Láska a korupcia nikdy nezomierajú

Vytlačiť

Dramaturgia a preklad piesní: Zuzana Šajgalíková
Hudba a hudobné aranžmány: Slavo Solovic
Scéna a kostýmy: Marián Amsler
Kostýmová spolupráca: Marie Mukařovská
Pohybová spolupráca: Nina Peráčková
Réžia: Marián Amsler

Účinkujú: Richard Autner/Matej Marušin (doštudované), Petra Vajdová, Martin Hronský, Marek Ťapák, Elena Podzámska, Veronika Strapková, Romana Dang Van

 

 

Divadlo Aréna uviedlo v druhej polovici divadelnej sezóny 2014/2015 ojedinelú inscenáciu dramatizácie Honoré de Balzaca Lesk a bieda kurtizán. Slovenským divákom sa tak vôbec po prvý raz predstavuje jeden z najslávnejších románov tohto francúzskeho autora v divadelnej podobe. S potešením možno hneď v úvode recenzie konštatovať, že ide o inscenáciu vydarenú po formálnej aj obsahovej stránke.

Najvýraznejšiu, v tomto prípade je dokonca namieste použiť slovo dominantnú, zásluhu si pripisuje režisér Marián Amsler. Ten totiž pri tvorbe inscenácie nevystupuje „iba“ ako režisér, ale aj ako autor dramatizácie, scény a kostýmov. Jasná a výrazná vízia, ktorá prepája všetky komponenty inscenácie, je zrejmá, premyslená a príťažlivá. Amsler vychádzal nielen zo žiaľ až veľmi nadčasovej témy, ktorou je prepojenie korupcie a špinavých praktík s politickou špičkou, ale aj z istého „popového“ potenciálu románu. Ako autor dramatizácie si iste uvedomoval, že Balzac bol vo svojej dobe populárnym autorom a jeho romány boli tým, čo by sme dnes mohli nazvať bestsellermi. Aj preto vyznieva situovanie úvodu inscenácie na ples v opere, prepojenie historizujúcich kostýmov s aktuálnymi módnymi trendmi z prehliadkových mól, ale aj využitie veľkých popových hitov posledných rokov ako nanajvýš prirodzené a štýlové. Áno, ľudská podstata zostáva rovnaká pod korzetom aj koženou bundou.

Už v dramatizácii románu Jane Eyrová, ktorú so svojou častou spolupracovníčkou Annou Saavedrou pripravil a inscenoval v roku 2014 v SND, naznačil, že jeho prístup k románovej predlohe nie je pietny. Amsler cíti potenciál veľkého literárneho útvaru, vyberá z neho náladu a myšlienky prenosné do súčasnosti, no rozhodne nechce len dôsledne „prerozprávať“ dej a zachovať čo najväčší počet postáv. Jane Eyrová tak získala fantazijný rozmer, v ktorom sa románová hrdinka prekára so svojou autorkou a občas prehovorí aj kôň. V Lesku a biede kurtizán sa zas rozhodol pre radikálnu úpravu počtu postáv. Košatý a rozvláčny dej a množstvo postáv, ktoré sa navyše preplietajú celým literárnym cyklom Ľudská komédia, minimalizoval tak, aby si desať najpodstatnejších postáv mohlo v inscenácii prerozdeliť sedem hercov. Konzekventne zostávajú zachované len postavy kurtizány Ester, mladého básnika Luciena de Rubempré a hýbateľa intrigy Carlosa Herreru. Ostatné postavy prechádzajú väčšími či menšími zmenami, ktoré idú v prospech úpravy. Amsler napríklad kvôli prepojeniu deja pričlenil snúbenicu Clotildu do rodiny Nucingenovcov, či aktualizačne premenoval slúžku Európu na Ameriku. Zmien v dôsledku spájania a škrtania postáv je oveľa viac, napokon v Balzacovom románe vystupuje dovedna viac ako 30 postáv a úprava ráta len s desiatimi, rozhodne sa však nedá povedať, že by škrtmi bol divák ochudobnený. Amsler totiž hlavnú dejovú líniu lásky dvoch mladých ľudí, ktorí sa v rôznych podobách stávajú obeťami intrigánskeho prostredia, rozpráva skratkovito a intenzívne. Ako príklad poslúži scéna spoločnej večere, počas ktorej cez seba kladie dva rôzne, no navzájom sa dopĺňajúce dialógy – na jednej strane je to pragmatické rozprávanie manželov Nucingenovcov, na druhej emotívny rozhovor Luciena, Ester a Carlosa. Amsler ako tvorca úpravy vedel, aké prostriedky bude Amsler ako režisér používať. Textu nemusí byť veľa, pretože ho dokáže vyvážiť obrazom, strihom či hudbou. Aby sa dej napriek obmedzenému množstvu dialógov nemohol zastaviť, alebo sa stať neprehľadným, používa úprava dvoch sprievodcov. Sú to Blonde a Rastignac, ktorí ho komentujú a posúvajú vpred a preberajú na seba aj iné identity.

