Kríza identít v súčasnom slovenskom divadle alebo Ako sa vyrovnať s tým, čo je neprítomné

Tomáš Mischura, Marek Turošík: Düsseldorf
Adaptácia: Tomáš Mischura a Marek Turošík (inšpirované textami E. Loeho, G. Corneaua, A. de Saint-Exupéryho, W. Eichelbergera, R. W. Chambersa a stredovekou legendou o Parsifalovi a Kráľovi Rybárovi)
Dramaturgia: Marek Turošík
Koncept a scéna: Tomáš Mischura, Marek Turošík
Kostýmy: Tomáš Mischura, Zuzana Miklošková
Hudba: Martin Husovský
Pohybová spolupráca: Anna Gromanová
Video: Marek Janičík, Peter Komár
Svetlá: Lukáš Kubičina
Zvuková spolupráca: Daniel Žulčák
Grafika tlačovín: Viktória Jehlárová
Účinkujú:
Tomáš Mischura, Zuzana Rohoňová, Alena Pajtinková
Premiéra 28. júna 2018 v Záhrade – centre nezávislej kultúry, Banská Bystrica. (Písané na základe reprízy 2. marca 2019 v Štúdiu 12 v Bratislave a z videozáznamu.)
Téma „krízy mužskej identity“ nie je v sociologických a psychologických debatách nová. Dynamická premena sociálnych rolí v súvislosti s prekonávaním rodových stereotypov je na jednej strane nevyhnutnou a prospešnou súčasťou súčasného vývoja spoločnosti, na druhej strane môže byť mätúca i traumatizujúca. Súčasní tridsiatnici prekonávajú napríklad generačný zlom – ich rodičia boli ešte spravidla „stará škola“, oni sa už musia prispôsobiť inej paradigme. Vzniká paradox „krízy maskulinity“, ktorá sa skloňuje v rôznych štúdiách, kritici však hovoria, že takáto rétorika je scestná. Vyvoláva totiž dojem, že existuje nejaká „správna“ maskulinita a zrejme by to mala byť tá, v ktorej má muž podobu drsného mača, svalnatého superhrdinu bez emócií, z ktorého kvapká testosterón a nemôže byť za žiadnych okolností „zženštilý“.
Táto téma neobchádza ani divadlá – v réžii Slávy Daubnerovej sa napríklad už v roku 2012 v brnianskom HaDivadle inscenovala hra Anny Saavedra Soumrak samců, vlaňajší ročník festivalu v Avignone zas výrazne rezonoval queer divadlom, do ktorého prirodzene prenikajú aj otázky identít. U nás za posledný rok vzniklo viacero „ženských“ projektov, sústredených najmä na otázky vydaja a materstva, a spoločenských nánosov, tlakov a klišé, ktoré tieto identity prinášajú (Ľúbim ťa a dávaj si pozor; Morena; Mala dr. Csabová pravdu?). Autorská monodráma Düsseldorf Tomáša Mischuru, na ktorej spolupracoval s dramaturgom Marekom Turošíkom, tak vytvára zaujímavý protiklad, ale zároveň aj dopĺňa túto „gendrovú“ dramaturgiu.
