LAKOMEC NA PALUBE!

Vytlačiť

Preklad: J. Poničan; hudba: P. Vaňouček; text piesne: P. Klimašovský; scénografia: J. Novosedliak; kostýmy: L. Odvárková; dramaturgia: R. Ballek; úprava a réžia: M. Škrkoň
Hrajú: B. Zachar,B. bačo, I. Pagáčová, N. jelušová, R. Kianica, Z. Kyzeková, P. Klimašovský, A. Hulmanová, S. Vladař a. h., R. Vitos, D. Musil, J. Vitos
Premiéra: 2. a 3. marca 2007, Mestské divadlo Žilina

Každého režiséra lákajú veľké opusy zlatého fondu dramatickej literatúry. A ak hovoríme o zlate nemožno si nespomenúť na Lakomca Jeana Baptisa Poquelina Moliera. Táto hra nestráca svoju údernosť ani po tristo štyridsiatich rokoch. Dramatik pranieroval chamtivosť a hrabivosť bez ohľadu na vek a stav kritizovaného. Je to sled akcií a reakcií, ktoré vyprovokovala láska – k peniazom, respektíve chorobná závislosť na nich.

Po Lakomcovi siahol aj budúci absolvent réžie na Janáčkovej akadémií múzických umení v Brne Marcel Škrkoň. V Mestskom divadle v Žiline sa pustil do radikálnych aktualizačných úprav klasicistického textu. Výrazný posun do súčasnosti sa prejavil vo všetkých zložkách inscenácie – textová, scénografická, hudobná. Cieľom bolo čitateľne interpretovať klasiku pre dnešného diváka a potvrdiť, že lakomci nevymierajú, sú stále živí a stále rovnako cudzopasia na životoch iných, na ich šťastí i láske. A pritom sa nemusia ani pohnúť z miesta.

Text si upravil režisér sám. Oprostil ho od kvetnatého archaického „vyrečňovania“, zosúčasnil, zhutnil, sprehľadnil a tým viac zdynamizoval. Dokonca ho obohatil pesničkou, ktorej autorom textu bol Pavol Klimašovský. Takisto prepojil niektoré situácie, napríklad stretnutie Valéra a Harpagona ako úžerníka a klienta sa udialo o niekoľko scén skôr, ako je to v pôvodnom texte. Takáto úprava musela rovnako zasiahnuť aj inscenačný tvar. Ale na druhej strane neposunula Lakomca interpretačne do celkom nových vôd. Okrem tých, kde zakotvil sám v úprave. Škrkoň vo svojej verzii totiž vytesňuje ambiciózneho Harpagona na loď niekde v neznámom mori, pri nejakom neznámom prístave. Paríž už nie je hlavným miestom diania.

Tento posun reálií ovplyvnil celý výsledný tvar inscenácie. Pobyt Harpagonovskej famílie na člne silno pripomína novodobých zbohatlíkov tráviacich svoj život na jachtách, prípadne žijúcich veľmi moderne v hausboatoch. Takýto výber špecifického a nestabilného priestoru dovolil mnoho vtipných nápadov, ktoré súviseli s možnosťou plávať vo vode, „chodiť“ po nej, podplávať, ukryť sa pod ňou, skočiť do nej, v čase krízy hádzať žabky, vytvoriť špeciálne miesto na ukrytie skrinky. Realizátori však nechceli javisko zatopiť reálnou vodou, ale nechali priestor otvorený imaginácií a hravosti. Herci prítomnosť vody naznačili pohybom, alebo akciou, ktorú zvukovo doplnilo čľupnutie, či špľachnutie. Na vytvorenie dojmu „vodného domu“ na mori celkom stačila drevená kostra člnu, ktorá tvorila obydlie a na ňu sa napájajúce mostíky, ktoré zas vytvárali exteriér prístavu. Navrhovateľ tejto jednoduchej scénografie Ján Novosedliak, keďže v podstate šlo o prázdny priestor vnútrajška lode s jedinou stoličkou ako nábytkom, poskytol otvorený priestor pre hereckú akciu.

Tejto morskej interpretácii sa prispôsobili i kostýmy Lenky Odvárkovej. Súrodenci Eliza a Valér, La Fléche mali krátke plážové nohavice, tričká s bundičkou s ľahkého materiálu, Marianna letné šaty. Iba Harpagon bol v čiernom obleku s viditeľným masívnym zlatým prsteňom na ruke. Ostatné mužské postavy vyššieho sociálneho statusu boli takisto v nohaviciach a na nohách mali biele plážové tenisky. Kombinácia lode a plážového oblečenia naozaj evokovala pobyt pri mori a to zas pripomínalo, že to čo sa tu odohráva predsa nemôže byť až také vážne. Na tragickú hranu sa tu nič nezvrtne.

To že ide iba o divadlo, že je to len hra režisér naznačil už v úvodnom entreé, kde postupne prichádzajú herci k mikrofónu a predstavujú sa ako postavy. Čo ale nemá oblúk v závere inscenácie, pretože sa herci svojich postáv „nezbavujú“, ale práve naopak ostávajú nimi do konca. Preto je úvod bez pointovania iba zaujímavým vstupom do inscenácie, nie interpretačným kľúčom. Tým je skôr samotný fakt existencie Harpagona na vode (na palube) a jeho neskutočná schopnosť ovládať všetkých a všetko okolo seba z jednej stoličky.