Práve Blonde a Rastignac vykúkajú spoza zatvorenej opony ešte pred začiatkom inscenácie. Už v tomto momente je zrejmá istá kabaretná línia. Postavy o sebe hovoria v mužskom rode, zdobia ich švihácke namaľované fúziky, no sú obsadené mladými, príťažlivými herečkami v priliehavých nohavicových kostýmoch zo saténu a vysokých opätkoch. Táto dvojznačnosť nie je v inscenácii ojedinelá. Režisér sa rád pohráva s významovou dvojzmyselnosťou. Už v úvodnej scéne na plese v opere, ktorá mimochodom prepája pomery Francúzska 19. storočia s dnešným Slovenskom, zasype scénu snehom. Sneh/kokaín je na javisku v kôpkach počas celej inscenácie a kdesi v druhom pláne poukazuje nielen na závislosť, ale aj na zdroj bohatstva a predmet obchodovania. Významný je aj motív zrkadlovej steny na zadnej strane javiska. Iste, tento scénografický prvok nie je v divadle nijako ojedinelý ani výnimočný, režisér ho však využíva dvojako. Divákom pomáha vidieť postavy na javisku z viacerých uhlov, čo sa pri téme, v ktorej dominuje intriga, ukazuje ako ďalší paradox. Plný význam ale zrkadlová stena naberá počas posledného výstupu. Posledné slová inscenácie patria podliakovi Herrerovi – v tejto chvíli už ministrovi spravodlivosti, ktorý vraj odteraz bude chrániť záujmy občanov. Diváci, ktorí doteraz svoj odraz v zrkadlovej stene len tušili, sa po zmene osvetlenia vidia zreteľne. Na tomto mieste iste treba pripomenúť aj kostýmy, ktorých autorstvo opäť patrí Amslerovi. Odevy postáv sú veľmi štýlové a prezrádzajú autorov cit pre trendy. Moderné oblečenie však Amsler kombinoval s historizujúcimi prvkami ako krinolína či vysokými parochňami. Režisérovi teda nejde o čistú aktualizáciu, skôr o vytvorenie prepojenia minulosti a súčasnosti, čo korešponduje s celkovou koncepciou inscenácie.

