Láska v literatúre, literatúra v divadle

Vytlačiť

Dramaturgia: Michal Ditte
Scénografia: Iveta Ditte Jurčová
Videoprojekcie: Lukáš Matejka
Produkcia: Ágnes Šuveg, Michal Somoš
Réžia: Iveta Ditte Jurčová
Hrajú: Henrieta Rabová / Andrea Sabová, Marián Andrísek / Marián Viskup, Alena Senešiová
Dátumy predpremiéry a premiéry: 9. a 10. apríla 2010, Divadlo Pôtoň – Centrum umenia a kreativity, Bátovce

Takmer všetko s prívlastkom slovenské je dnes, najmä z politického hľadiska, zdanlivo „v ohrození“. Vláda schvaľuje všelijaké ochranné zákony a väčšina politikov sa predháňa v tom, kto myslí národnejšie. Bohužiaľ, je to všetko len politický kalkul a reálne činy v konkrétnych oblastiach absentujú a nie sú systematické. O kultúre ani nehovoriac. Túto úlohu čiastočne a z vlastnej iniciatívy preberá Divadlo Pôtoň – Centrum umenia a kreativity v Bátovciach, ktoré programovo pôsobí mimo hlavného mesta a systematicky vytvára vzdelávacie projekty pre stredné a vysoké školy. Paperback autora Mira Dacha je druhým takýmto projektom (predtým Rozum a vášeň autorky Zuzy Ferenczovej – koncept zameraný na výtvarné umenie a –izmy 20. storočia).
Paperback mapuje dejiny slovenskej literatúry a so zreteľom na motív intímneho vzťahu a lásky medzi dvomi mladými ľuďmi. Dacho spracúva osem zásadných diel slovenskej literatúry 20. storočia (s výnimkou románu J. I. Bajzu z 18. storočia). Nekoncentruje sa na jeden žáner alebo literárny druh, prechádza od poézie cez prózu k dráme. (Kostra – Ave Eva, Bajza – René mláděnca príhodi a skúsenosťi, Kukučín – Dom v stráni, Hviezdoslav – Herodes a Herodias, Švantner - Malka, Tatarka – Panna zázračnica, Jašík – Námestie svätej Alžbety, Figuli – Tri gaštanové kone).
Prierez týmito literárnymi dielami divákom neponúka len jednoduché osvojenie základnej dejovej línie, ale aj prehľad žánrov, vývinu slovenského jazyka a štýlov písania, čo cieľu projektu nesmierne pomáha.
Autor príbeh tematicky rámcuje ako „osudové“ stretnutie dvoch mladých ľudí, Viery a Ľuboša. Na (posledné) želanie Ľubošovej mamy, stredoškolskej učiteľky literatúry (toho času na smrteľnej posteli), natáčajú sériu klipov o literárnych dielach. Medzi Vierou a Ľubošom a medzi literárnymi postavami buduje Dacho paralelu vzťahov aj charakterov. Najmä Viera prechádza vývojovým oblúkom od zakríknutej, aj keď talentovanej recitátorky z Hviezdoslavovho Kubína po milujúcu Ľubošovu partnerku. Paralela vzťahov a osudov postáv sa ku koncu stiera, z Viery a Ľuboša sa stávajú partneri. Literárne diela a vzťahy, ktoré hrali, sa preklenuli do ich reálnych životov.
Každé literárne dielo uvádza učiteľka (z videozáznamu) príslušnou encyklopedickou poučkou. Následne danú pasáž Viera a Ľuboš odohrajú, pričom sa nevyhýbajú štylizácii, aktualizačným ani významovým posunom. Vzniká tak prínosný kontrast medzi klasickým spôsobom prezentácie učiva, aký je na stredných aj základných školách zvykom, a názornou „ukážkou“, ktorá zanecháva o poznanie výraznejšiu a jasnejšiu pamäťovú stopu (najmä u študentov, ktorí dané diela nečítali, akých je, predpokladám, väčšina). Scenár pozostáva zo siedmich obrazov (plus obraz nultý). Dacho účelovo pracuje so symbolikou čísla sedem, ako siedmich dní stvorenia, siedmich dní v týždni. Symbol uzatvára posledným, epilogickým obrazom, kde cituje Bibliu.
