Kto skúša, zakúša, kto sa bojí, v kúte stojí

Vytlačiť

Preklad: Silvia Severíniová
Výprava: Miriam Struhárová
Hudba: výber, Juraj Haško
Dramaturgická spolupráca a asistencia réžie: Monika Kováčová Réžia: Iva Sivá
Hrá: Mária Šamajová
Výroba scény, bábok a kostýmov: ateliéry divadla pod vedením Kataríny Mažáryovej
Premiéra: 7. marca 2010, Bábkové divadlo na Rázcestí v Banskej Bystrici

Keď idete do bábkového divadla, najhrávanejšími titulmi sú klasické rozprávky. Od Kocúra v čižmách (Bratislavské bábkové divadlo), Čin-Čina (BBD, Staré divadlo Karola Spišáka), Psíčka a mačičky (BBD, SDKS, Bábkové divadlo na Rázcestí), Zlatej rybky (BBD), Popolvára (Bábkové divadlo Žilina), Šípkovej Ruženky (Bábkové divadlo Košice) k rozprávke Ako išlo vajce na vandrovku (SDKS, BDKE). Z autorov sa opakujú H. CH. Andersen, bratia Grimmovci, P. Dobšinský, J. Čapek, Ľ. Podjavorinská. Na tieto predstavenia „stoja“ rodičia v radoch na lístky a takmer vždy sú vypredané. Pri prieskume, ktorý prebehol v Bábkovom divadle Žilina, sa väčšina opýtaných priklonila k známym, pôvodným rozprávkam. Teda nie k experimentom či dokonca neznámym autorom. Bábkové divadlo na Rázcestí sa vybralo cestou tŕnistou, s nástrahami a veľkým rizikom. O to väčším, že nejde o sladkú rozprávku o princeznej, ktorú zachráni krásny princ, ale o príbeh malej Sofie, ktorá všetko musí vyskúšať, hoc to väčšinou dopadne zle, aby spoznala všetky zákonitosti a pravidlá „veľkého“ sveta dospelých. Zjavne tento pokus dopadol dobre (na základe rozhovorov s produkčnou divadla). Možno to pomôže aj ďalším ešte doposiaľ neznámym tvorcom pre deti prilákať pozornosť divákov. Veď je ešte tak veľa neobjavených a dobrých rozprávkarov.
Sophie Feodorovna Rostopchine, Kontesa de Ségur, sa narodila v roku 1799 v Petrohrade. Pochádzala z veľmi vzdelanej a vznešenej rodiny. Detstvo trávila v mestečku pri Moskve a často sa búrila proti svojim rodičom, čo sa odzrkadlilo aj v jej príbehoch. Po vpáde Napoleona do Moskvy odišla celá rodina do Poľska, neskôr Nemecka, Talianska, až sa nakoniec v roku 1817 usadila vo Francúzsku. V Paríži sa Sophie stretla s Egenom de Ségur a v roku 1819 si ho zobrala za manžela. Manželstvo však nebolo šťastné, hoci mali osem detí.
Písať začala až vo svojich 58 rokoch. Tvorivým podnetom boli pre ňu zvedavé vnučky Camille a Madeleine. Sophie napísala dokopy 14 kníh, ktoré sa formou zaraďujú k tzv. novým rozprávkam. Hlavnými témami jej diel sú: detstvo, výchova, zdvorilá forma rodičov, domáce lekárske zákroky, zázraky každodenného života, jeho detaily atď. Kontesa de Ségur sa pri svojej tvorbe inšpirovala životom a ľuďmi okolo seba. Držala sa vety: „treba napísať to, čo ste videli“. Aj mená jej postáv vychádzajú zo skutočnosti. Jej romány obsahujú morálne ponaučenie, čo možno súvisí s tým, že korektúry robil jej najstarší syn Louis – Gaston de Ségur, ktorý bol biskupom. V románoch je vyzdvihnuté vzdelanie detí, autorka na príkladoch ukazuje chyby, ktoré dieťa robí, a hľadá ich pôvod a spôsob nápravy. Týmto „výskumom“ ovplyvnila Sophie de Ségur novú výučbu a rodinnú výchovu. Kontesa de Segúr zomrela vo veku 75 rokov v Paríži.
Najpopulárnejšou sa stala publikácia s názvom Sofiine nešťastia (1858). Tá bola inšpiráciou pre divadelné i filmové spracovania.
