Len letmo o tom v nás

Vytlačiť

Dramatizácia: Jakub Nvota
Scéna a kostýmy: Mona Hafsahl
Réžia: Juraj Nvota
Účinkujú: Ady Hajdu, Szidi Tobias, Miroslav Noga, Rebeka Poláková, Peter Šimun

 

Známa novela oceňovaného slovenského spisovateľa Pavla Vilikovského Letmý sneh sa stala predlohou pre inscenáciu Juraja Nvotu v Divadle Astorka Korzo´90. Dramatizáciu prozaickej predlohy vytvoril úsporne a čitateľne, tak aby zachoval základné línie prozaického textu, jeho syn, režisér Jakub Nvota.

Rozprávačská línia, ktorá je ťažiskom inscenačného pôdorysu, je posilnená sugestívnymi vstupmi niekoľkých periférnych postáv v úlohe nahrávačov. Dramatizátor prozaickej predlohy Jakub Nvota musel najskôr vyriešiť úlohu ústrednej postavy rozprávača príbehu. Je ním v zhode s prozaickou predlohou ten, ktorý sám seba nazve Čimborazka, aby sa týmto pomenovaním určil. Celý príbeh je lúštením tajomstva jeho manželky, ktorej duša, ako sám hovorí, „sa sťahuje“ z jej tela a ponecháva ju pre Čimborazku odcudzenou, vzďaľujúcou sa a nepoznanou. Sugestívny, zdanlivo nekomplikovaný príbeh sa rozvíja len v náznakoch a alúziách, ale o to tajomnejšie a účinnejšie pôsobí rozprávačovo hmatanie po známych aj neznámych skutočnostiach, kam jeho pamäť, ako aj pamäť jeho partnerky Magdalény, Lienky, Agrafie už nedosiahne.

Vilikovského próza o strácaní sa vo svete nepamäti, o sťahovaní sa z územia spomienok do sfér tajomstiev a záhadností, nás vedie do krajín ešte neprebádaných, neznámych, ba aj temných. Autor spolu s dramatizátorom aj režisérom to pozvoľné spoznávanie minulého aj prítomného však robia jemne, opatrne a placho. Tak, aby hľadanie v neznámych územiach „sťahovania sa“ duše nebolo priveľmi zraňujúce, priveľmi strohé, jednoznačné a jednostrunné. Je akousi tichou melódiou znejúcou a rozliehajúcou sa na pozadí obrázkov z každodennosti.

Pomalý prieskum terénu minulosti a prítomnosti je najskôr len sčítavaním banalít všednosti. Kompozičný pôdorys divadelnej podoby sa opiera o dialógy ústrednej mužskej postavy (Ady Hajdu) a jeho priateľa, jazykovedca Štefana (Miro Noga), autora publikácie o bilabiálnych konsonantoch, o jazyku indiánskeho kmeňa Menominiov, ktorý vymiera a ktorý už nikto nepoužíva – okrem jedinej starej Indiánky, aj tá je hluchonemá... Vilikovského jemný humor a sarkazmus sa divákovi nevtierajú do pozornosti, ale sú neustále prítomné a naliehavo zostrujú divákovu pozornosť a zacieľujú ju na jemné pradivá a na detail.

V centre inscenácie Juraja Nvotu zostáva neustále rozprávač Čimborazka, muž bez povahy a najskôr aj bez mena, muž počujúci hýbať sa budúcu lavínu, a jeho rozpadajúci sa vzťah k známo-neznámej Lienke. Čimborazka a jazykovedec Štefan, Čimborazka a Lienka, Štefan a doktorandka Irenka, to sú nosné vzťahy a situácie.

Ako hovorí Čimborazka sám o sebe, zrodil sa v padajúcej lavíne a tam zanechal aj svoju dušu.

V hlavnej úlohe exceluje ako Čimborazka Ady Hajdu. Utvára svoju postavu rozprávača, manžela a priateľa z jemných pradív filozofujúcich úvah o zmysle mena, duše, o potrebe povahy, či o Bohu a viere a z vtipkovania o potrebe hľadania minulosti, či nevyhnutnosti aktívnej pamäti. Ady Hajdu svoje rozprávanie rozvíja veľmi civilne, vecne, ale s vtipom a dôvtipom. Nevtieravo nám priblíži naliehavosť aj znepokojivosť svojho trápenia. Je veľmi presvedčivý a v úlohe muža, ktorý sa súži nad osudom vlastnej ženy, aj naliehavo apelatívny.

