Kto sú rodičia dieťaťa?

Vytlačiť

Preklad: Juraj Andričík
Dramaturgia: Ivan Sogeľ
Réžia: Oleg Žugžda a.h.
Scénografia: Valerij Račkovskij a.h.
Hudba: Pavel Kondrusevič a.h.
Asistent réžie: Miroslav Kolbašský
Hrajú:
Dedko, Kováč....Miroslav Kolbašský
Babka...........Beáta Dubielová
Filipko.........Juraj Fotul
Ježibaba........Erika Molnárová, Veronika Kunayová
Husi............účinkujúci

Premiéra: 26. septembra 2008
Písané z verejnej generálky 25. septembra 2008

V Košiciach sa stretla dlhoročná zohratá bieloruská tvorivá skupina: autor Siarhej Kovaľov, výtvarník Valerij Račkovskij, hudobný skladateľ Pavel Kondrusevič a litovský režisér Oleg Žugžda. Meno režiséra som si zapamätal už dávnejšie aj ako dramatizátora rozprávok (Kráska a zvera, Popoluška) jeho inscenácií v ukrajinskom Užhorode a bulharskom Targovišti. Scénograf Račkovskij sa zasa zaslúžil o mimoriadny úspech predstavenia Orwellovej Farmy zvierat v srbskej Banja Luke (2007) a ocenenú Kondrusevičovu hudbu k Červenej čiapočke v Žugždovej réžii (Bieloruské bábkové divadlo z Mogilievska) som počul na festivale v Subotici (2001). (Aký je ten svet malý...). Spomínam to preto, že Košičania si tento raz do divadla nepozvali žiadnych druhotriednych tvorcov.

Režisér Žugžda sa v programe ku košickej inscenácii Filipko a ježibaba vyznáva, že túto bieloruskú ľudovú rozprávku pozná ešte z detstva, ako mu ju nespočetnekrát rozprávala stará mama. To bol dôvod prečo oslovil bieloruského autora bábkových hier S. Kovaľova, aby spracoval známy príbeh o bezdetných starčekoch túžiacich po dieťati. Dedko prinesie lamentujúcej babke kus polienka a tá si ho položí do kolísky. Spieva mu a dá mu meno Filipko. Polienko sa mení na vytúžené dieťa starčekov. Filipko sa hneď vyberie s loďkou na jazero chytať ryby, aby nikto nehladoval. Ani domov nechodí, iba babka si ho k brehu privoláva, aby mu dala najesť. Dozvie sa to ježibaba, ktorej patrí jazero a rozhodne sa Filipka zjesť. Klamstvom ho privolá ku brehu (raz prinúti aj kováča aby jej stenčil hlas) a zakaždým ho strčí do vreca. Filipkovi sa vždy podarí utiecť a do vreca nakladie kamene. Nezbaví sa jej ani vtedy, keď ju strčí do pece, kam ho chcela dostať ježibaba. Vyletí komínom a prenasleduje Filipka. Ten vylezie na vysoký javor, kam sa ježibaba nemôže dostať. Ide si preto po sekeru, aby strom zoťala. Chlapcovi však pomôže kŕdeľ prelietajúcich husí. Zakaždým mu zhodia po pierku, z ktorých si potom vyrobí krídla. V kritickom okamihu vzlietne a padajúci strom, ktorý podťala ježibaba, ju pridlávi. Starčekovia doma oplakávajúci svojho synčeka sa s ním šťastne zvítajú.

Krátky obsah dramatizácie v nás evokuje vzájomne sa prelínajúce motívy známych rozprávok. Kovaľov s nimi pracuje voľne, priamočiaro, konanie postáv niekde ani nemotivuje, vychádza z ich danej typológie. Netradične je vykreslená iba postava kováča, ktorý na ježibabine vyhrážky jej ukuje jazyk a naostrí sekeru. Z čestného a pracovitého človeka, chrániaceho si svoju rodinu pred ježibabinou zlobou, sa naraz na naše prekvapenie, vykľuje v závere hry vystatovačný a bezcharakterný klamár. Zneužije pohostinnosť a smútok starčekov nad smrťou ich synčeka a narozpráva im, ako ho zachraňoval pred ježibabou, ako ju rozťal na dva kusy, ale ona hneď zrástla a oklamala ho. Preto sa mu nepodarilo Filipka zachrániť. Vtedy vletia do chalúpky husi a klamára potrestajú. Bijú ho krídlami a ďobú, až kým ho odtiaľ nevyženú. Autor dramatizácie zbytočne odpútal pozornosť od potrestanej ježibaby na postavu kováča, ktorý predsa nebol príčinou rozprávkového zla.