Práve príbehy malej Sofie z tejto knihy sa tvorcovia rozhodli preniesť na javisko banskobystrického bábkového divadla – Mokré vlasy, Červené rybičky, Skrinka s náradím, Vosková bábika a veselý pohreb.
Nezbedné štvorročné dievčatko Sofia žije v 19. storočí na krásnom secesnom zámku, kde zažíva veľa dobrodružstiev. Tieto malé prehrešky rozčuľujú jej matku, ktorá chce len to, aby jej dcéra bola vychovaná mladá dáma, ktorá má aristokratické spôsoby. Prvé, čo chce malá Sofia vyskúšať a preskúmať je, či aj ona môže mať vlnité vlasy ako jej kamarátka Camille (meno autorkinej vnučky). Tak sa Sofia postaví pod okno, no padne na ňu špina z odkvapu a celú ju zamočí a zašpiní. Samozrejme, že sa mamička hnevá. Na druhý deň chce malá Sofia nakŕmiť bábiky. Na to však potrebuje mäso. Vezme veľký nožík a nakrája rybičky z akvária. Príliš neskoro si uvedomí, čo urobila. Až keď sa rybičky nehýbu. Opäť je zle. „Všetko zbabrala, nesekala dobrotu, mala inú robotu.“ Keď už sa zdá, že Sofia sa polepšila, nájde skrinku, v ktorej sú odložené veci na vyšívanie. Tak ju pohltí hranie sa s nimi, až ich všetky povyhadzuje a postráca. Kontesa de Ségur si zavolá hostí, aby im ukázala krásny darček od manžela, no s hrôzou zistí, že skrinka je prázdna a že zlodejom je jej neposlušná dcérka. Tak Sofia dostane výprask. Aj po tejto príhode sa dievčatko vrhá do nového dobrodružstva. Ide do záhrady, kde sa hrá s bábikou. Začne jej prať šaty, no až tak, že ich úplne zoderie. Potom jej chce natočiť vlásky, robí to dovtedy, kým jej ich nevytrhne. Postupne sa bábika rozpadáva. Sofia rýchlo zavolá bratranca Paula (meno autorkinho syna), aby bábiku slávnostne pochovali. Tieto poučné príhody sa končia rýmovačkou: „Kto tomu uverí, je v riadnom maléri, a čo z toho vyšlo, že Sofia je číslo.“
Inscenácia vznikla v rámci cyklu pre deti a dospelých Zahrajte sa s rozprávkami! Zároveň je súčasťou projektu Sofia, na ktorom spolupracuje bábkové divadlo a Základná škola na Triede SNP 20 v Banskej Bystrici. Po predstavení vždy nasleduje tvorivá dielňa zameraná na farby a ich miešanie.
Keďže kniha doposiaľ nebola preložená do slovenčiny, musel najskôr vzniknúť preklad. Toho sa ujala prekladateľka a tlmočníčka Silvia Severíniová. Nevedno, ako sa do textu dostali nespisovné či archaické, detskému divákovi neznáme a, bohužiaľ, ani nevysvetlené, výrazy. Už len slovo malér v názve inscenácie, ktorý sa objavuje viackrát v texte, vyvoláva rozpačitosť. Veľký výkladový slovník uvádza vysvetlenie slova malér a z toho vzniká nemilé nedorozumenie: nárečové slovo malér (záhorské nárečie) - spisovný ekvivalent: maliar. Škoda, že v prvom oficiálnom preklade tejto zaujímavej knižky došlo k týmto jazykovým lapsusom.
Príbeh je rámcovaný rozprávačkou, vychovávateľkou, animátorkou Sofinky. Prichádza z hľadiska, zdraví sa s deťmi. Zrazu zistí, že jej ktosi chýba - Sofia. Hľadá ju, až ju nájde v debni. Nájde tam aj dobové kostýmy. Herečka oblieka seba i svoju zverenkyňu. Keď sú oblečené, môžu sa začať hrať. Z herečky sa stáva Kontesa de Ségur, upratovačka, sesternica a i. Na jednotlivé postavy sa mení jednoduchou zámenou kostýmu či rekvizity a štylizáciou hlasu. Po každom príbehu, rozprávačka povie pointu, ponaučenie. Komunikuje o tom s deťmi. Opakujú spolu veršovaný záver, ktorý je vždy rovnaký.