Nie je nijakým prekvapením, že formálna a vizuálna stránka inscenácie je pre režiséra Mariána Amslera rovnako dôležitá ako obsahová. V inscenácii Lesk a bieda kurtizán pracuje s týmto konceptom dôsledne. Nielen spomínané historické vrstvenie kostýmov, ale aj práca so svetlom a tempom, ktorým sa menia výstupy, vytvárajú takmer filmový pocit. Diváci si nevdojak môžu spomenúť na režiséra Baza Luhrmanna a jeho filmy s neprehliadnuteľnými divadelnými inšpiráciami (v tomto prípade ide samozrejme o opačný princíp). Spojitosť možno hľadať aj vo výraznom využití hudby, dokonca je namieste použiť výraz soundtrack, pretože Amslerova práca s hudbou presahuje bežné činoherné využitie skladieb. Základom sú popové hity súčasných speváčok, medzi ktorými nechýbajú Lana Del Rey, Sia, Rihanna, Lady Gaga či Miley Cyrus. Skladby prebásnené dramaturgičkou Zuzanou Šajgalíkovou a hudobne upravené Slavom Solovicom si spevácky rozdelili Romana Dang Van a Veronika Strapková, ktoré v inscenácii vystupovali ako už spomenutá dvojica moderátorov/moderátoriek. Významovo skladby niekedy ilustrujú dej, inokedy majú „len“ predelovú funkciu, no dôjde aj k miernej paródii originálu. Deje sa tak v skladbe Zbúrať múr, pôvodne Wrecking Ball od Miley Cyrus. Kultový a šokujúci videoklip je v inscenácii naznačený podobným bielym odevom, aký má v klipe oblečený speváčka, aj demoličným kladivom, ktoré má svoj pôvod práve v spomínanom klipe. Spievanými partmi sa však hudobná produkcia v inscenácii nekončí. O výraznú sprievodnú hudbu, ktorá kombinuje moderný podklad so samplami francúzskej hymny, sa tiež postaral Slavo Solovic. Jej sila sa najviac prejavuje v okázalých scénach ako ples či módna prehliadka, ktoré sú sprevádzané výraznými svetelnými zmenami a javiskom zaplneným postavami (v tomto bode svoju funkciu výborne plní zrkadlová stena, vďaka ktorej pôsobí scéna zaľudnene aj napriek neveľkému počtu osôb).

Amsler je režisérom výrazných scén. Darí sa mu zaplniť priestor, umne kombinuje jednotlivé divadelné komponenty, darí sa mu vytvoriť energiu a pohyb. To však platí najmä pre prvú časť inscenácie. Po smrti Ester však prichádza ponurá časť vyšetrovania jej smrti, uväznenie Carlosa Herreru, jeho oslobodenie pomocou špinavých intríg a zaujatie miesta vo vysokej politike. Toto všetko sa už deje bez flitrov, piesní a okázalých kostýmov. Inscenácia sa od zábavy posúva k sústredeným výpovediam. Režisér síce necháva postavy vypovedať svoje repliky tvárou k divákovi, čo určite dodáva ich výpovediam silu, ide však o príliš zjednodušené a skratkovité psychologické rozuzlenie. Najvýraznejším príkladom je Carlos Herrera. Divák, ktorý podrobne nepozná Balzacovu Ľudskú komédiu, nevie, že ide o zločinca Vautrina z románu Otec Goriot, ktorý sa následne, už s novou identitou, objavuje v závere románu Stratené ilúzie. Jeho homosexuálne sklony a nežná láska k Lucienovi sa v prvej časti inscenácie objavujú len v ťažko postrehnuteľných náznakoch. Herec Martin Hronský – predstaviteľ Herreru – tak musí na veľmi oklieštenej ploche prejsť emocionálnym otrasom zo straty milovanej osoby, od chuti pomstiť sa, cez zosnovanie a zrealizovanie rafinovanej intrigy, až po nástup do ministerského kresla. Bez poznania kontextu a histórie postavy ide o ťažkú úlohu. Množstvo nových faktov a zvratov aj odlišná nálada však napokon inscenáciu vedú k útlmu.

