Lehárova Cigánska láska si našla v Banskej Bystrici Straussovho Cigánskeho baróna

Libreto: Ignaz Schnitzer podľa literárnej predlohy Móra Jókaiho
Prebásnenie spevných s prozaických textov Juraj Soviar
Úprava textu Dagmar Hlubková
Réžia Dagmar Hlubková
Dirigent Igor Bulla
Scéna Marek Šafárik
Kostýmy Tomáš Kypta
Choreografia Martin Tomsa
Zbormajster Ján Procházka
Osoby a obsadenie
Robert Smiščík / Dušan Šimo (Sándor Barinkay), Katarína Procházková / Eva Melichaříková a. h. (Saffi), Oľga Hromadová / Eva Šeniglová a. h. (Czipra), Oľga Bezačinská a. h. / Mariana Hochelová a.h. (Arsena), Martin Popovič / Marián Lukáč a. h. (Kálmán Zsupán), Michal Hýrošš / Peter Malý a. h. (Ottokar), Karol Kurtulík / Ľubomír Popik a. h. (Homonay), Peter Schneider / Slavomír Benko a. h. (Carnero), Alena Hodálová / Eva Lucká (Mirbella) a ďalší.
Vo viedenskom kasíne Dommayer sa v roku 1844 konal prvý skladateľský aj dirigentský triumf Johanna Straussa syna (1825 – 1899). Viedeň odvtedy spoznala otca aj syna Straussovcov a známy humorista Franz Wiest napísal prorockú vetu: „Gute Nacht, Lanner, guten Abend, Strauß Vater, guten Morgen, Strauß Sohn“. Nevyčerpateľná melodická invencia, pikantné rytmy a farebná inštrumentácia sa stali aj bez imitovania slávneho otca na niekoľko desaťročí charakteristickým znakom skladateľského rukopisu syna. Revolučné roky však vyplavili názorové rozdiely oboch Straussovcov, keď otec – monarchista skomponoval v roku 1848 na počesť víťazstva pri Novare najslávnejší hudobný pochod všetkých čias Radetzky-Marsch a revolucionár – syn komponoval príležitostné revolučné diela Freiheitslieder, Revolutions-Marsch, Geißelhiebe-Polka s použitím Marseillaisy. Po smrti otca (1849) prevzali hudobnú dynastiu bratia Johann, Josef a Eduard. V päťdesiatych rokoch bol už favoritom Johann, v ktorom videl vplyvný aj obávaný viedenský kritik Eduard Hanslick najlepšieho skladateľa valčíkov. Valčík Freut Euch des Lebens symbolicky predznamenal Straussov ďalší spoločenský aj umelecky turbulentný život. Avšak odvtedy, ako sa stretol vo Viedni so slávnym operetným mágom Offenbachom, stalo sa divadlo pre neho dominantnou záležitosťou a skladateľskou vášňou. Prvá opereta Indigo und die vierzig Räuber (1871) bola síce iba zlepencom starších valčíkov, ale každá nasledujúca (celkom ich skomponoval 16) posúvala autora do centra popularity a slávy. Slávny Fledermaus (1874) bol senzáciou, zrodil sa nový kráľ operety a valčíkov. V sedemdesiatych rokoch sedel Strauss už pevne na tróne, poznala ho Európa, Amerika, skvelé kontrakty podpísal v Rusku. Priazeň mu prejavovali významné skladateľské osobnosti, Franz Liszt, Johannes Brahms, Richard Wagner, Giuseppe Verdi aj Richard Strauss. Popularitu Straussových melódií po úspešnom turné v Taliansku prirovnávali k popularite talianskych melódií vo Viedni. Keď sa v roku 1884 slávilo v Theater an der Wien 40. výročie Straussovho debutu, gratuláciami ho zasypali aj nemecký kancelár Otto von Bismarck a francúzsky maršal Patrice de Mac Mahon.
V novembri v roku 1882 novinár a spisovateľ s maďarskými koreňmi Ignaz Schnitzer (1839 – 1921) ponúkol Straussovi tému na novú operetu. O rok neskôr navštívil Strauss Budapešť, kde ho jeho budúca manželka Adela upozornila na novelu Saffi od prominentného autora Móra Jókaiho (1825 – 1904). O rok neskôr bol Strauss rozhodnutý: téma Cigánov a schudobnených šľachticov sa stane námetom novej operety. Excelentné trio autorov s maďarskými koreňmi dávalo záruky vysokej kvality nového diela. Jókai trval na tom, aby libreto operety Zigeuner Baron napísal neskúsený Schnitzer. Autor literárnej predlohy do nového libreta pripísal ešte dve komické postavy Ottokara a Kálmána Zsupána. Premiéra, so skladateľom za dirigentským pultom a legendárnym Alexandrom Girardim v titulnej postave Sandora Barinkaya, sa konala v predvečer 60. narodenín skladateľa a bola skutočným triumfom.
