LETNÉ SHAKESPEAROVSKÉ SNY

Vytlačiť

Preklad: Martin Hilský a Štefan Moravčík / réžia: Ľubomír Paulovič / scéna: František Lipták / kostýmy: Judita Sommerová / hudba: Michal Novinski / choreografia: Jaroslav Moravčík / hrajú: Oldřich Vízner, Sabina Laurinová, Táňa Pauhofová, Marta Sládečková, Stano Král, Peter Kadlečík, Lucia Gažiová, Milan Ondrík, Anikó Vargová, Jozef Švoňovský, Karol Čálik, Juraj Predmerský , Ivan Matulík, Laco Konrád, Kristína Moravčíková a ďalší.
Premiéra: 1. júla 2007 na Bratislavskom hrade

Rozprávku o Sne noci svätojánskej ponúkla inscenácia Ľubomíra Pauloviča na Bratislavskom hrade. Režisér jej podriadil všetko. Od vizuálnu až po výklad. Množstvo rovín, ktoré ponúka hra Wiliama Shakespera splýva v jedinej. V sne, v rozprávke. Sústreďuje sa na kúzla a čary. Konvenčný a zjednodušený pohľad na Shakespearovu komédiu vtipne rámcoval ,,spätným chodom" rozprávania Hippolity (Marta Sládečková) a Tezea (Stano Král) - delili ,,reálnu" a ,,fantazijnú" rovinu.

Láska v rôznych podobách a prejavoch - od vzplanutia, neopätovanosti, cez frivolnosť, žiarlivosť, komickosť i tá slepá boli len naznačené, neprehĺbené. Všetko to zahalila kostýmová výtvarníčka Judita Sommerová do nápaditých kostýmov. Hýria farbami. Najmä v prípade rozprávkových bytostí - víl a škriatkov. Ľahké látky, s ktorými sa pohrával vietor prechádzali trblietavými sklíčkami priamo na telách hercov do akejsi druhej kože. Kráľovnú víl Titániu zmenili na motýľa, ktorý zvodne poletoval javiskom. Oberon sa zjavil ako veľký vták. Obaja na koturnoch ešte zdôraznili nadradenosť sveta fantázie nad tým pozemským. Stierali hranice medzi reálom a snom. Škoda, že Sabina Laurinová (Titania) využívala viac krásu ako hereckými výrazovými prostriedkami. Vzťah s Oberonom bol aranžovaný na pekno, na efekt. Oldřich Vízner (Oberon) mal viac príležitostí rozohrávať akcie so šantivým Pukom. Táňa Pauhofová ho hrala ľahučko, jej smiechu bolo plné nádvorie, hlas sa rozbíjal na tisíc kúskov. V zelenom kostýme pôsobila ako jašterička, ktorá sa vyhrieva v šibalstvách a schová sa po každom huncútstve. Erotické iskrenie v úvode inscenácie rozohrala dvojica jemne, v priebehu inscenácie sa však na laškovanie akosi zabudlo. Napokon, veľa motívov odišlo v priebehu predstavenia do zabudnutia.

Aj stelesnenie Kvietka, ktorým Puk počaroval milencom - krehkou tanečnicou v bielom kostýme (Kristína Moravčíková) podčiarkol režisér snovosť svojho zámeru. V choreografii Jaroslava Moravčíka sa baletné výstupy Kvietka výrazne odlišovali od takmer muzikálových tancov víl.

Pozemskí milenci boli odetí civilne. Čierno-biely základ podčiarkovala doplnková farba, ktorá sa stala dominantnou, keď sa svet na javisku ponoril do sna, do rozprávky v čarodejnom lese. Aj s premenou remeselníka Klbka na Osla si výtvarníčka poradila ľahko. Spustením trakov namiesto chvosta, koženého puzdra s fľašou namiesto pohlavia a šatkou namiesto uší sa Karol Čálik nenamáhal a zmena pôsobila čisto a prirodzene. Obraz remeselníkov, ktorý bol komickým odľahčením Shakespearovej hry, pôsobil miestami toporne, miestami sa však darilo najmä slovnej komike.

Najprepracovanejšie budoval režisér situácie medzi mladými milencami. Lucia Gažiová ako obletovaná Hermia pôsobila prirodzene rozmarne i nešťastne, Anikó Vargová si ako Helena našla veľa polôh pre nešťastnú dievčinu, Milan Ondrík ako Demetrius hral živelne a Peter Kadlečík sa na postavu Lysandra hodil nielen typovo. Režisér rešpektoval ich temperament, ich herecký prejav však zásadne neposunul. Predstavili sa v adekvátnych, ale neprekvapujúcich polohách, ktoré poznáme z ich domovských divadiel.

Všetko sa to odohralo na nie príliš nápaditej scéne Františka Liptáka. Kvetináče so zeleňou síce ukrývali tajomné bytosti, na jednoduchej vzdušnej scéne však pôsobili pomerne ťaživo. Prínosom výtvarného nápadu bolo rozohranie nádvoria Bratislavského hradu - príchody z okien, arkád, horného poschodia, rozsvecovanie časti hradu či svetelné efekty na fasáde. Režisér vyriešil zmeny medzi reálom, snom a fantáziou svetlom a hvizdom na steblo trávy, ktorý bol zakomponovaný do hudby Michala Novinského.

Inscenácia Sen noci svätojánskej v sebe spojila účel a nápad. Režisér Paulovič ju oslobodil od komplikovaných interpretácií a výkladov a sústredila sa na divákov, ktorí za príjemnej letnej noci prichádzali stráviť romantický večer pod hviezdnou oblohou so známymi tvárami. Inscenácia nerezignovala na remeselnú zručnosť vystavaných mizanscén a diváka súčasne nezaťažovala komplikovanosťou. Zrozumiteľnosť vzťahov režisér povýšil nad všetko ostatné.

Cieľom Letných shakespearovských slávností nie je prinášať prevratné inscenačné postupy, ale ponúknuť príjemné ,,podívané" pre ľudí, ktorí nemajú na divadlo prehnané nároky, na druhej strane však čakajú od umenia viac, ako pasívnu konzumnú zábavu. Inscenátori sa navyše musia prispôsobiť (scénou, kostýmami, hereckými výrazovými prostriedkami i technikou) prírode, ktorá je nevyspytateľná a nádvorie Bratislavského hradu často mení na ring, v ktorom aktéri zápasia so živlami.
Rezignovanie na komplikovanosť môžeme preto považovať za zámer a rozprávkový výklad za primeraný účelu.

Publikované online: 1.7.2007

Mária Fekar Jenčíková

Mária Fekar Jenčíková absolvovala Univerzitu Komenského v Bratislave, odbor estetika – slovenský jazyk a literatúra. V Kabinete divadla a filmu Slovenskej akadémie vied sa venovala skúmaniu expresionistickej drámy. Pôsobila ako šéfredaktorka divadelnej revue Javisko. O divadle a literatúre písala do denníkov Národná obroda a Pravda, v súčasnosti publikuje v časopise Svět a divadlo.