Túto inscenáciu môžeme zaradiť svojou skladnosťou a flexibilitou k malým projektom divadla. Základ scény tvorí drevená otvárateľná debna so zadným horizontom. Na ňom sú umiestnené jednoduché hudobné nástroje, ktoré herečka využíva na umocnenie situácie. Pri debne stoja dve kreslá, z ktorých jedno má v operadle zabudovaný bubienok, druhé činelu a na operadle lampu. Scénografka Miriam Struhárová bola pri tvorbe výpravy k tejto inscenácii inšpirovaná secesnými umelcami, predovšetkým Carlom Bugattim a Gustavom Klimtom. Práve preto dominuje svetlá, zlato-hnedá farebnosť, rastlinné ornamenty, ženské tvary.
V inscenácii je použitá jediná bábka, ktorú dotvára divadlo predmetov. Herečka oživuje jednotlivé veci zo skrinky či vytvára postavy prostredníctvom náznakových rekvizít. Slúžku predstavuje prachovka na rúčke, snobskú tetu zase vejár, z ihelníčku sa stáva ježko, z rybieho chvostu mašľa do vlasov atď. Bábka Sofie, manekýn, je alúziou na porcelánové bábiky. Výborne tak funguje kontrast krehkého materiálu a šibalstva hlavnej hrdinky. Dokazuje tak, že nie je taká, za akú ju chce matka mať. Scénografka ju obliekla do secesných, riasených šiat. No pri jednotlivých dobrodružstvách jej dáva súčasné oblečenie, čím sa poetika narúša. Zrazu si oblieka červenú mikinu, obúva si botasky. Je to na škodu. Podobne ako animovanie bábky ústami. Je predsa mnoho spôsobov uchytenia bábky, aby mala herečka ruky voľné a mohla animovať obe ruky bábky. Tak by sa jej aj uvoľnili ústa a repliky posledného výstupu by nemuseli byť reprodukované, nahraté. Opäť sa narušil princíp hry, ktorý fungoval. A nevedno prečo.
Hudobné predely a zvukové efekty podporujú herečkou navodenú atmosféru. Dodávajú jej tajomnosť a napätie. Zároveň výber hudby (Juraj Haško) dotvára dobu 19. storočia. V inscenácii zaznejú diela M. Kaedela, F. Chopina, F. Couperina a J. Haydna.
Mária Šamajová sa chopila postavy francúzskej vychovávateľky s bábkarskou flexibilitou. Prirodzene prechádza z jednej postavy na druhú. Vymýšľa si, hrá sa. Mení hlasy, intonáciu, do prehovoru vkladá francúzske slovíčka. S ľahkosťou si poradí aj s technickými komplikáciami. Škoda len, že v situáciách stále panuje akési dramatično. Chýba tam uvoľnenie a ukončenie situácií, akýsi výdych (aj pre diváka, aj pre herečku).
Autorka románu Sophie de Ségur bola veľmi zaujímavou osobnosťou vo vývine literatúry pre deti. Priniesla iný pohľad na skostnatenú katolícku výchovu, vďaka jej tvorbe sa upriamila pozornosť na empirickú skúsenosť každého jedného dieťaťa. Tento pohľad do detskej mysle, dôležitosť objavov a omylov pri poznávaní sveta, tému identity dieťaťa sa podarilo zobraziť aj tvorcom inscenácie. Mrzí ma len, že sa nepodarilo preniesť aj ľahkosť, humor a že často prevládal kŕč, ktorý v detskom svete nemá čo robiť.

 

Publikované online: 7.3.2010

Barbora Krajč Zamišková

Barbora Krajč Zamišková absolvovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor estetika - slovenský jazyk a literatúra, a Divadelnú fakultu Vysokej školy múzických umení v Bratislave, odbor bábkoherectvo. Pôsobí ako herečka vo viacerých slovenských divadlách a ako prodekanka pre štúdium a pedagogička na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.