Prvým inscenovaným Straussovým dielom na scéne (vtedy ešte spevohry) v Banskej Bystrici bol slávny Netopier (1962), po ňom nasledoval Cigánsky barón (1969), Viedenská krv (2003) a Indigo (2009). Operetný evergreen sa s cigánskym barónom a jeho rozkradnutým (aj reštituovaným) majetkom vracia na javisko Štátnej opery s odstupom štrnástich rokov. V treťom naštudovaní nanovo ožila cigánska komunita aj malomeštiacky humor, zazneli čardášové aj cigánske melódie, zmixované viedenským valčíkom, ktorý spojil všetkých a všetko. Hudobne pôsobivé finálne závery dodali dielu nielen interpretačnú veľkoleposť, ale spolu s divácky „lepkavými“ melódiami, akými sú Zsupánov kuplet Ja, das Schreiben und das Lesen, tklivá pieseň Saffi So elend und so treu, slávny duet Saffi a Barinkaya Wer uns getraut alebo Homonayova regrútska pieseň Her die Hand, es muß ja sein zabezpečili trvalý divácky úspech.
Vdýchnuť divadelný život operetnému dielu z konca 19. storočia, s politickým aj etnickým pozadím, prináša pre inscenátorov dôležité rozhodnutie: držať sa konzekventne historických reálií, alebo s citom súčasníka aktualizovať rokmi zaprášené dielo? Napriek možnému dobovému posunu (aktuálna cigánska aj emigrantská téma, majetkové reštitúcie, rozkrádania) sa bývalá sólistka ostravskej operetnej scény a viacnásobná hosťujúca režisérka Dagmar Hlúbková podriadila divadelnému inštinktu a zachovala dielo v historizujúcej podobe. Výsledkom je inscenácia, pripomínajúca miestami viac priateľské spolužitie účinkujúcich s prezentáciou niekoľkodňových workshopových snáh, než strhujúce výkony operných profesionálov. Výraznou slabinou inscenácie je neinšpiratívna „scéna“ Mareka Šafárika. Tvorí ju fixne nainštalovaná vysoká železná konštrukcia lomeného mostu, horizontálne deliaca celé javisko na dva priestory bez logického využitia. Komplikáciou boli aj príležitostne sa sklápajúce úzke schodíky po oboch stranách mostu, pripomínajúce detskú preliezačku, ktoré svojou labilitou rušili pocit istoty aj bezpečia účinkujúcich. Hľadať (a nájsť) močaristé oblasti temešvárskeho banátu, ruiny hradu či veľkoleposť viedenského života na prázdnom javisku by bolo pre každého iba humorným blúdením s blúznením. Tímový duch spolupráce evidentne zlyhal. Scénickou rehabilitáciou boli opulentné kostýmy Tomáša Kyptu s jasnou spoločenskou diferenciáciou. Cigánskej komunite však predsa len chýbali pre ňu typické identifikačné znaky, preto v neuveriteľnej čistote pôsobili miestami nie ako cigánsky autentický, ale ako efektný karnevalový kostým. Sentimentálny príbeh mladého Sándora Barinkaya, ktorý sa z emigrácie vracia na svoj zdevastovaný majetok a v ktorom odhalí stará Cigánka Czipra syna majiteľa panstva a zavedie ho k ukrytému zlatému pokladu, sa úspešne inscenuje vo svete už stotridsať rokov. Operetnú typológiu postáv zvládla Hlubková racionálne, bez zbytočného plytvania sentimentom, rutinne diferencovala klasicky overené princípy operetného pôdorysu aj s utajenými identitami a vždy zaberajúcimi (miestami lacnými) humornými prvkami. Režijná licencia bola konfrontovaná v dvoch rozdielnych (!) obsadeniach a interpretáciách, pričom ťažko presne rozlíšiť, kde sa končil vklad réžie a začínal individuálny prínos hosťujúcich umelcov. Druhá premiéra bola s prevahou hosťujúcich sólistov herecky aj spevácky oveľa presvedčivejšia, kreatívnejšia aj divadelnejšia. Operetný príbeh si evidentne všetci užívali. Potrebný šarm dodávali inscenácii kolektívne (aj finálne) scény, dotvorené nápaditou a podmanivou choreografiou Martina Tomsu, ktorého rukopis sprevádzal aj tanečné vsuvky, v ohnivom a temperamentnom podaní baletného súboru. Víťazným pochodom, aj s nezvyčajnou tanečnou zábavou s prekvapenými dámami z publika, si cisárska armáda v zlato-čiernych farbách habsburskej monarchie vtipne razila cestu (na javisko) na úvod posledného dejstva.
