Kým kohút v Paríži nezaspieva

Réžia: Michal Náhlík
Preklad: Elena Flašková
Scénografia: Anita Szökeová
Kostýmy: Lenka Kadlečíková
Hudba: Juraj Haško
Dramaturgická spolupráca: Miriam Kičiňová
Obsadenie
Victor Pélissier: Lukáš Šepták
Sophie, jeho žena: Gabriela Očkajová
Jean-Paul Pagnon: Peter Lejko
Pierre: Michal Novodomský
Vincent: Boris Srník
Françoise: Svetlana Janišová
André Lequedec: Peter Krivý
Veliteľ Kaubach: Matej Lacko
Vahé Katcha sa narodil v Sýrii, detstvo prežil v Libanone a v 17 rokoch odišiel do Francúzska, kde v roku 2003 zomrel. Krajina narodenia a mesto úmrtia arménskeho spisovateľa sa kvôli utečencom a dvom veľkým teroristickým útokom v Paríži stali v roku 2015 medzi Európanmi najskloňovanejšími miestami. Aj preto, že výber hry prebehol dávno pred januárovými parížskymi útokmi a pred kulmináciou utečeneckej krízy, v tomto smere asi ťažko hovoriť o premyslenom dramaturgickom pláne. Román Hostina dravcov pre divadlo adaptoval v roku 2010 Julien Sibre. Hoci hru inscenovali už niekoľkokrát v Čechách a na Morave, pre Slovensko je tento text zaujímavým dramaturgickým objavom. Prečo?
Sedem Parížanov počas nemeckej okupácie oslavuje narodeniny Sophie. Spolu s manželom –  kníhkupcom Victorom Pélissierom pozvali na skromnú slávnosť svojich najbližších priateľov. V malom byte sa tak stretáva rodinný lekár Jean-Paul Pagnon, členka odboja Françoise, oportunistický kšeftár André Lequedec, slepý bývalý vojak Pierre a inteligentný „vtipálek“ Vincent. Slávnosť preruší streľba na ulici. Neznámy páchateľ zastrelil pred bytovým domom dvoch nemeckých vojakov, gestapo si preto žiada z každého bytu dvoch ľudí ako rukojemníkov. Keďže je však šéf gestapákov Kaubach pravidelným zákazníkom kníhkupca Victora, veľkoryso nechá spoločnosť vybrať, koho spomedzi seba obetuje. Všetci veľmi dobre vedia, čo znamená stať sa nemeckým rukojemníkom, toto privilégium je teda skôr krutým mučením, než ozajstnou priateľskou pomocou. Sčítaný Kaubach dáva spoločnosti na výber dve hodiny času, on zatiaľ využije súkromnú Victorovu knižnicu, aby si mohol prečítať niečo dobré z klasiky.
Slovenský čitateľ a divák si isto všimne podobnosť príbehu s Bukovčanovou hrou Kým kohút nezaspieva. Skupina postáv je na čas hry uzavretá v jednom priestore, aby spomedzi seba vybrala obetného baránka pre krvilačného vlka. Kde je však Bukovčan hlavne ťaživý a drsný, Vahé Katcha sa spolieha na čierny humor, vďaka ktorému odhaľuje aj tie najtemnejšie zákutia ľudskej duše. Každá z jeho postáv sa snaží prežiť, no všetci majú aj niečo, čo ich z pohľadu ostatných účastníkov oslavy v súťaži o život diskvalifikuje. Práve zneužívanie ľudských nedostatkov ako je slepota Pierra, politická angažovanosť Françoise, či vek lekára Pagnona sú základom pre smutno-smiešne situácie v tragickom príbehu. V malom priestore jedného parížskeho bytu sa tak odohrá skrátená verzia radikalizácie spoločnosti pri hľadaní toho, „kto za všetko môže“ alebo „kto už pre spoločnosť nie je potrebný“.
Na Malej scéne prešovského Divadla Jonáša Záborského sa diváci pozerajú do neveľkého, kvôli vojne slabo zariadeného parížskeho bytu. Miestnosť s takmer štvorcovým pôdorysom má iba dve steny a jeden z rohov miestnosti vybieha do hľadiska. No hoci je polovica hľadiska obklopená divákmi, medzi hľadiskom a javiskom neexistuje žiadna interakcia. Do parížskeho bytu sa pozeráme cez dôkladne dodržiavanú štvrtú stenu realizmu. Obytný účel rozlohou veľkorysého priestoru nie je presne definovaný. Do bielo-medenej miestnosti bez nábytku, no s knihami a rádiom umiestnila scénografka Anita Szökeová kotol, vaňu, záchod, bidet, umývadlo, zrkadlo, ale aj knihy a počas oslavy jedlo a víno. Odohráva sa narodeninová slávnosť v kúpeľni naozaj, alebo len metaforicky? Ak má byť táto miestnosť dôkazom zlých vojnových pomerov a teda režisér so scénografkou naozaj umiestnili párty do kúpeľno-obytnej miestnosti, ako musí vyzerať dobre zásobovaná knižnica, v ktorej na rozhodnutie čaká Kaubach? Ak má byť kúpeľňa metaforou, tak metaforou čoho? Spŕch v koncentračných táboroch, alebo nahoty či očisty ľudského charakteru v existenciálnej situácii? Hoci sa mi nepodarilo identifikovať dôvod tohto scénického riešenia, priestor ponúka hercom zaujímavé mizanscénické možnosti a atmosféra veľkej poloprázdnej kúpeľne určite pomáha vytvárať pocit nezmyselnosti a nespravodlivosti okupácie a vojny.
