslené charaktery postáv vďaka jasnejšej polarizácii na osi dobro – zlo. Motivácie postáv sú logické a opodstatnené. Vyvierajú z jednoduchej schémy parodizovaného filmového westernu. Jiří Brdečka sám tvrdil, že Limonádový Joe nebol odvodený z literatúry, ale z filmov. Toto je veľmi dôležitá informácia, ktorá zároveň ponúka inscenačný kľúč. Parodizovanie všeobecne známych typov postáv, dejových situácií a zvratov si vyžaduje hyperbolizáciu, ale s úplnou vážnosťou. Pri paródii sa jednoducho tvorca musí spoľahnúť na divácky postreh, že divák odhalí jemné či očividné odklony a posuny oproti originálu. A z tohto rozdielu, ktorý je často sprevádzaný karikovaním pôvodiny, pramení humornosť nového diela. Nuž, a práve tento princíp, možno v snahe odlíšiť sa a nekopírovať film, sa režisérovi Kákošovi nepodarilo dodržať.

Pôvodná filmová verzia nás zaviedla do arizonského mesta Stetson City, kde sa vo vyhlásenom podniku Trigger-Whisky-Saloon stretáva spoločnosť divokých kovbojov. Alkohol, bitky a prestrelky sú pre nich morálnym zákonom. Majiteľom salónu Dough Badman si vydržiava spevácku hviezdu Tornado Lou, do ktorej je zamilovaný. Ona však hľadá muža svojich snov, ktorý by ju spravil inou, lepšou ("já stále sním, kdy přijde on, mého srdce šampión"). Do tohto momentu je dej filmu totožný s dejom divadelnej inscenácie. To, čo však v divadelnej inscenácii nenájdeme tvorí súbor niekoľkých podstatných faktov. Predovšetkým, mravný protipól Dougha Badmena tvorí pár pán Ezera Goodman (člen spolku Arizonská obroda) a jeho dcéra Winnifred, ktorí sa snažia pomocou letákov a piesne viesť misionársky boj proti démonovi alkoholu. Preto sa stanú terčom výsmechu a útokov zo strany divokých kovbojov, a preto vstupuje (lebo musí prísť, aby zlo bolo potrestané) do deja legendárny hrdina kladnej povesti v bielom odeve a rozkáže si pohár kolalokovej limonády. Až tu sa vytvorí priestor pre Joa, aby očaril miestnych kovbojov (zneškodní banditu Grimpa, Doughovho posluhovača a bankových lupičov, získa si srdce krásnej Winnifred). Tí potom prechádzajú na nealkoholické nápoje v novom bare, ktorý za pomoci Limonádového Joa (zástupcu firmy Kolaloka a syn) prevádzkuje pán Goodman a Winnifred. Následkom týchto zmien Trigger-Whisky-Saloon bankrotuje. Tento dôležitý moment je však v inscenácii slabo načrtnutý. Motivácia príchodu hlavného hrdinu na scénu v podstate zostala s menšími obmenami zachovaná aj v divadelnej inscenácii. Hoci tu Joe prichádza do Stetson City až potom, ako sa spoznal s Winnifred pri prepade banky. Na druhej strane to režisérovi umožnilo použiť vtipnú etudu, v ktorej Joe vyznáva lásku Winnifred tak, že vystrieľa hudobnú kapelu a nie bankových lupičov. V inscenácii však chýba hlbšie vykreslenie niekoľkých vzťahových rovín, ktoré sú dôvodom nenávisti Douga Badmena voči hlavnému hrdinovi, a to je predovšetkým viacnásobná neúspešnosť získať si srdce Tornado Lou (ktorá sa zamilovala do Joa) a finančný úpadok jeho podniku, čím stráca v meste aj svoje postavenie. V inscenácii sú pomerne slabo vykreslené aj motivácie banditu Horáca alias Hogafoga – prečo sa chcel zmocniť Winniefred, prečo sa stal jeho úhlavným nepriateľom Limonádový Joe. Hoci charakter hrdinu zostal zachovaný, v rovine náčrtu ostalo to, že nenávisť Hogafoga voči Limonádovému Joovi vyviera predovšetkým z jeho povahy zlosyna, ničiteľa akejkoľvek obrody a z toho, že najväčším hrdinom, hoci záporným, chce ostať na divokom západe on. Zvyšok deja ostáva v podstate identický s filmom a najmä druhá časť inscenácie naberá na dynamike a jasnosti v odvíjaní deja. Retardačne však pôsobia dodané reklamné prestrihy, ktoré síce dávajú priestor na vystúpenie dvojice speakrov (Jozef Kapec, Martin Mikulášek) a vdovy po Buffalo Billovi (Lucia Vráblicová), ale celkovo sú kontraproduktívne. To, čo ponúka dej sám, netreba predsa zbytočne doň dodávať. Napr. módna prehliadka kostýmov a rakiev z divokého západu bolo len nefunkčným klišé, ktoré zbytočne spomaľovalo tempo inscenácie.