Inscenátori text menili a dopĺňali minimálne, zachované sú aj scénické poznámky. K videovýstupom učiteľky režisérka Iveta Ditte Jurčová pridala historický objasňujúci rozmer - každá dokrútka je vizuálne a kostýmovo prispôsobená dobe, v ktorej autor tvoril, alebo doplnená o iný prvok, ktorý naznačuje atmosféru diela. Videoprojekcie a samotná práca s kamerou tvoria podstatnú časť inscenácie. Dialógy Viery a Ľuboša tak neupadajú do monotónnosti, každý obraz je totiž ozvláštnený iným uhlom pohľadu. V Kukučínovi sa Katica (Viera) prihovára Nikovi (Ľuboš), ktorého ale vidíme len zo záznamu. V obraze o Panne zázračnici dochádza k významovému posunu, tematizuje sa otázka dnešnej komunikácie medzi mužom a ženou (alebo skôr jej straty) – lístočky, SMS-ky, etc. Tento obraz na svojom začiatku a konci vychádza ako najsilnejší, choreografia výstupu ho ale mierne retarduje. Vypätú atmosféru obrazu Herodes a Herodias režisérka podporuje umiestnením kamery striedavo do Vieriných a Ľubošových rúk a priamym premietaním záberov na plátno.
Inscenácia do veľkej miery stavia na hereckých výkonoch. Pre oslovenie násťročných je ich sugescia nevyhnutná, mládež má totiž tendenciu a priori vysmiať všetko, čo sa ich snaží „vzdelávať“ alebo čo majú povinné. Dvojicu Viera – Ľuboš alternuje štvorica hercov Andrea Sabová, Marián Viskup (obaja poslucháči VŠMU) a Henrieta Rabová, Marián Andrísek. Predpremiérové obsadenie Sabová + Viskup hralo pred poloprázdnym hľadiskom, pričom publikum netvorila cieľová skupina projektu. Hranie pre dvesto stredoškolákov a skupinku priateľov a domácich Bátovčanov je rozdiel. Otázne je, ako sa mladí herci vyrovnajú so špecifickým stredoškolským publikom.
Postava Andrey Sabovej prechádza značným vývinom a herečke poskytuje priestor pre niekoľko hereckých polôh. Sabová si spočiatku nie je úplne istá v postave neskúsenej a ustráchanej Viery, spolieha sa na nervózny úsmev, no v závere je ako Erna presvedčivejšia. Ľuboš Mariána Viskupa má skôr jednu stabilnú polohu, o ktorú sa môže oprieť, navyše je jeho postava napísaná s väčším humorom.
Scénografia kladie na hercov ďalší nárok. Akékoľvek rekvizity, kostýmy sú priamo na javisku, prezliekajú sa schovaní za stojanom s oblečením. Úpravy scény a do istej miery aj práca s technikou zostávajú na hercoch. Na javisku vzniká filmové štúdio s káblami a neporiadkom, čo pracuje v prospech výsledného dojmu.
Sedemdňové dielo končí svadbou. V dokrútke bežia Viera a Ľuboš v svadobných šatách po poli, nasadajú do “embéčky” a nad nimi sa vznáša anjel - medzičasom zosnulá učiteľka, Ľubošova mama. Vďaka citlivej režisérskej práci a hereckému nadhľadu však tento moment nepôsobí pateticky.

Publikované online: 9.4.2010

Margaréta Cvečková

Margaréta Cvečková (1990) absolvovala odbor Teória a kritika divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave (2013). V roku 2011 absolvovala študijný pobyt na Katedre teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Počas štúdia aktívne prispievala a viedla školský časopis Reflektor, festivalové denníky počas festivalu Istropolitana projekt, kde pracovala aj na prekladoch recenzií z a do angličtiny. V diplomovej práci sa zamerala na performatívne prvky, aspekt diváka a čiastkový preklad odborných publikácií teoretika performancie Marvina Carlsona. Pre Divadelnú katedru VŠMU tlmočila niekoľko divadelných workshopov a vedeckých konferencií. Prekladu sa venuje aj naďalej, pracovala na dramatických textoch Michaely Zakuťanskej, na prekladoch rozhlasových hier spolupracuje so Slovenským rozhlasom a prekladá aj pre festival Nová dráma/New drama.