Do textu šťastne zasiahla košická dramaturgia (Ivan Sogel). Kvôli zrozumiteľnosti doplnila niektoré akcie textami a aspoň slovne zaktivizovala starčekov pre záchranu ich synčeka. Autor totiž od okamihu únosu Filipka ježibabou, už dedka s babkou do deja nezapája. Nevytvoril im priestor, aby sa o synčeka strachovali, zaujímali sa, kam sa vlastne podel, alebo aby bojovali o jeho záchranu. To je asi najväčší handicap dramatizácie rozprávky o starčekoch, ktorí túžia po dieťati a keď ho konečne získajú o jeho osud sa už ďalej nezaujímajú...

Preklad Juraja Andričíka je čistý. Zbytočne ho narúšajú iba niektoré „aktualizované“ výrazy ježibaby, ktoré v jazyku rozprávky sú nenáležité.(„Poondiaty ľudožrút.“, „Mersi! Gudbaj! Arivederči!“). Aj tu mala zasiahnuť ruka dramaturga.

Režisér Žugžda si so scénografom Račkovským rozumie. Ten vyriešil scénu jednoduchými náznakmi drevenej ľudovej architektúry (vstupná vyrezávaná brána) a prvkami dennej potreby ľudí na dedine (plátno, drevené predmety). Z plátna sa tvoria rôzne scénické prostredia (napr. vlnovitý terén a pod.) Mimoriadne štýlovo pôsobí jazierko vytvorené z prineseného dreveného korýtka, do ktorého herečka naleje vodu. Po nej sa potom plaví Filipko vo svojej lodičke pri chytaní rýb. Dotyk skutočnej vody s voľne plávajúcou drevenou loďkou a s bábkou Filipka, má v sebe prirodzený pôvab „bábkovosti“. Herci v náznakových ľudových kostýmoch, s priznanou fyzickou prítomnosťou pri vodení, ovládajú výtvarne i technologicky dobre riešené marionety (dedko, babka, kováč). V kontraste s menšími bábkami, predstavuje ježibabu väčšia modelovaná hlava so živými herečkinými rukami. Pripomienku mám iba k výtvarnému stvárneniu Filipka, ktorý po premene z polienka na dieťa pôsobí priveľmi „ľudsky“, bez štylizačného náznaku zo svojho pôvodného zrodu. Scéna s bábkami a živými hercami vyznieva kompaktne a vytvára dostatok priestoru na herecký i bábkový prejav.

Rozprávku hrajú iba štyria herci. Miroslav Kolbašský vytvára okrem dedka aj postavu kováča. Dedkovou partnerkou je Beáta Dubielová a Erika Molnárová sa musela popasovať s vodičsky náročnejšou postavou ježibaby. Juraj Fotul hrá Filipka. Alternujúcu Veroniku Kunayovú v postave ježibaby som nevidel.

Hoci som videl iba verejnú generálku s dobre reagujúcim detským obecenstvom, z inscenácie bolo evidentné, že režisér Žugžda vychádzal z ruskej hereckej školy. Od herca vyžadoval presný, herecký zdôvodnený prejav. Ak bol herec na scéne, na jeho tvári musel vidieť jeho vzťah k postave alebo k situácii. Prítomnosť herca s výrazom tváre, ktorá „nie je prítomná“ a tvorí iba akýsi komparz, je pre režiséra neakceptovateľná. Dávno som v košickej inscenácii nepociťoval také pedagogicky cieľavedomé režisérske úsilie po presnom bábkohereckom prejave, reakcii na partnera a súhre herca s bábkou ako práve vo Filipkovi a ježibabe. Musím však zdôrazniť, že zámer režiséra nebol vždy adekvátne naplnený hereckým výsledkom. Potvrdila sa nedostatočná profesionálna pripravenosť niektorých košických bábkohercov. Herec naraz nevedel, čo má robiť so sebou na javisku a čo má robiť s bábkou. Pri takto koncipovanej inscenácii bol každý „výpadok“ z postavy mimoriadne viditeľný.

