KVALITNÁ GROTESKA S NEČAKANE ABSURDNÝM KONCOM

Vytlačiť

Divadlo Thália Košice

Réžia V. Z. Iván, asistent réžie M. Richtárcsík, kostýmy a scéna A. Húros a.h., korepetítor E. Marik a.h., hudobná spolupráca M. Fekete, hraju
A. Pólos, E. Cs. Tóth, V. Rák, G. Benkö, P. Dudás, A. Bocsárszky, S. R. Flórián, L. Varga, T. Tóbisz, R. Kristóf, P. Bocsárszky
Premiéra 1. marec 2007, Divadlo Thália Košice

Práve som mal možnosť čítať predslov maďarskej teatrologičky, Andrey Tompu k plánovanému slovenskému vydaniu súčasných maďarských divadelných hier. Musel som ho opakovane prečítať, lebo som nechcel veriť, že pri pojednávaní o medzinárodnej recepcii a významu maďarskej drámy autorka vôbec nespomenie meno Istvána Örkénya. Možno, že hry Ferenca Molnára hrali vo svete viackrát, z hľadiska literárno-divadelných hodnôt je však reprezentantom č. 1 maďarskej drámy na svetových javiskách Örkény. Tento významný predstaviteľ stredoeurópskej grotesky začínal ako prozaik. V r. 1967 dostal ponuku od vedenia budapeštianskeho divadla Thália, napísať dramatickú verziu svojej poviedky Tótovci. Hra mala veľký úspech a odštartovala Örkényovu „kariéru“ na domácich aj zahraničných javiskách. Vo svojich hrách vykresľuje väčšie - menšie absurdity života, jeho príbehy však dostávajú vždy všeobecný význam. V jeho hrách sa stretávame s problematikou psychológie ľudskej duše v rôznych situáciách, ako aj s otázkami spoločensko-politickými, predovšetkým vplyvom moci na život a duševné diania jednotlivca. Na Örkényove hry platí konštatovanie Jana Kotta o Shakespearovi, že jeho hry netreba aktualizovať, lebo každá doba si v nich nájde svoje témy, svoje problémy. Neznamená to samozrejme, že by nebol potrebný citlivý dramaturgický a režijný prístup, len toľko, že nie je potrebná „ priamočiara“, denná aktualizácia. Neznamená ale ani to, že by takáto aktualizácia nebola možná. V normálne fungujúcej spoločnosti úlohu bezprostrednej reflexie na každodenné politicko-spoločenské diania vykonáva novinárska publicistika. Otázkou zostáva definícia „normálne fungujúcej spoločnosti“. Spoločnosť, ktorá je krajne polarizovaná, v ktorej prívrženci dvoch najsilnejších politických strán nie sú schopní dialógu, len vzájomného osočovania, kde sa na politických otázkach nezmieriteľne rozhádajú rodiny, kde pod rúškom politickej demonštrácie dochádza k agresivite, vandalizmu na uliciach, asi nefunguje celkom normálne. Zrejme si to myslel režisér z Budapešti Vas Zoltán Iván, keď sa rozhodol v košickom Divadle Thália Tótovcov silne aktualizovať. Príbehom rodiny z obdobia II. Svetovej vojny poukazuje na nebezpečenstvo súčasnosti: na návrat extrémnych ideológií a im vlastnej agresivite do dnešnej spoločnosti. Príbeh hry je asi známy: V malebnej maďarskej dedinke, ktorá sa aj počas vojny javí ako oáza pokoja, žije rodina Tótovcov. Lajos Tót je veliteľom miestnych hasičov, nespochybnenou autoritou v dedine aj vo svojej rodine. Syn je vojakom maďarskej armády na východnom fronte. Ten presvedčí svojho veliteľa, aby dovolenku strávil u jeho rodičov. Do dedinskej idyly teda pricestuje Major, ktorý má „zo stálych útokov nepriateľa porušené nervy“. Je to psychopat, ešte aj akútne postihnutý vojnou, ktorý rozvráti život Tótovcov. Hlavu rodiny neustále ponižuje, rodinu prinúti zmeniť celý ich doterajší život, prispôsobiť sa k jeho požiadavkám. Tótova žena, Mariška bola zvyknutá prispôsobovať sa k svojmu mužovi, teraz sa aj so svojou dcérou Ágikou prispôsobujú Majorovi, a odvolávajúc sa na osud ich syna nútia aj Tóta k poslušnosti. Aj za cenu ponižovania, aj za cenu straty jeho ľudskej integrity. Pre diváka je pritom jasné, že ich snaha je zbytočná: Lajos Tót mladší v boji padol, len bláznivý poštár nedoručil Tótovcom oznámenie, „lebo ich má rád“. Ako dlho sa môže človek ponižovať? - kladie otázku Örkény. Nie nekonečne - znie odpoveď, lebo Tót strpí všetko, kým Major neodcestuje, ale keď sa pre haváriu na železnici nečakane vráti, zabije ho.