Ústrednou témou inscenácie je postava chýbajúceho otca v živote muža, nemožnosť realizovať vzťah otca a syna, absencia otcovského modelu. Podľa anotácie k inscenácii však ambíciou tvorivej dvojice nebol iba introspektívny ponor a sústredenie sa na problém jedinca v konkrétnej situácii, ale ich úvahy mali širší záber s presahom do sociológie. „Zámerom projektu je scénicky spracovať závažnú tému určujúcu súčasnú slovenskú (ako aj stredoeurópsku) realitu. Je to téma chýbajúceho otca vo svete stratených detí, ktorá je metaforou pre životné okolnosti generácie mladých Slovákov vyrastajúcich po roku 1989: nefunkčné alebo poruchové rodinné väzby rozpadávajúcej sa nukleárnej rodiny, krajina, ktorej morálka a kultúra sa ešte stále spamätávajú zo spôsobu myslenia, ktoré si vynútili socialistické reálie. A mladí ľudia, nedôverujúci takmer žiadnym autoritám, snažiaci sa nájsť spásu a vykúpenie v (seba)deštruktívnom, extrémnom, no hlavne zúfalom riešení situácií, s ktorými si inak nedokážu poradiť.“
Aké (seba)deštruktívne extrémne prejavy majú tvorcovia na mysli sa síce nedozvedáme, zrejme však nejde len o samovražedné tendencie, aké má hlavný hrdina monodrámy. Skôr sa vynára asociácia so súčasnými politologickými diskusiami, v ktorých sa často konštatuje, že pociťujeme výraznú absenciu intelektuálnych a morálnych elít. Zároveň pritom zaznieva, že v takto hodnotovo degenerovanom svete majú ľudia tendenciu sa primknúť ku komukoľvek, kto budí zdanie výraznej a presvedčivej osobnosti s jasným názorom, čo už z princípu prináša hraničné a extrémne riešenia. Toto je však len jedna strana mince a východiská inscenátorov možno vyložiť rôzne. Kľúčová je otázka ich divadelného pretlmočenia.
V tomto ohľade ambície tvorcov čiastočne narazili na vlastné možnosti najmä vzhľadom na dramaturgiu a časovosť. Do približne hodinovej inscenácie sa toho totiž pokúsili vtesnať nemálo. Hoci nie všetko z pôvodného scenára sa dostalo aj do javiskovej verzie (vypadol napríklad dialóg hlavného hrdinu s líškou z Malého princa), divák sa neubráni pocitu trochu prekomplikovanej štruktúry inscenácie. Medzi svojimi zdrojmi divadelníci uvádzajú psychológov, ktorí sa zaoberajú témami rodiny, Guya Corneaua (použili jeho dielo Chýbajúci otec, chybujúci syn) a Wojciecha Eichelbergera, ďalej Antoina de Saint-Exupéryho, ktorý v útlom detstve tiež prišiel o otca, či Franza Kafku, ktorého napätý vzťah s otcom sa pretavil aj do jeho diela a je známy z jeho Listu otcovi. Hlavnou inšpiráciou však bolo predovšetkým dielo nórskeho autora Erlenda Loeho Doppler. Z celej Dopplerovskej trilógie o človeku otrávenom konvenčným životom v spoločnosti si vybrali okrajovú postavu modelára Düsseldorfa, ktorý sa usiluje vyrovnať s absenciou otca a uctiť si ho prostredníctvom modelu vojnového výjavu – rekonštrukcie situácie, v ktorej bol jeho otec, nemecký vojak, počas 2. svetovej vojny zastrelený. Príbeh Düsseldorfa sa nám zároveň prepája so zrejme autentickým príbehom – Tomáš Mischura na začiatku predstavenia vtancuje na javisko s piesňou o Facebooku, na ktorom si ho údajne jeho otec po rokoch ignorácie pridal medzi priateľov.
Po tejto expozícii sa začína odvíjať dej, v ktorom sa prekrýva niekoľko vrstiev – skutočný príbeh, zástupný príbeh a psychologicko-teoretická rovina, ktorú nám sprostredkuje nahrávka púšťaná z magnetofónu. V nej sa dozvedáme, že muž bez otcovského vzoru si napríklad nemôže vytvoriť zdravý vzťah k ženám – buď ich nenávidí alebo sa ich bojí, tak, ako keď Düsseldorfovi telefonuje suseda Nora, ktorej je zjavne sympatický. Spochybňovanie mužskosti vedie až k akejsi kastračnej úzkosti naruby (teda nie ženskej závisti penisu, ale mužskej pochybnosti o existencii penisu) a pomyselnej amputácii v rámci zvláštnej buñuelovskej surreálnej vsuvky – nemej filmovej sekvencie vychádzajúcej z mýtu o Kráľovi Rybárovi a Parsifalovi, ktorej predmetom je taktiež emaskulácia a zároveň hľadanie zmyslu bytia, pochopenia seba samého. Nemý film symbolizuje „dedičné mlčanie“.
