Kto je matkou a kto Katkou?

Vytlačiť

Dramaturgia: Peter Palik
Scéna a kostýmy: Miro a Jaro Daubravovci
Pohybová spolupráca: Petr Nůsek a.h.
Hudba: Peter Vaňouček
Réžia: Jakub Nvota a.h.

Hrajú:
Kastelán/babka Agáta – Michal Németh
Kat/muž tehotný divadlom – Ján Demko
Zuzana – Anna Čitbajová
Martin/Radný pán – Juraj Tabaček
Bosorka – Jana Eliášová
Hrbatá Berta – Bibiana Tarasovičová
Kapela – Peter Vaňouček, Štefan Špirec

Premiéra 17. novembra 2012 v BD Žilina

Pospolitý ľud odchádzajúci z predstavení Jakuba Nvotu obyčajne konštatuje, že to bola dobrá sranda. Jeho pôsobenie v dvoch slovenských bábkových divadlách (Žilina a Nitra, banskobystrického Witkiewicza do tohto žánru nepočítam) vyvoláva preto vážnu a oprávnenú otázku, čo je to vlastne sranda? Pojem nenájdeme ani v slovenských odborných divadelných slovníkoch, ba zbytočne by sme ho hľadali aj u Pavisa, isteže preto, že pri písaní svojho Divadelného slovníka nepoznal Osvobozené divadlo V+W a už vôbec nevedel preložiť do francúzštiny tento špecifický výraz Čechov a Slovákov. Niektoré staršie slovníky slovenského pravopisu neuvádzajú toto slovo pravdepodobne z morálnych dôvodov, hoci tam nájdeme vulgárne výrazy sráč, sračka, sraľo, srať, ale neškodnú srandu, ktorá nie je odvodená zo spomínaných slov, tam nenájdeme. Vo voľnejších príručkách slovenského pravopisu po roku 2000 je uvedené vysvetlenie, že ide o hovorový, expresívny výraz s odporúčaním používať radšej výrazy vtip, špás, žart, humor, zábava, pestvo a pod. Je zaujímavé, že kedysi náhradné slovo psina sa tam objavuje už iba sporadicky. Ak teda použijeme v prípade autorskej a režijnej tvorby Jakuba Nvotu expresívne pomenovanie, že ide o srandu, sú v nej obsiahnuté všetky spomínané výrazy, hoci sme neuviedli ďalšie (napr. rozptýlenie, komédia, fór, frk, prča, lapajstvo, recesia, hravosť, figliarstvo, beťárstvo, huncútstvo, šibalstvo, švanda, pobavenie, rozveselenie, laškovanie, špásovanie, a pod.). Sú to všetko atribúty poetiky Túlavého divadla principála Jakuba Nvotu, ktoré prenáša na pôdu bábkového divadla. S princípmi bábkového divadla sú však zviazané iba vo význame bábkové = alternatívne, a všetci tajne vieme, že ide vlastne o špásovné činoherné divadlo. Čo je však podstatnejšie, že Jakub Nvota sa svojou tvorbou usiluje cieľavedome pobaviť mladého a dospelého diváka, ktorý sa mu za to opláca smiechom. A toho je práve v bábkových divadlách ako šafranu.

Nvota hosťuje v žilinskom bábkovom divadle už po tretí raz. Pre jeho autorskú tvorbu je príznačné, že na známych dramatických príbehoch a rozprávkových motívoch umne fabuluje (vymýšľa) figliarstva, voľne sa dotýkajúce pôvodnej predlohy. Tá mu potom slúži na aktualizáciu textu, s ktorým sa obyčajne v dialógoch pohráva jednoduchými, niekedy tiež lacnejšími veršami, či rýmovačkami. V prípade hry Kata dcéra kata si zobral za základ stredovekú legendu o žilinskom katovi, ktorému sa kedysi stratila jeho dcéra, a o kastelánovi z Budatínskeho zámku, usilujúceho sa získať krásnu slúžku radného pána Zuzanu. Tá však miluje mladého kováča Martina. Do hry vstupuje hrbatá a stále slobodná Berta, dcéra radného pána, ktorý sa ju usiluje vnútiť kastelánovi. Ten si ju nakoniec zoberie pre peniaze a najmä preto, aby mal vo svojej blízkosti slúžku Zuzanku. A hoci kastelán podniká všetky zákernosti, aby lásku kováča a Zuzanky prekazil, tá sa jeho zvodom nepoddá. Zhrdený kastelán sa jej napokon úskokom pomstí a pošle ju na popravisko do rúk kata. Tým nie je nikto iný ako z práce vyhodený a teraz za kata sa priúčajúci Martin. V kritickom momente však bosorka prezradí, že slúžka Zuzana je vlastne Kata, hľadaná dcéra kata. Príbeh schyľujúci sa ku hroznej tragédii môže končiť svadbou dvoch zamilovaných. Pravda, ešte treba, aby ponížený kastelán zamuroval nenávidenú hrbatú Bertu, v čom mu zabráni charakterná Zuzanka. Kastelán potom za trest spravodlivo odvisne. Zostáva iba, aby sa predstavila „Žilinská divadelná brigáda“ komediantov, ktorá zahrala túto podarenú frašku.