Dodávam, že atmosféru inscenácie dotvárala hudba Pavla Kondruseviča. Jednotlivé ľudové motívy sa zbytočne nevnucovali, ale citlivo podporovali režisérov zámer po sprítomnení bieloruskej ľudovej rozprávky dnešnému detskému divákovi.

Dá sa predpokladať, že niektoré spomínané nedostatky predstavenia boli iba sprievodným znakom verejnej generálky. Sústredená práca hosťujúceho režiséra s hercami si totiž zasluhuje odozvu vo výslednom premiérovom tvare.

Publikované online: 26.9.2008

Vladimír Predmerský

Vladimír Predmerský je historik a kritik bábkového divadla, dramaturg a režisér. Počas štúdií bábkoherectva na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe začal svoj záujem venovať výskumu dejín slovenského bábkového divadla. Prvé poznatky, ktoré publikoval v druhej polovici 50. rokov sa stali podkladom pre napísanie vôbec prvých dejín o slovenskom bábkovom divadle (1966). Ďalším výskumom vznikli vysokoškolské skriptá pre DAMU v Prahe. Ako dramaturg a režisér pôsobil v bábkovom divadle v Žiline a v Bratislave, hosťoval v zahraničí (Chorvátsko, Srbsko). V rokoch 1972 – 1993 pôsobil v Slovenskej televízii ako vedúci dramaturg tvorivej skupiny pre deti. V školskom roku 1989/90 založil a viedol na DF VŠMU bábkoherecké oddelenie, z ktorého vznikla Katedra bábkarskej tvorby VŠMU. Od roku 1996 pracoval v dokumentačnom oddelení Divadelného ústavu v Bratislave.

V kontexte dejín slovenského divadla sa systematicky zaoberá výskumom dejín slovenského bábkového divadla od 19. storočia, činnosťou ochotníckych súborov a vývinovým etapám profesionálnych bábkových divadiel po súčasnosť. Je autorom viacerých štúdií a publikácií – Príspevok k dejinám slovenského bábkového divadla do roku 1945 (1966), Amatérske bábkarstvo na Slovensku po roku 1945 (1967), Slovenské profesionálne bábkové divadlo (1970), Feldekova poetika v bábkovom divadle (1978), Čaro oživenej fantázie (1979), Päť pohľadov na podobu slovenskej bábkovej hry (1980), Dejiny bábkového divadla na Slovensku do roku 1950 (1985), Rozprávka na javisku (1996), Bábkarská Bystrica (1996), A. E. Timko: Krumpľová komédia (1996), Slovenské bábkové divadlo 1945-1971 (1998), Bábkové divadlo v rokoch 1890-1970 (1999). Spoluautor a editor publikácií Pohľady a výhľady (1997), Šamani, mágovia a komedianti (2002), Henryk Jurkowski: Metamorfózy bábkového divadla v 20. storočí (2004), Erik Kolár, ľudský človek-pedagóg (2007), Karel Brožek (2015) a kníh k výročiam slovenských bábkových divadiel. Autor hesiel do slovenských a československých encyklopédii a slovníkov (Malá československá encyklopedieEDUS, Ilustrovaný encyklopedický slovník, Beliana). Publikuje v odborných časopisoch doma i v zahraničí, vystupuje na medzinárodných konferenciách a seminároch. Pôsobil v porotách na domácich i medzinárodných divadelných a televíznych festivaloch. Scenárista a komisár výstav o slovenskom a československom bábkovom divadle na Slovensku, v Čechách, Belgicku, Indii, Filipínach a v Srbsku.  

Prednášal na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe, na FF UK v Bratislave, DF VŠMU, na Umeleckej akadémii v Osijeku (Chorvátsko) a v rámci Studia Academica Slovaca. Je nositeľom Ceny Ministerstva kultúry za dlhoročnú obetavú prácu v oblasti rozvoja pôvodnej televíznej tvorby pre deti (1986). Za celoživotnú tvorbu získal medzinárodnú cenu Malý princ (2009) v Srbsku a za televíznu tvorbu pre deti Cenu Dunaja (2010). V roku 2017 sa stal laureátom Ceny Slovenského centra AICT a je držiteľom ocenenia za rozvoj a reprezentáciu Bratislavského samosprávneho kraja Výročná cena Samuela Zocha 2018.