Stotožnenie reálneho a fiktívneho prebehne v úvode, keď herec hovorí: „Predstavte si, že ja som Düsseldorf.“ Trochu problematické sú v tomto ohľade zachované nórske reálie – výraznou súčasťou inscenácie je vysielanie Nórskej panorámy, v ktorej vtipne afektovaná moderátorka (Zuzana Rohoňová) predstaví Düsseldorfov príbeh v zjednodušenej rovine ako portrét modelára – človeka so zvláštnou záľubou, ktorá má v ľuďoch vyvolávať radosť. Hoci chápeme, že pointou vysielania je akcentovať neporozumenie závažnosti témy a jej spoločenské zľahčenie, zároveň k nám preniká odkaz o sile príbehu obyčajného človeka a za Nórsku panorámu si dokážeme dosadiť aj hocijaký víkendový TV magazín, predsa len toto odcudzenie vytvára aj výrazný dištanc od osobnej roviny inscenácie. Otázna je aj funkcia relácie v inscenácii – kým v knihe sledovanie Panorámy odvedie Düsseldorfa od myšlienok na samovraždu, v inscenácii sa to stane iba nakrátko. Následné Düsseldorfovo sledovanie „reprízy“ relácie so svojím vlastným príbehom vedie k pomyselnej rekapitulácii života a duševnej „smrti“, faktickému zmiznutiu Düsseldorfa. Ostáva len Mischura s magnetofónovou páskou – zacyklený odkaz (obráťte kazetu na stranu B, obráťte kazetu na stranu A) je zrejme metaforou neustáleho medzigeneračného opakovania rovnakých mustier, ktorých sa nedá tak jednoducho zbaviť.
Dramaturgický mišmaš a nie vždy zrozumiteľné prepájanie jednotlivých línií nám vynahrádza Tomáš Mischura svojím koncentrovaným hereckým výkonom. V javiskovej samote je suverénny už od školských čias – jeho oceňovaná monodráma Škandálna aféra Jozefa Holouška podľa Čapkovej poviedky už pred desiatimi rokmi naznačila, že Mischura je typ herca, ktorý dokáže už len svojou prítomnosťou naplniť javisko. S autobiografickou, ale aj príbehovou rovinou súznie jeho takmer absolútne civilný prejav, v ktorom však herec nachádza rôzne odtienky emocionality a nadhľadu. Chvíľami môžeme jeho Düsseldorfa vnímať ako tragigrotesknú postavičku, cez mimické záchvevy a vážnosť, ktorú si zachováva v humorne ladených dokrútkach „Panorámy“, či v momentoch, keď sa zhovára so svojím druhým ja (vulgárna bábika druhého Düsseldorfa), presakuje do inscenácie jemne sarkastický, chladný „škandinávsky“ humor dopplerovskej trilógie. Väčšinu času je však jeho tón skôr vážny, herec vytvára portrét krehkého, nesebaistého muža, drobné pohybové tiky či uhýbavé pohľady na druhej strane striedajú momenty telesného napätia, bublajúceho vzdoru. Sústredí sa na veľmi presnú fyzickú „rekonštrukciu“ smrti Düsseldorfovho otca, v ktorej sa syn de facto úplne stotožní s otcom (prehovor v prvej osobe). Popritom v rámci svojho duševného striptízu odhaľuje rôzne podoby vyrovnávania sa s narušenou mužskou identitou – od snahy vzoprieť sa dominantnej matke, ktorú symbolizuje urna (mantru „nie, mama“, ktorá naznačuje neschopnosť matky počúvať ho a nechať syna prejaviť sa, strieda rituálny „punkový“ tanec s pohľadom upretým na nádobu, ktorý je jeho prejavom rebélie), až po snahu fyzicky uniknúť pred samým sebou (zatváranie sa do veľkej debny).