Nvota na začiatku hry rámcuje legendu postavou komickej babky Agáty, ktorá vyťahuje z brucha žilinského občana tehotného divadlom bábky (maňušky), spolu so skupinou bláznov-komediantov, predstavujúcich Žilinskú divadelnú brigádu. Bábky však nehrajú v inscenácii žiadnu podstatnú úlohu, iba keď sa v bastonáde medzi sebou (animátorsky vynikajúco) pomlátia. Celé predstavenie ťahá v tempe zohratých prestavieb a premien šestica hercov, predstavujúcich aj viacero postáv. Michal Németh hrá v dvojpostave s nesmiernou chuťou a nasadením streštenú babku Agátu (v programe nie je uvedený) a všetkými masťami mazaného a chlipného Kastelána. Režisér mu celkom zbytočne pripevnil na chrbát naťahovací strojček na kľúč, ktorý má znázorňovať, že ho (ako správcu kľúčov?) musí niekto oživiť do ďalšej akcie. Nvota tento výmysel ďalej nemotivuje, takže fór sa míňa účinku a tempo inscenácie zbytočne narúša. Némethovi herecky zdarilo kontruje Juraj Tabaček v dvojpostave mladého, statného kováča Martina Radného pána, pre ktorého si našiel štylizovaný hlasový prejav. Jeho dcéru, hrbatú Bertu hrá s neobyčajnou naivnou ľahkosťou a komediálnou žiarlivosťou a vzdorovitosťou Bibiana Tarasovičová. Kata, vo voľných chvíľach štrikujúceho, alebo čítajúceho knihy, predstavuje Ján Demko (ktorý okrem toho zdarilo hrá aj v programe neuvedeného muža tehotného divadlom). Pri jeho príznačnom hereckom nasadení mu však nad postavou chýba väčší komediálny nadhľad. Priestor svojou roztúženou láskou a neoblomnou vernosťou k Martinovi zapĺňa už svojou fyzickou danosťou a bezprostrednosťou v prejave Anna Čitbajová ako Zuzana. Ak má v hre každá postava svoje miesto, potom Bosorka Jany Eliášovej nie je režisérom Nvotom do príbehu logicky zakomponovaná. Jej pomenovanie je mätúce. V inscenácii z nej urobil niekoľkými komentujúcimi replikami suchú kronikárku, a nie bosorku z komédie, ktorá sa vzhľadom na žáner inscenácie typologicky ponúka. Veď ona je tá, ktorá v závere frašky odtajní Zuzku nielen ako katovu, ale tiež ako svoju dcéru Katku, a seba ako manželku kata. Už sa chystá iba obnovenie sobáša. Hoci bratia Daubravovci obliekli všetkých hercov do výstižných kostýmov s príslušným vtipným nadhľadom charakterizujúcim ich postavenie a profesiu, práve Bosorku obliekli do voľných, dlhých šiat tmavších farieb a na hlavu jej posadili široký čierny klobúk, čím iba zdôraznili dôstojnosť stredovekej dámy bez bližšieho určenia. Škoda, pretože Jana Eliášová sa v takto koncipovanej postave vymykala žánrovému zaradeniu, namiesto toho, aby si zahrala šibalskú a tajomnú bosorku.

Scénickí výtvarníci Miro a Jaro Daubravovci sa pohybujú v komediálnej koncepcii inscenácie. Na scéne dominuje drevo, z ktorého sú v strede postavené dva jednoduché latové domčeky s oknom a dverami, umožňujúcimi rôzne dynamické nástupy, aj s využitím akčných gagov. Z ich centra vychádza vysoká hrada, svojou dĺžkou siahajúca až do voľného priestoru pred domčekmi. Jej viacvýznamovú funkciu scénických premien riešia herci jej otočením okolo osi. K hrade potom stačí pridať príslušný záves, rebrík, lano, priestor doplniť stojanmi („kozami“), preložiť ich doskou a dochádza k rýchlym premenám. Režisér využíva túto možnosť pri dialógoch odohrávajúcich sa u kata na Čepieli a zároveň u kastelána na Budatínskom hrade, keď je scéna v strede predelená iba závesom spusteným z drevenej hrady. Ostrými, filmovými strihmi režisér vtipne rieši dve rozdielne situácie. Na vyľahčenie ďalších akcií posadili Daubravovci na hornú hradu krásne vypracovaného bucľatého anjelika, s možnosťou pohybovania krídlami, hlavou, i funkčného cikania.