Jeho partnerkou je v úlohe Lienky Szidi Tobias. V podobnej postave sme ju už videli v Šulajovej dramatizácii Slobodových poviedok pod názvom Gazdova krv. Vie uchopiť neuchopiteľnú bytosť pohybujúcu sa na hrane dvoch vedomí ako kohosi, kto je zároveň dieťaťom, ženou aj starenou, kýmsi, kto toho vie viac i menej než ktokoľvek, s kým komunikuje. Je veselá aj smutná, spieva aj kričí, ale neustále navíja diváka na nezbadanú niť neistôt o tom, kto je či nie je. Jej spev o láske znie povedome, podkresľuje ním svoju bezradnosť, ale dáva divákovi aj akúsi novú možnosť nahliadnuť do nej. Zaspieva svoj song Láska sa nestráca veľmi podmanivo a pôsobivo. Podčiarkne ním nielen chvíľkovú a situačnú atmosféru príbehu, ale aj Lienkin spôsob komunikovať aj inak, než len replikami dialógov. Podobne je využitá aj Katinka Downová, jeden zo silných motívov puta medzi manželmi Čimborazkom a Lienkou, postihnuté dievčatko, o ktoré sa Lienka stará možno práve preto, že manželia nemajú deti. Divák ju vidí na projekcii a pochopí, že manželia sa pohybujú v akomsi bludnom kruhu minulosti a prítomnosti, skutočnosti a predstáv.

Vnútorný dramatizmus zdanlivo nehybného príbehu je tým hlavným dôvodom pre inscenovanie Vilikovského inak výsostne prozaického diela. Jeho napínavé vnútorné monológy vizualizuje režisér cez situačné skratky, veď práve tie, nastrihávané do filozofujúcich úvah Čimborazku, dynamizujú inscenačný celok a zopnú napokon jednotlivé obrazy do zmysluplného javiskového diela. Ady Hajdu v ústrednej postave je nevtieravým, trochu zámerne a programovo bezradným rozprávačom s bezprostredným váhavým úsmevom, ktorý má akosi uvzato prilepený k tvári, aby svoju bezradnosť neustále pripomínal a podsúval. Ani Lienke či Agrafii nemizne úsmev z tváre, dokonca sa aj rozospieva (zaznie jeden z autorských songov Szidi Tobias, ktorá je už dobre známa ako speváčka) a divák ocení pieseň o láske, ktorú podmanivo a nevtieravo interpretuje jej bezprostredná Agrafia: Láska sa nestráca je piesňou na margo jej rozpustného vzťahu k Čimborazkovi a svetu.

Nogovmu akademickému jazykovedcovi nevtieravo asistuje Rebeka Poláková ako doktorandka Irenka. Obaja spoločne podčiarkujú líniu ironicko-sarkastického komentovania. Miro Noga hrá svojho vedca s príslovečným vecným vtipom a zmyslom pre situačný humor a Rebeka Poláková veľmi jemne a výstižne vystihuje študentku závislú na svojom školiteľovi.

Postava lekára v podaní Petra Šimuna dopĺňa a konkretizuje príbeh, navyše ho obohacuje o osviežujúce komické etudy (lekárova hra na husliach). Aj vedec Štefan pôsobí viac prekvapivo komicky než vecne, keď sa objaví s indiánskou čelenkou nadmerných rozmerov, aby dokladoval svoju skutočnú vedeckú zanietenosť.

Hoci Nvotova inscenácia je predovšetkým rozprávačská, režisér sa usiluje diváka prekvapiť. Ale robí tak nenásilne postupným priraďovaním situácií, ktoré diváka presvedčia o tom, že Čimborazka nemohol konať inak, ako konal. Keď privedie brániacu sa Lienku do jej konečnej stanice, objaví sa lekár, ktorý ju definitívne odvedie preč. Čimborazka sa neustále vracia k svojim úvahám a spomienkam. Akoby chytal svoj tieň, len vedec Štefan ho s realitou zmieruje, oboznamujúc ho s vlastnými bludmi. Inscenátori však priveľmi nehýria humorom, tok inscenácie je zmierlivý, trochu melancholický a ako komentujú starší diváci, „smutný, ale pravdivý“. Aj ten špecifický Vilikovského humor uchoval Juraj Nvota v jeho pravej podobe, tak ako je typický aj pre jeho literárne diela. Je to humor úsporný, nevtieravý, svojím štýlom skôr anglický než slovenský, so zmyslom pre absurditu a paradox aj temné odtiene point. Napokon, taký je aj vzťah Čimborazku a Lienky, ale aj Čimborazku a Štefana – plný irónie aj sebairónie a čiernohumorných podtónov.

Inscenácia Vilikovského románu Letmý sneh tak obohacuje produkciu tohto divadla o ďalšiu z dramatizácií (po Slobodových poviedkach v Šulajovej adaptácii Gazdova krv a Maďaričovom spracovaní Hronského novely Túlavé srdce) slovenských prozaických diel v réžii Juraja Nvotu, ktorý svojím inscenačným prístupom dokáže zachovať veľmi verne predovšetkým autorskú textúru pôvodného diela a obohatiť ju o pôsobivé obrazné scénické videnie.

Publikované online: 25.7.2017

Zuzana Bakošová-Hlavenková

Zuzana Bakošová-Hlavenková (1947) absolvovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V súčasnosti pôsobí na Katedre divadelných štúdií Divadelnej fakulty VŠMU. Venuje sa dejinám herectva, metódam a technikám hereckého umenia a aktuálnym tendenciám súčasného činoherného divadla a jeho premenám. Je členkou viacerých zahraničných asociácií (FIRT, IUTA, ITI, AICT).