Hoci Mischura nemá na javisku hereckého partnera, do istej miery sa ním stáva televízor s Nórskou panorámou. Napriek výhradám formulovaným vyššie je projekcia funkčným nápadom v zmysle odľahčenia, vtipného kontrapunktu, ktorý sprostredkuje najmä Zuzana Rohoňová ako prototyp utešenej a rozkošnej moderátorky, ktorá vo všetkom musí vidieť svetlé stránky, chápavo a láskavo, ale aj trošku kontroverzne komentovať vysielané príbehy. Rozmer tragickej banalizácie Düsseldorfovho snaženia sa podarilo Rohoňovej zachytiť veľmi trefne, zásluhu na tom majú však aj autori remeselne profesionálne zvládnutého videa Marek Janičík a Peter Komár. S vizuálnou zložkou spolupracuje aj zvuková stránka inscenácie, na ktorej sa podieľal Martin Husovský a Daniel Žulčák. Veselý rytmus samby, ktorá otvára i uzatvára inscenáciu a zároveň príjemná znelka Nórskej panorámy kontrastujú s vypätými tónmi hereckého prejavu a temnejšími hudobnými pasážami podčiarkujúcimi náladu daného momentu („separácia“ od matky, mysteriózny nemý film, záverečné zmiznutie Düsseldorfa).
Okrem projekcie je kľúčovým scénickým prvkom drevená debna, z ktorej herec vyťahuje objekty ako kúsky svojho života a ktorá najvýraznejšie zafunguje v závere, keď sa do nej postava zúfalo „vykričí“ a keď ju vzápätí otvorí, škrípanie pántov sa zmení v nepríjemné výkriky, ktoré sa z debny rinú. Mischura napokon debnu ťahá na špagáte preč, je to jeho životný náklad, s ktorým sa musí vyrovnať.
Záver však ostáva otvorený, nevieme, či je zmiznutie Düsseldorfa a monológ o smrti metaforou absolvovania iniciačného, prechodového rituálu a zmierenia sa so sebou a s otcom (vďaka „divadelnému rituálu“ zdieľania), alebo naopak, tragickou bodkou bez bodky. Inscenácia Düsseldorf je odvážna voľbou témy, ktorá, zdá sa, tvorcom úprimne leží na srdci. Sympatická je i nadosobná rovina inscenácie, hoci v konečnom dôsledku sociologické konotácie a prepojenie na našu postsocialistickú realitu z inscenácie cítiť najmenej. Skôr je zaujímavé preskúmanie témy v napojení na psychoanalýzu a nachádzanie archetypálneho obrazu absentujúceho otca v literatúre. Možno by stálo za úvahu ešte prehĺbiť a rozšíriť tento výskum a otvoriť ho väčšmi práve smerom k úvahám o širších spoločenských dôsledkoch straty vlastnej identity.

Martina Mašlárová

Martina Mašlárová absolvovala v roku 2014 odbor teória a kritika divadelného umenia na VŠMU. Témou jej diplomovej práce, za ktorú dostala cenu rektora, bola situácia divadelnej kritiky po r. 1989. Počas štúdia svoje kritické myslenie trénovala v školskom časopise Reflektor, zúčastnila sa aj niekoľkých seminárov pre mladých divadelných kritikov. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave v Bratislave ako redaktorka divadelného mesačníka kød. Je spoluzakladateľkou OZ Mloki, ktoré sa venuje reflexii divadla a kultúry na webovej stránke www.mloki.sk. Ako členka slovenskej sekcie AICT (Medzinárodná asociácia divadelných kritikov) spolupracuje s projektom Monitoring divadiel, svoje recenzie okrem toho publikuje v kultúrnych periodikách kød, Javisko a vo festivalových denníkoch v rámci slovenských a českých festivalov. Od roku 2010 sa venuje aj neprofesionálnemu divadlu ako porotkyňa postupových prehliadok. Príležitostne prekladá z francúzštiny a v roku 2012 realizovala v Štúdiu 12 inscenáciu Mr. Iones&co. v rámci projektu Mliečne zuby.