Pozitívne treba hodnotiť aj obsadenie herečky Petry Vajdovej do postavy Ester. Výrazne, no rozhodne nie prvoplánovo príťažlivá herečka s už zrelou hereckou technikou je presne to, čo zaujímavá postava Ester potrebuje. Vajdová v tejto postave úročí všetok svoj potenciál. Výborne prechádza polohami zdevastovanej narkomanky, polepšenej a trochu prudérnej mladej ženy, ktorá si váži svoje telo ako cennosť, uvoľnenej zamilovanej ženy aj veľkej hrdinky, ktorá sa nedá morálne zlomiť intrigami. Každý z jej výstupov by si zaslúžil podrobnejšiu analýzu, spomenieme však aspoň niekoľko. Výrazná je scéna na odvykacej kúre. Znivočená ľudská bytosť oblečená len v krátkej nemocničnej košeli, zbavená dôstojnosti sa pokúša svojou bolestivo nevkusnou nahotou získať svoju policajnú zložku. Vajdovej Ester je tu troska s roztrasenými pohybmi, neistým krokom aj hlasom, poľutovaniahodná, prázdna, takmer mŕtva. Po svojom vyliečení stretáva na ulici opitého Baróna, ktorý sa s ňou pokúša flirtovať. Vajdová hrá polepšenú Ester ako milú, príjemnú, až dievčensky jemnú dámu, ktorá si aj s touto nepríjemnou situáciou poradí s úsmevom. Keď sa však neskôr musí vrátiť do úlohy kurtizány a prijať Baróna vo svojej spálni, vidíme rázny obrat. Zhnusenie zo seba aj roztúženého Baróna pretaví do polohy zlostnej dominy, ktorá zamilovaného Baróna nazýva „spoteným prasaťom“, v lepšom prípade posmešne „ocinkom“. Zaujímavý je aj jej výkon v scéne, kedy sa dozvedá, že sa Lucien chystá oženiť s bohatou Klotyldou Nucingen. Pri spoločnej večeri jej túto novinku akoby nič oznamuje Carlos Herrera, Vajdovej Ester sa pokúša uchovať si dekórum, je vidieť, ako prehĺta emócie a slzy v očiach vysvetľuje silným wasabi. Každá z postáv mení v inscenácii viackrát kostým. Neinak je to i v prípade Ester, ktorá inscenáciu začína v dlhých plesových šatách s čipkovanou škraboškou. Pri stretnutí s Barónom, po návrate z „liečenia“ má na sebe jednoduché čierne šaty, ktoré nápadne pripomínajú školskú uniformu. Neskôr, počas štyroch rokov strávených s Lucienom, je jej odev ženský, no nie vyzývavý – široké nohavice a voľné blúzky prírodných farieb však po nútenom návrate k prostitúcii mení za moderný nohavicový overal a zvodné obtiahnuté čierne šaty. 

Jej partnerom sa v inscenácii stal Richard Autner ako mladý básnik Lucien de Rubempré (postava bola začiatkom sezóny 2015/2016 doštudovaná aj Matejom Marušinom). Vekový rozdiel medzi protagonistami aj Autnerov herecký prejav dodávajú dvojici potrebnú energiu. Kým Vajdovej Ester pôsobí ako múdra a vnútorne vyrovnaná žena, Autnerov Lucien je nestály a po všetkých stránkach nevybúrený chlapec. Jeho emocionálna škála vždy siaha ku krajným hraniciam. Raz je vášnivo zamilovaný a nešťastný zo zmiznutia svojej milovanej, po jej návrate sa mu len s veľkými ťažkosťami darí krotiť fyzickú túžbu, onedlho sa z neho stáva cynický bohém, násilník a svoju púť končí v ešte hlbšom nešťastí, než v ktorom ho divák na začiatku spoznal. Práve v týchto polohách krajného zúfalstva sa síce v jeho herectve objavuje mierny kŕč, ostatnými situáciami ale prechádza ak už nie výborne, potom aspoň so cťou. Za pozornosť iste stojí výstup, v ktorom Lucien znásilní Ester. Jeho Lucien k Ester pribehne hnaný žiarlivosťou, pretože sa dopočul, že sa stala milenkou Baróna de Nucingen. Jeho správanie je neprirodzené aj nad rámec vyhrotenej situácie. Jeho pohyby aj reč sú zrýchlené, zjavne je pod vplyvom kokaínu. Onedlho začne s Ester zápasiť a proti jej vôli s ňou má rýchly sex. Unavený súbojom a sexuálnym aktom sa upokojí a začne vecne rozprávať o tom, ako sa ide do opery rozísť so svojou snúbenicou Klotyldou a spriada plán na nový spoločný život s Ester. Už onedlho však droga začne opäť účinkovať a Lucienova myseľ sa stratí v halucináciách sprevádzaných hercovými mäkkými a rozvláčnymi gestami. Kostýmy Luciena sú vždy odevom mladého dandyho. Oblek s výrazným kvetinovým vzorom na plese neskôr strieda nemenej pestrá kombinácia vzorovanej košele, károvanej vesty a červenej koženej bundy. V závere inscenácie má Lucien oblečený výborne padnúci tmavý oblek.