Vas Zoltán Iván chcel vo svojej réžii poukázať na nebezpečenstvo rozvrátenia pokojného života spoločnosti extrémistami, na nebezpečenstvo rozdelenia spoločnosti, straty súdnosti a schopnosti odmietnutia neľudských ideológií. Podarilo sa mu vytvoriť veľmi zaujímavú inscenáciu s dobre čitateľným, aj keď možno trochu priamočiarym odkazom. Napriek určitým hereckým prechmatom v snahe zabaviť diváka vznikla najzaujímavejšia inscenácia Thálie za posledné roky, so slušnými hereckými výkonmi. Niektorí dokonca prekonali svoje doterajšie maximu, podali svoj životný výkon. Kľúčové postavy Majora a Tóta stvárňujú Szilárd Petrik a Árpád Pólos. Petrik začína problematicky: vykrútené, neprirodzené držanie tela nemôže charakterizovať človeka „postihnutého“ vojnou, lebo Major nie je poškodený telesne ale duševne. Našťastie po prvej scéne sa už objaví ako skutočný vojak, vzpriamený, rozhodný a jemnými prostriedkami vykresľuje psychopatiu Majora. Nekričí, málokedy zvýši hlas, ticho, niekedy len očami, pohľadom terorizuje svoje okolie. Tohto človeka nezdeformovala vojna, tá ho možná len „dorazila“. Skôr jemu podobné typy sa dostávajú k moci v extrémnych, neľudských situáciách, akou nesporne vojna je. Árpád Pólos v postave Lajosa Tóta je človekom, o ktorom si nevieme predstaviť, ako môže byť v akejkoľvek spoločnosti váženou autoritou. Respektíve hneď si dokážeme vytvoriť mienku o takejto spoločnosti. Proti ponižovaniu bojuje len pudovo, postupne, nenápadne stráca pôdu pod nohami, aj jeho jediný pokus o skutočný odpor, keď ujde z domu a nakoniec sa zavrie na latrínu, je len trapno-smiešny. Pólos dokáže presvedčivo zahrať bezradného človeka, ktorý sa dá unášať udalosťami, ale aj zlom po návrate Majora. Preto keď na konci spolu vyjdú z domu, už aj nezasvätení diváci tušia, čo bude nasledovať. Vôbec nerozmýšľajúcu, len materským pudom záchrany svojho dieťaťa vedenú Marišku hrá Erzsi Cs. Tóth, naivne sprostučkú Ágiku, ktorá dokáže dovtedy obdivovaného otca opakovane „zradiť“, bez toho, aby si túto zradu uvedomila, Viktória Rák. Géza Benkő v úlohe Poštára obdivuhodne balansuje medzi smiešnym bláznom a nebezpečným manipulátorom. Jeden zo špičkových hereckých výkonov podáva Attila Bocsárszky v postave profesora psychiatrie, ktorý jediný pochopí a povie pravdu, preto ho všetci považujú za blázna. Bocsárszky perfektne napĺňa predstavu Örkénya o tom, že práve profesorov monológ dáva hre všeobecný, nadčasový význam. V režisérovej koncepcii hrá kľúčovú postavu farár Tomaj (Péter Dudás). Na začiatku inscenácie celá dedina na čele s farárom spieva známu maďarskú katolícku pieseň o Panne Márii, ochrankyni Maďarov. V ďalšom priebehu sa opakovane objavuje katolícka procesia, ktorú vedia farár. Keď sa však Tót ukryje u neho v kostole, pošle ho preč, a radí mu v záujme syna podriadiť sa požiadavkám Majora. Aj náboženstvo sa môže zneužiť na ovplyvnenie spoločnosti, ktorá sa tak stáva ľahšie manipulovateľnou – hovorí nám režisér. Z hereckých výkonov je pomýlená len interpretácia miestnej kurvy v podaní Lívii Varga. Örkény opakovane upozorňoval, že grotesku musia herci brať (a hrať) vážne, ako keby hrali Hamleta, lebo čím vážnejšie to berú, tým viac vyniká skreslenosť, absurdita vzťahov a situácií. V prípade Lívii Varga žiaľ režisér pripustil neprípustné: hrať grotesku skreslene, zveličene, v snahe ukázať absurdnosť dovoliť si „absurdné“, smiešne gestá, intonáciu, pohyby. V niektorých chvíľach „zaberú“ aj ostatní, ale takto mylne interpretovaná postava je na šťastie len jedna. Aj za tú je veľká škoda! Celkovo veľmi zaujímavá inscenácia končí silným apelom na súčasnosť. „Vrátime sa, vrátime sa...“ znie v pozadí vojnová pieseň, a na scénu prichádzajú dnešné postavy: „vymakaní siláci“ so žuvačkou a popcornom a so zástavami s arpádskymi pruhmi. Táto niekdajšia zástava maďarských kráľov sa stala symbolom Szálasiho „nyilasov“, maďarských fašistov, a dnes sa vracia pri akciách extrémnej pravice. Mali ju ľudia, ktorí pod zámienkou demonštrácie proti vláde a výrokom premiéra Gyurcsánya vtrhli do budovy Maďarskej Televízie a zdemolovali tam zariadenie, rozbíjali a podpaľovali autá, parkujúce na ulici, a ničili všetko, čo im prišlo do cesty. Je to príliš priamočiari, ale v súčasnej situácii silný varovný signál, jednoznačné stanovisko tvorcu proti extrémistom proti vandalizmu ale aj proti nezdravému, nepriateľskému rozdeleniu spoločnosti. Otázka, prečo to robí v zahraničí, je síce legitímna, ale legitímnou môže byť aj odpoveď, že to už vplýva aj na Maďarov v zahraničí, a preto je potrebné umelcovi zaujať stanovisko aj takýmto spôsobom. O tom všetkom by sa dalo polemizovať, sú to už však otázky nie divadelno-estetické ale spoločensko-politické. Šok ale prišiel niekoľko dní po premiére: vedenie divadla dalo zmeniť koniec inscenácie, lebo údajne sa dotýka citlivosti niektorých divákov. Tak prosím: popri zaujímavej inscenácii, aká v Thálii už dávno nebola, máme tu znovu aj cenzúru, ktorá tu (na šťastie) bola ešte dávnejšie. Ale tá nám vôbec nechýbala! Dúfajme, že nebudú sa musieť robiť inscenácie proti cenzúre a v prospech umeleckej slobody.

Publikované online: 1.3.2007