Dvojfarebnú scénografiu dopĺňajú mnohofarebné kostýmy Lenky Kadlečíkovej. Farebnosťou vytvára kostýmová výtvarníčka na prvý pohľad nečakané dvojice slávnostne oblečených postáv. Tyrkysová Sofiina róba farebne ladí s nohavicami a vestou slepého Pierra. Ako zisťujeme neskôr, ich vzťah je nadštandardný aj mimo odievania. Čierny smoking spája Andrého s Victorom a jeho čiernou kravatou. Tieto dve postavy spája minulosť a pragmaticky nepolitický pohľad na svet. Hnedý odtieň a politické názory k sebe kladú Françoise a Vincenta. A nakoniec sú to aj spoloční známi, na ktorých poukazuje sivá farba s červenými doplnkami, ktorú zdieľa oblek doktora Pagnona a uniforma veliteľa Kaubacha. Táto farebná hádanka nie je na prvý pohľad jednoznačná a neprezrádza vzťahy dopredu. Funguje skôr ako príjemný bonus pre všímavého diváka.
Prešovský herecký súbor sa vyznačuje tým, že je v ňom veľká koncentrácia mladých hercov. Aj v tejto inscenácii je vekový priemer nastavený dosť nízko. Postavu Victorovej naivnej manželky Sofie dokonca dostala čerstvá absolventka herectva z Akadémie umení Gabriela Očkajová. V prítomnosti o niečo skúsenejších hercov si však mladá herečka našla svoje miesto (a neskôr v septembri 2015 sa podľa informácií na stránke divadla stala členkou súboru). Ako Sofie zdôrazňuje výrazom tváre jej naivitu a nepochopenie zložitejších situácií. Medzi ostatnými postavami pôsobí stratene postava Sofie, no nie herečka. Jej zmeny nálad sú miestami viac skokové, ako by si to realistický prístup vyžadoval, no v postave nechápavej manželky to je odpustiteľný nedostatok. Ostatní herci dokazujú, že prešovskému súboru nie sú konverzačné texty plné humoru vôbec cudzie. Vtipným situáciám nechýba pointa a dialógom dynamika. Herci pristúpili k svojim charakterom realisticky a vybudovali plnohodnotné javiskové postavy. Zaujímavú hereckú zručnosť preukázal Michal Novodomský ako slepý Pierre. Tvorcovia mu nepomohli čiernymi okuliarmi. Jediné, čo ho od ostatých odlišuje, je dlhá biela palička a uveriteľne prázdny pohľad, ktorý dokáže herec udržať počas celého predstavenia. Iný herecký prístup zvolil iba Matej Lacko ako veliteľ Kaubach. Napriek replikám spomínajúcim literárnu klasiku a filozofiu pôsobí jeho postava dosť plocho. Aj keď je herecký priestor tejto zápornej postavy menší, bolo by zaujímavejšie vidieť aj gestapáka ako plnohodnotný charakter, nie len typizovanú karikatúru poriadku a pravidiel.
Režisér a zároveň šéf činohry Michal Náhlík buduje spolu s dramaturgičkou Miriam Kičiňovou v Hostine dravcov obraz skupiny priateľov, ktorí sa aj napriek komplikáciám doby snažia užívať slávnostný deň najviac, ako sa dá. Tešia sa z každého skromného darčeka, aj z každého príspevku k spoločnej oslave. Napriek názorovým rozdielom sa podľa možností slávnostne oblečená a naladená spoločnosť príjemne baví, keď im slávnostné okamihy zničí gestapákova zvrátená požiadavka. Diváci sú prvých pár minút vedení na ľúbivý kostýmový a atmosferický výlet do populárneho medzivojnového obdobia, aby ich mohol tvorivý tím náhle zaskočiť príbehovým zvratom a pripomenúť im, že vojnové príbehy naozaj nemajú prečo byť romantické, no sú plné túžby zachrániť si vlastný život na úkor priateľstva, ľudskosti alebo dokonca cudzej krvi. Hostinou dravcov tak vyvrcholila prešovská sezóna s leitmotívom „Nezabúdame!”. Po divadelnosťou naplnenom Obchode na korze a nenáročnom Kabarete tak dramaturgickú líniu ukončili v Prešove konverzačnou drámou plnou smutného čierneho humoru.
Umelecký tím sa v tematickej sezóne vyhol inscenovaniu slovenskej protivojnovej klasiky (Polnočná omša, Kým kohút nezaspieva) a vybral si tak akoby dramaturgicky ľahšiu cestu. Hoci Kabaret určite nemožno považovať za dramaturgický čin roka, nová adaptácia Obchodu na korze a obohatenie slovenskej dramaturgie o konkurenta Bukovčanovmu Kohútovi v texte Hostina dravcov patria k príjemným prekvapeniam uplynulej sezóny.

Matej Moško

Matej Moško písal diplomovku o historickom šerme a dizertačku o larpových hrách. Má za sebou štúdium na VŠMU aj v Portugalsku a doktorát na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV. Teoreticky aj prakticky sa venuje sa mimodivadelným performatívnym javom. V kritikách sleduje vzácne prepojenia divadelných inscenácií so širšími kultúrnymi kontextami.
Je členom kultúrneho spolku MLOKi, prispieva do Monitoringu divadiel, porotcuje na ochotníckych divadelných prehliadkach a píše pre festivalové časopisy.
Neživí sa iba divadelnou kritikou, ale aj televíznymi scenármi, klubovými show ako Turban Quiz či Bratislavský Kaviár a larpovými hrami. Dramaturgoval niekoľko divadelných inscenácií. Je lenivý cestovať, a preto sa ostýcha hlasovať v divadelných anketách.