V postave Carlosa Herreru sa predstavil Martin Hronský. Ako sa už spomenulo v recenzii, ide o postavu s bohatou prehistóriou. Herrera je zločinec Vautrin z románu Otec Goriot, s identitou Carlosa Herreru sa objaví v románe Stratené ilúzie, kde možno badať aj homosexuálny podtón postavy. Hronský však na malej ploche nemôže detailne pracovať s týmito, pre väčšinu divákov neznámymi informáciami. Herrera je preto neustále zahalený tajomstvom. Vie sa, že je nebezpečný, vie sa, že má temnú minulosť, vie sa, že pravdepodobne nie je kňazom, za ktorého sa vydáva. To je však všetko. Hronskému sa žiaľ nie úplne podarilo naplniť toto vákuum a jeho postava zostáva väčšinu času nekonkrétna. Za silný herecký výstup však rozhodne treba považovať jeho záverečný monológ. Herrerovi sa pomocou všemožných intríg podarí dostať do vysokej politiky a ako novozvolený minister spravodlivosti sa prihovára publiku. Politická „úprimnosť“, ktorá z monológu sála, je tou správnou bodkou za inscenáciou o intrigách a korupcii. Kňazskú sutanu, v ktorej jeho postava strávi väčšinu času, strieda za moderný a draho pôsobiaci oblek. Medzitým jeho postava zmení kostým ešte v situácii, keď hrá najatého gangstra – tmavé roztrhané rifle, sivá bunda a slnečné okuliare s čiapkou majú zakryť jeho identitu a vo väzení má Herrera oblečený typický tmavý väzenský mundúr.

Manželov Nucingenovcov v inscenácii stvárnila dvojica Elena Podzámska a Marek Ťapák. Hoci sa ich postavám zďaleka nedostáva toľko priestoru ako predtým spomínanej trojici, v inscenácii sú neprehliadnuteľní. Ich manželstvo je obchod. Niet v ňom lásky, len vzájomne prospešné dohody. Výborne napísané dialógy, v ktorých jeden druhého informujú o svojich nových láskach a plánoch na život po partnerovej smrti, sú vtipné a zároveň mrazivé. Obaja herci ich hrajú so sarkastickým odstupom. V dvojici však predsa len kvalitatívne dominuje Marek Ťapák s prirodzenejšie zahratým zápalom pre krásnu kurtizánu Ester. Podzámska vybočí z emocionálneho chladu len dvakrát. Raz pri provokatívnej scéne, keď sa v spodnej bielizni dotýka vlastného tela a odrieka dvojzmyselné verše určené Lucienovi. Druhý raz vtedy, keď nahnevaná na manželove veľké výdavky za kurtizánu so zlosťou ukončuje ich vzájomne prospešné partnerstvo. Žiaľ, práve táto scéna pôsobila priveľmi kŕčovito. Hoci všetky postavy inscenácie obliekol režisér Marián Amsler do krásnych súčasných kostýmov, postava bohatej Delphine de Nucingen je spomedzi všetkých najokázalejšia. Biele plesové šaty empírového strihu strieda za výrazné kvetinové nohavice a klasické sako a neskôr za krátke hodvábne šaty vo farbe parížskej modrej.

Špecifické postavenie mala v inscenácii dvojica herečiek Veronika Strapková a Romana Dang Van, ktoré v inscenácii stvárnili niekoľko menších postáv. Strapková sprevádza dejom ako konferencier Rastignac a vystupuje ako slúžka Amerika, Dang Van hrá moderátora Blondeta, slúžku Áziu a objaví sa aj v malej postave Klotyldy – dcéry Nucingenovcov. Najvýraznejší prínos oboch herečiek je však v ich speváckych partoch, ktoré obe herečky výborne zvládajú.

Lesk a bieda kurtizán je ďalšou vydarenou inscenáciou, ktorú režisér Marián Amsler vytvoril na základe románovej predlohy. Štýlový posun k súčasnosti, jasná výpoveď a súhra všetkých zložiek z nej robia príťažlivé dielo.

Publikované online: 29.1.2016

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala  v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.