Herecké výkony oboch speakrov boli slabé, v speváckych častiach boli nevýrazní a nebolo ich počuť, dokonca miestami nastával problém s rytmikou, čo sa pri synchronických duetách v žiadnom prípade nedá akceptovať. Zato L. Vráblicová dodala svojej postave vdovy koketnosť a charizmu podnikavej ženy so životným nadhľadom. Dynamické nástupy, suverénne ovládnutie priestoru celého javiska, zaujímavo zafarbený hlboký alt a presné zvučné tóny – po speváckej stránke patrili jej výstupy k technicky najzvládnutejším.

V hlavných úlohách sa predstavili Marcel Ochránek ako Limonádový Joe, Karin Olasová ako Winnifred a Jana Valocká ako Tornado Lou. M. Ochránek bol typovo na postavu Joa vhodným kandidátom. Napriek drobným hlasovým nedostatkom v speve, vyvážil svoj výkon vynikajúco zvládnutým herectvom. Zmysel pre detail, pochopenie princípu irónie a paródie, ktoré pretransformoval do hereckého rečového a pohybového výrazu (princíp hyperbolizácie a karikatúry), presné pointovanie textu ho doviedli k stvárneniu Joa ako živej nemelodramatickej hereckej postavy, bez využívania lacných hereckých klišé. Ochránek premenil krásneho „skadkého“ kovboja v bielom na modernú mužskú postavu so všetkými znakmi súčasnej maskulitnosti a so zmyslom pre sebairóniu a vtip. Karin Olasová bola v úlohe Winnifred príliš jednotvárna a stojí za zváženie, či bola práve najvhodnejšou adeptkou na stvárnenie mladučkej dievčiny. Permanentný úsmev a nežný hlas síce k mladosti patria, no často nekorešpondovali s dejom a boli v podstate jediným výrazovým prostriedkom, ktorý sme od Olasovej mohli vidieť. Aj keď po speváckej podala solídny výkon, dramatická postava Winnifred v sebe nesie určite viac rovín, než len naivitu. Potom sa totiž veľmi ľahko môže stať, že namiesto mladej nevinnej dievčiny, ktorej nevinnosť a dobrota „nás má dojímať k slzám“, máme pred sebou Winnifred naivnú až hlúpu a veľmi nevýraznú. Navyše Winnifred v podaní K. Olasovej chýbal puritánsky mravný rozmer, čo by zároveň zjednodušilo rozkrytie vzťahov medzi ňou, jej otcom, Joem i ďalšími postavami. Miesto toho nám ponúkla dievčinu, ktorá od prvého momentu príchodu na scénu vytrvalo čaká s úsmevom na perách, kedy už bude zavŕšená jej láska. Túto charakterizácia výrazne a nie veľmi šťastne podporil aj kostým - biela a ružová farba sukní i sák, blond parochňa. Najmä časť, v ktorej Winnifred pobehuje po scéne v krátkych spodných gatiach s naboku nazberkanými ružovými volánikmi, ju priblížili skôr k nezrelému dieťaťu, než k mladej slečne. Navyše kostým zvýraznil nedostatky jej fyzickej postavy, na čo by však kostyméri pri návrhoch mali tiež dbať. Ak bolo zámerom réžie ponúknuť obecenstvu ako ideálny pár šviháckeho kovboja, ktorý môže zlomiť ktorékoľvek ženské srdce a „hlúpu naivku“, pretože pri nej sa cíti v bezpečí, potom bolo treba tento vtip rozviesť presnejšie.

Jana Valocká v úlohe Tornado Lou predviedla naozaj ženu tornádo. Erotická koketnosť, s ktorou zvádzala svoje okolie, dali tejto postave nový rozmer. Miesto melanchólie to bola stelesnená vášeň, ktorá čaká na svoju príležitosť. Valocká postupovala pri budovaní svojej postavy Lou veľmi presne a logicky. Dokázala v nej skĺbiť rovinu zasnenej milujúcej i ohrdnutej ženy, kabaretnej salónnej speváčky i pomstiteľky. Výrazná mimika, exaltované gestá, pohrávanie sa so slovnými významami i výrazom dodali jej postave dôvtip a plnokrvnosť. V jej prípade kostým podporil charakter postavy - odvážne korzety a elegantné spodné nohavice v červeno – čiernej kombinácii, doplnené cigarovou špičkou, čiernymi lakťovými rukavicami a perami vo vlasoch ešte viac zvýraznili živelnosť a túžbu lovkyne.