Boris Zachar ako Harpagon väčšinou sedí v plážovej stoličke na palube svojej jachty a stále čosi ráta vo svojom notese, málokedy zdvihne zrak pri rozhovore s niekým. Jeho Harpagon je síce zaneprázdnený, neustále rátajúci peniaze, ale inak pokojný, ukrývajúci svoj hnev i radosť za lišiackym úsmevom. Keď hovorí Frozine o svadbe s Mariannou a pripravuje pre ňu videozáznam nepostaví sa zo stoličky, ale zachováva si image workoholika. Harpagon v jeho videní je človek chorý. Je to zdravý nemocný, ktorý vie o svojej závislosti, ale nič s ňou nechce urobiť. Zachar je minimalista v geste i hlasovom prejave, čo ladí s koncepciou vecnosti a strohosti ostatných divadelných prostriedkov. Dokonca aj v momente najväčšej osobnej straty - odcudzenie truhličky s peniazmi – použil režisér odcudzovací princíp a to mikrofón. Harpagon hľadá svoju skrinku kričaním do mikrofónu na ľudí sediacich v hľadisku. Akoby tým zdôraznil skutočnosť, že on naozaj upodozrieva všetkých okolo seba a stráca schopnosť logického uvažovania, či sebakontroly.

Súrodenci Eliza (Nadežda Jelušová) a Valér (Radovan Kianica) už nie sú nesmelými deťmi, ale mladými ľuďmi, ktorí vedia, čo chcú. City nimi zmietajú len naoko. Herecké prostriedky sú minimalistické - žiadne veľké emócie, žiaden krik. To, podstatné sa odohráva nevidené. Eliza Nadeždy Jelušovej je živelnou ženou a nemá problém sa na správcu a milého Cléanta (Branislav Bačo) kedykoľvek vrhnúť. Je oponujúca, drzá no zároveň urážlivá a preto si občas skočí do vody. Keďže je mladá a emancipovaná, má vysokú školu. Chce sa páčiť Cléantovi a vzdorovať otcovi. Jej brat v podaní Radovana Kianicu je jemnejší, plachší, ale keď príde na lámanie chleba, vie sa odvážiť. Na javisko vstupuje s piesňou „Love is in the air“ na perách a táto sa potom stane leitmotívom jeho konania a inscenácie. Cléante Branislava Baču je jasným príkladom úlisného vtieravého zamestnanca, ktorý sa dokáže povzniesť nad hlúpe nápady svojho nadriadeného a sám sa mať vďaka tomu dobre. Osciluje medzi hrou na „frajera“ a podlizovačom bez vlastného názoru. Postavu formuje cez postoje tela. Ako správca má inak navlečený kabát, uložené ruky, je napätejší a o to výraznejšie je uvoľnenie v polohe Elizinho milenca.

Ostatné postavy a postavičky zapadajú do inscenácie svojou strohosťou hereckého prejavu, podieľajú sa na vytváraní imaginatívneho vodného prostredia, komikou slova, či konaním spestrujú život na javisku. Sú viac komentátormi diania a pozorovatelia ako jeho bytostní aktéri. Neprežívajú, ale predstavujú.

V tejto inscenácií to má ale opodstatnenie. Režisér mal ambíciu využívať odcudzenie ako prostriedok na vyriešenie citových výlevov, ktoré často vedú k patetickosti, či prehrávaniu, alebo sa zdajú byť neuveriteľné. Použil na to mikrofón. Cezeň sa spievajú piesne o láske, cezeň si mladí lásku vyznávajú, alebo rozprávajú svoje životné peripetie, cezeň sa uskutočňuje aj záverečná scéna spoznania súrodencov Cléanta a Marianny po príchode Anzelma ( Pavol Klimašovský). Občas však jeho použitie nemá vnútornú logiku vychádzajúcu z textu, alebo situácie. Je záležitosťou formálnou na dosiahnutie výsledného efektu, ktorý ale takto stráca svoj účinok.

Na plavbe za zvecnením a zjasnením, za komentovaním, ale došlo k miernej kolízii. Mizanscény boli vedome stavané staticky. Preto aj inscenácia mala akési nemenné a vleklé tempo. Režijných nápadov v podobe pohrávania sa s (ne)prítomnosťou vody bolo dosť, ale tento jednoduchý princíp akoby nestačil podporiť hravosť a ľahkosť. Minimalizmus vo všetkých zložkách inscenácie spôsobil to, že mala nevýrazný charakter. Ten trocha prehlušil záverečný radostný song všetkých zúčastnených „Love is in the air“, ktorý bol kontrastom k smutnému, osamotenému Harpagonovi. Výsledok je len jeden, že závislosť akéhokoľvek druhu vedie k skoku cez palubu...

Publikované online: 2.3.2007

Miriam Kičiňová

Miriam Kičiňová absolvovala štúdium dramaturgie a teórie a kritiky divadelného umenia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (2009). V rokoch 2009 – 2010 pôsobila ako pedagogička na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave a Konzervatóriu v Košiciach. Už počas štúdia sa venovala dramaturgickej, ale aj recenzentskej činnosti pre projekt Monitoring divadiel na Slovensku či pre časopis KØD. Bola pri založení študentského kritického časopisu Reflektor. Od roku 2011 pôsobí ako lektorka dramaturgie v Slovenskom národnom divadle. Venuje sa edukatívnej (Dielňa tvorivého písania, Hovorme o divadle...) a dramaturgickej činnosti (Pamäť vody, Coriolanus, Malomeštiakova svadba, Veľa kriku pre nič, Leni, Polnočná omša, Vedľajšie účinky, Nad našu silu a iné). Ako dramaturgička spolupracovala aj s Divadlom LUDUS, Divadlom Andreja Bagara v Nitre, Divadlom Jonáša Záborského v Prešove a intenzívne ako externá dramaturgička aj so Štátnym divadlom Košice. Od roku 2009 je členkou porôt na prehliadkach aj postupových súťažiach amatérskeho divadla na Slovensku.