Nvota si k pohybovej spolupráci pozval skutočného odborníka. Hosťujúci Petr Nůsek mu vystaval najmä prepracovanú spomalenú scénu sekania sekerou, mečom i hádzania šípkami, pred ktorými sa v poslednej chvíľke uhýbajú herci, aby tak ďalšími akčnými gagmi podporili komediálnosť „vážnych“ situácií. Atmosféru príbehu podporuje hudba Petra Vaňoučka. Živá kapela prítomná na scéne v zložení Peter VaňoučekŠtefan Špirec vystačí na „krčmovú muziku“ s bicími nástrojmi, harmonikou a gitarou a dokáže výstižne parodovať aj ľúbostnú pesničku. Jedným slovom, pri inscenácii frašky Kata dcéra kata sa stretla partia rovnako „srandovne“ premýšľajúcich tvorcov.

Nvotove inscenácie so žilinskými bábkarmi už majú svojich stálych divákov, ktorí vedia, na aký druh divadla idú. Prejavilo sa to tiež v deň premiéry (počas Noci divadiel), keď sála Bábkového divadla (ktorá, podľa prísľubu, už dávno mala byť v generálnej rekonštrukcii) bola beznádejne natrieskaná mládežou i stárežou. Hra Kata dcéra kata je textovo i mnohými narážkami zviazaná so žilinskou lokalitou i s miestnymi pomermi. Obecenstvo na ne reagovalo búrlivým smiechom a potleskom. Otázne je, ako na tieto skutočnosti zareagujú mimožilinskí diváci. Pravda, nič to nemení na skutočnosti, že Kata dcéra kata sa zaradila medzi úspešné inscenácie žilinského Bábkového divadla.

Vladimír Predmerský

Publikované online: 17.11.2012

Vladimír Predmerský

Vladimír Predmerský je historik a kritik bábkového divadla, dramaturg a režisér. Počas štúdií bábkoherectva na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe začal svoj záujem venovať výskumu dejín slovenského bábkového divadla. Prvé poznatky, ktoré publikoval v druhej polovici 50. rokov sa stali podkladom pre napísanie vôbec prvých dejín o slovenskom bábkovom divadle (1966). Ďalším výskumom vznikli vysokoškolské skriptá pre DAMU v Prahe. Ako dramaturg a režisér pôsobil v bábkovom divadle v Žiline a v Bratislave, hosťoval v zahraničí (Chorvátsko, Srbsko). V rokoch 1972 – 1993 pôsobil v Slovenskej televízii ako vedúci dramaturg tvorivej skupiny pre deti. V školskom roku 1989/90 založil a viedol na DF VŠMU bábkoherecké oddelenie, z ktorého vznikla Katedra bábkarskej tvorby VŠMU. Od roku 1996 pracoval v dokumentačnom oddelení Divadelného ústavu v Bratislave.

V kontexte dejín slovenského divadla sa systematicky zaoberá výskumom dejín slovenského bábkového divadla od 19. storočia, činnosťou ochotníckych súborov a vývinovým etapám profesionálnych bábkových divadiel po súčasnosť. Je autorom viacerých štúdií a publikácií – Príspevok k dejinám slovenského bábkového divadla do roku 1945 (1966), Amatérske bábkarstvo na Slovensku po roku 1945 (1967), Slovenské profesionálne bábkové divadlo (1970), Feldekova poetika v bábkovom divadle (1978), Čaro oživenej fantázie (1979), Päť pohľadov na podobu slovenskej bábkovej hry (1980), Dejiny bábkového divadla na Slovensku do roku 1950 (1985), Rozprávka na javisku (1996), Bábkarská Bystrica (1996), A. E. Timko: Krumpľová komédia (1996), Slovenské bábkové divadlo 1945-1971 (1998), Bábkové divadlo v rokoch 1890-1970 (1999). Spoluautor a editor publikácií Pohľady a výhľady (1997), Šamani, mágovia a komedianti (2002), Henryk Jurkowski: Metamorfózy bábkového divadla v 20. storočí (2004), Erik Kolár, ľudský človek-pedagóg (2007), Karel Brožek (2015) a kníh k výročiam slovenských bábkových divadiel. Autor hesiel do slovenských a československých encyklopédii a slovníkov (Malá československá encyklopedieEDUS, Ilustrovaný encyklopedický slovník, Beliana). Publikuje v odborných časopisoch doma i v zahraničí, vystupuje na medzinárodných konferenciách a seminároch. Pôsobil v porotách na domácich i medzinárodných divadelných a televíznych festivaloch. Scenárista a komisár výstav o slovenskom a československom bábkovom divadle na Slovensku, v Čechách, Belgicku, Indii, Filipínach a v Srbsku.  

Prednášal na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe, na FF UK v Bratislave, DF VŠMU, na Umeleckej akadémii v Osijeku (Chorvátsko) a v rámci Studia Academica Slovaca. Je nositeľom Ceny Ministerstva kultúry za dlhoročnú obetavú prácu v oblasti rozvoja pôvodnej televíznej tvorby pre deti (1986). Za celoživotnú tvorbu získal medzinárodnú cenu Malý princ (2009) v Srbsku a za televíznu tvorbu pre deti Cenu Dunaja (2010). V roku 2017 sa stal laureátom Ceny Slovenského centra AICT a je držiteľom ocenenia za rozvoj a reprezentáciu Bratislavského samosprávneho kraja Výročná cena Samuela Zocha 2018.