Vo výraznejších hereckých kreáciách sme mohli vidieť Mareka Majeského ako Horáca alias Hogafoga, Štefana Kožku ako Douga a Karola Čálika ako Grimpa. Majeský podľahol pri stvárnení Hogafoga príliš prvoplánovej karikatúre. Namiesto zlosyna ho stvárnil ako špekulanta a elegána s nečistými úmyslami, no výrazom ostal len na povrchu postavy. Po technickej stránke síce niet jeho herectvu čo vytknúť, no Hogofogo sa v ničom výraznejšie neodlišuje od stvárnenia napr. Krowiaka či iných Majeského postáv. Ostáva v rovine rovnakých hereckých výrazových prostriedkov, neponúka nijaký nový vklad (rovnaká mimika, gestá aj práca s hlasovým fondom – priškrtenie hlasu z postavy zloducha neurobí). To isté sa opakovalo aj v prípade Š. Kožku a K. Čálika. Uchyľovanie sa k lacným vtipom, nadhrávaniu a grimasám tento žáner síce znesie, ale nesmie to presiahnuť mieru únosnosti. Navyše sa nemožno ubrániť tomu, že v snahe rozosmiať diváka siahol predovšetkým Čálik až za hranice paródie a míňal sa s dramatickou postavou, ktorú herecky stvárňoval.

Zborové výstupy tanečníkov pod choreografickým vedením Jaroslava Moravčíka vykazovali v niektorých častiach neskoordinovanosť, čo bolo zapríčinené aj nedostatočným priestorom vzhľadom na počet tanečníkov. Tancami umocňovali kolorit divokého západu, ktorý sa miestami blížil hlavne v ženských tancoch k francúzskym kabaretným vystúpeniam. Moravčík využil niekoľko preň typických prvkov ako napr. rytmické vytlieskavanie do stehien a zápästí, no po choreografickej stránke nič nové nepriniesol.

Za veľké pozitívum inscenácie patrí využitie živej barovej kapely, ktorá veľmi citlivo prispôsobovala svoju hudbu dianiu na scéne a do inscenácie sa zapojila nielen po hudobnej, ale aj po hereckej stránke. Využitie kapely ako súčasti barovej scenérie a hudobníkov ako organickej súčasti hry umožnilo navodiť atmosféru naozajstného salónu divokého západu a zároveň hudobné teleso nepôsobilo ako mŕtva zložka.

Scénograficky si Štefan Hudák musel poradiť s meniacim sa priestorom, ktorý musel byť dosiahnutý veľmi plynulo a rýchlo. Základ scény tvorilo 8 kulís drevených domov s dverami a oknami, ktoré mali evokovať reálie z hollywoodskych filmových westernov, každý starostlivo označený vyblednutým nápisom. Nechýbali dvojkrídlové dvere, schodisko, neskôr sa do priestoru vysunul červený bar a barové sedenie. Scénograf dbal na funkčné využitie jednotlivých scénografických prvkov, nie len na ich dekoračnú funkciu. Trochu nedomyslené bolo neskoršie predelenie javiska novou pokreslenou oponou, čím sa malo dosiahnuť zdanie nového priestoru. Týmto sa však výrazne zmenšil priestor javiska, a tak pôsobili niektoré výstupy doslova preľudnene. Navyše sa takýmto činom stalo, že deliacou oponou sme sa síce dostali do šatne Tornado Lou, ale z predchádzajúcich kulís bola šatňa označená nápisom Restaurant a graficky rovnako riešená opona ako kulisy pôsobili trochu dezorientačne. Hudák zvolil svetlý základ, ktorý umožnil vyniknúť farebnosti kostýmov a zároveň nepôsobil rušivo pri premenách priestoru, ale ani tieto premeny na druhej strane čo do zreteľnosti nepodporil. Avšak, práve vďaka nadrozmerným reklamným pútačom na abstinujúcu Arizonu a propagáciu kolaloky sa dostalo aspoň do výtvarnej podoby inscenácie to, čo jej chýbalo v dramatickom deji. Oproti nenápaditosti kostýmov vymyslel Hudák niekoľko veľmi vtipných výtvarných prvkov, ktoré pomohli dostať do inscenácie humor. Ide napr. o využitie zalievacej kupy pri ľúbostnej piesni Joa a Winnifred, z jej násady si Joe spraví mikrofón, a tiež využitie pohyblivých kaktusov, ktoré dokonale vytvorili atmosféru paródie príchodu odvážneho záchrancu skrývajúceho sa za kaktus.

Inscenácia Limonádový Joe vykazuje všetky znaky štandardnej komerčnej produkcie. Ponúka lákavé hudobné melódie v sprievode živej kapely, známe chytľavé piesne a kultové prehovory hrdinov, preslávených notoricky známym filmom, ktoré si diváci radi pripomenú. Priemerne zvládnutý nízky žáner sa však medzi inscenačnú muzikálovú špičku Novej scény určite nedá zaradiť.

Publikované online: 14.3.2008

Elena Knopová

Elena Knopová je vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV (od roku 2015 jeho riaditeľka) a odborná asistentka na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Vo svojom výskume sa zameriava na oblasť teórie súčasnej slovenskej a európskej drámy a divadla, teórie a dejín masmédií. Pravidelne publikuje vedecké štúdie najmä v časopise Slovenské divadlo, prednáša na významných medzinárodných, ale aj domácich konferenciách. Spolupracuje na rôznych projektoch s Divadelným ústavom Bratislava, Národným osvetovým centrom, slovenskými a českými profesionálnymi divadlami (členka porôt, kritických platforiem, dramaturgických rád festivalov).