Herecky aj interpretačne sa výrazným spôsobom presadilo už spomínané druhé obsadenie. Šarmantný a príťažlivý Robert Smiščík (Barinkay) miestami síce postrádal istotu tenorových výšok, ale nedostatok veľmi elegantne kompenzoval výraznou hereckou suverenitou. Emocionálne tajuplná Eva Melichaříková (Saffi) s príjemným lyrickým sopránom diferencovala s istotou mnohovrstvové zákutia postavy. Príkladný bol aj verbálny prejav oboch interpretov. Alternujúci Dušan Šimo bol výrazovo strnulejším Barinkayom, vysoký štandard potvrdila Katarína Procházková. Z prírodného sveta Cigánov presvedčivo vymodelovala starú Czipru Eva Šeniglová, menej sa darilo alternujúcej Oľge Hromadovej, ktorej chýbala najmä hutnosť aj farebnosť mezzosopránových polôh. Buffo postava Arseny mala v oboch obsadeniach výborné interpretky. Subretne ostrieľaná Oľga Bezačinská bola suverénna, tvrdohlavo koketná Mariana Hochelová investovala do diferencovanejšieho prejavu, rozkošná bola najmä v mizanscénach so svojím nič nechápajúcim milencom Petrom Malým (Ottokar). Komická postava chovateľa svíň Kálmána Zsupána, ktorý v kostýme s nadrozmerne vypučeným pupkom miestami pripomínal komiksovú figúrku Obeliska, bola akceptovateľnejšia vo výbornom podaní Mariána Lukáča. Svojho domáceho kolegu Martina Popoviča prekonával príkladnou dikciou, prirodzeným komediálnym talentom a nepotreboval sa štylizovať do nepresvedčivej podoby zbohatlíckeho hlupáka. Dejovým solitérom príbehu je gróf Homonay, ktorý v interpretácii Ľubomíra Popíka priniesol na javisko nezvyčajný náborový talent agenta pripravovanej revolučnej armády. Z ďalších postáv s operetne ľahkým espritom, ale miestami aj nemiestne „natvrdnutým“ humorom, zaujali Ottokar, Mirabella, Carnero, aj menšie ilustratívne postavičky. Operetu dirigoval bez vášne a cigánskeho ohňa Igor Bulla, zborové party naštudoval Ján Procházka.
Opereta Cigánsky barón bola kedysi nielen príjemnou zábavou s historickými reáliami, ale aj skrytou karikatúrou zbohatlíckej triedy. Opereta ňou vstúpila do svojej „zlatej“ viedenskej éry. Dá sa predpokladať, že vykopané operetné „zlato“ na javisku v Banskej Bystrici sa stane nielen dobrým marketingovým lákadlom, ale aj výborným predajným artiklom.

Mária Glocková

Mária Glocková vyštudovala klavír na Konzervatóriu v Košiciach, neskôr hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Dlhodobo pôsobila v Štátnej opere v Banskej Bystrici ako dramaturgička, neskôr aj ako umelecká šéfka. V 70. rokoch významným spôsobom ovplyvnila dramaturgické profilovanie súboru a spoluzakladala opernú časť divadelného festivalu Zámocké hry zvolenské. Ako interná redaktorka pracovala v denníku Smer-Dnes, spolupracovala aj s inými slovenskými denníkmi a periodikami. Pravidelne publikuje v Hudobnom živote. Je autorkou literárnych, divadelných a operných scenárov, publikácií, autorsky aj moderátorsky pripravila mnohé výchovné a kultúrne podujatia v Banskej Bystrici. V súčasnosti pedagogicky pôsobí na Fakulte múzických umení Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde prednáša dejiny hudby, dejiny divadla, estetiku hudby, vedie semináre publicistiky a režijne vedie Operné štúdio pri Fakulte múzických umení Akadémie umení.