Kráľ Teodor s otáznikmi

Vytlačiť

Dirigent: Marián Lejava

Hudobné naštudovanie: Marián Lejava, Branko Ladič

Spoluúčinkuje: Orchester Opery SND

Réžia: Lenka Horinková

Scéna: Jaroslav Valek

Kostýmy: Martin Kotúček

Videodizajn: Dávid Horínek

Dramaturgia: Martin Bendik

Dramaturgická spolupráca: Peter Behýl

Účinkujú:

Lisetta: Kristýna Vylíčilová

Belisa: Reinhild Buchmayer

Gafforio: Klaus Dieter Paar

Sandrino: Ruzil Gatin

Acmet: Csaba Kotlár

Teodoro: Josef Škarka

Taddeo: Tomáš Šelc

Slečinky: Michaela Sojčáková, Dominika Výberová

Granchio: Matej Benda

Exekútor: Marián Hrdina

 

Premiéra 24. 6. 2015 v historickej budove SND Bratislava.

 

   Opera Kráľ Teodor v Benátkach je prvým projektom Operného štúdia SND (viď ročenka SND 2014/2015 + predpremiérová tlačová beseda). Jeho idea bola formulovaná Mariánom Chudovským – súčasným generálnym riaditeľom SND – už v júni 2012, v rámci konkurzného konania na post generálneho riaditeľa. 1. ročník Operného štúdia SND začal pôsobiť symbolicky v 95. divadelnej sezóne našej národnej divadelnej scény. Operné štúdiá existujú aj v iných európskych operných domoch, mávajú však 1 – 5 inscenácií za sezónu a rôznorodejší spôsob práce s mladými spevákmi. U nás operné štúdio začalo speváckym konkurzom, na ktorý sa prihlásilo cca 150 uchádzačov zo Slovenska i zahraničia. Z nich oslovili do naštudovania alternácií postáv opery Kráľ Teodor v Benátkach 28 spevákov. Podľa informácií generálneho riaditeľa SND sa v budúcnosti počíta v Opernom štúdiu aj s mladými výtvarníkmi – scénografmi a kostymérmi. Pri čoraz častejšom obsadzovaní týchto rolí zahraničnými hosťami je to pre našu opernú kultúru zrejme dôležitá a prepotrebná úloha. Z dvoch alternácií naštudovanej inscenácie zaznelo na neverejnej generálke 22. 6. 2015 druhé obsadenie a na premiére 24. 6. 2015 prvé obsadenie (ktoré aj hodnotím). Maľba na obálke k bulletinu (od Jakuba Scholtésa) je nielen provokujúca, naznačujúca karnevalové prostredie deja – Benátok, či podvodnícky charakter ošklbaného antihrdinu deja, ale i nevkusná – so zlatou kráľovskou korunkou na nepatričnom mieste.

xxx

   Kráľ Teodor v Benátkach (Il re Teodoro in Venezia) od Giovanniho Paisiella (* 1740 v Tarante na juhu Talianska – + 1816 v Neapole) je opera, napísaná na libreto Giovanniho Battistu Castiho. V pôvodnom znení opery bol tento titul (z odkazu jedného z najhrávanejších skladateľov 18. storočia) vhodným pre kandidátov operného štúdia kvôli špecifikám klasicistického bel canta i vypracovaniu secco i accompagnato recitatívov. Opera heroicko-komického charakteru navyše poskytuje inscenátorom veľa možností aktualizovaných „mladých“ scénických riešení a odkazov. Veď Castiho libreto je fraška, zobrazujúca podvody a korupčné konanie hlavného hrdinu – reálne existujúceho dobrodruha, nemeckého baróna Theodora von Neuhoffa, ktorý sa r. 1736 stal prvým a posledným kráľom Korziky. Z finančných i politických dôvodov z ostrova ušiel do Benátok (kde sa v deji práve odohráva karneval), napokon skončil vo väzení pre dlžníkov v Londýne, no zomrel na slobode roku 1756. Tri roky po Neuhoffovej smrti ho Voltaire spomína vo svojej novele Candide.

Kráľ Teodor v Benátkach je napísaný a naštudovaný v talianskom jazyku. Jeho svetová premiéra bola 23. augusta 1784 vo viedenskom Burgtheatri (iba dva roky pred Figarovou svadbou, pričom Mozart bol údajne na premiére tejto Paisiellovej opery). Iba o rok neskôr (16. mája 1785) dielo uviedla v Prešporku/Bratislave – ako inauguračné predstavenie – Operná spoločnosť grófa Johanna Nepomuka Erdödyho, najvýznamnejšia z prvých, širšej verejnosti prístupných operných scén v Bratislave.

   Operu Kráľ Teodor (ako ju nazvem kvôli stručnosti) napísal G. Paisiello na základe objednávky cisára Jozefa II. Dielu nemožno uprieť odvážny, na svoju dobu spoločensko-kritický námet, bez dobovej lyrickosti, skôr s neskrývaným cynizmom – najmä v závere opery. Po hudobnej stránke je tu však zjavná melodická invencia a rytmicky, farebne, kontrastne vypracované ensemblové čísla a bohatstvo recitatívov, ktoré by mohli vyznieť v pôvodnej forme ako „škola prednesu“ tejto špecifickej hudobnej podoby klasickej opery. Dielom Paisiella bol údajne po premiére v Burgtheatri nadšený aj prítomný Mozart, ktorý dva roky po Kráľovi Teodorovi (1786) premiéroval vo Viedni Figarovu svadbu – kvalitou zaiste neporovnateľnú s Paisiellovou operou, no podobne šantivú a spoločensky kritickú. Kráľ Teodor sa umelecky nevymykal z toho, čím (až na geniálne výnimky à la Mozart) všeobecne žila v tej dobe hudobná Viedeň. Postavami i témami z „temnejších“ stránok Castiho libreta sa však Mozart čiastočne inšpiroval aj v Donovi Giovannim. Na Paisiellove melódie písali mnohí skladatelia hudobné variácie, čo svedčí o melodickom nadaní ich autora. V 20. storočí sa jeho opery začali zasa sporadicky objavovať na operných scénach, vrátane Bratislavy, kde Paisiellov Barbier zo Sevilly (naštudovaný r. 1978) dosiahol dokonca 67 repríz!

   Otázkou zostáva, či dramaturgia Opery SND nemala siahnuť skôr po origináli opery, než po jej spracovaní nemeckým skladateľom 20. storočia Hansom Wernerom Henzem (*1926 − + 2012). Henze roku 1953 odišiel do Talianska ako odporca konzervatívnej politiky povojnového Nemecka. Ako dospievajúci bol totiž povolaný do Wehrmachtu, čo ho na celý ďalší život zaťažilo pocitom spoluviny a odporu k vojne. V Taliansku vstúpil do komunistickej strany a propagoval ľavicovú politiku a marxizmus. Napriek tomu bol v Nemecku nositeľom čestných doktorátov, vyznamenaní a pôct za svoju určite záslužnú kompozičnú tvorbu.

Paisiellovo dielo, ktoré mu bolo v Taliansku blízke, podobne ako iné z odkazu tamojších skladateľov, upravil Henze r. 1991/92 pre festival v toskánskom Montepulciane, kde r. 1976 založil Cantiere Internationale d´Arte – letnú školu pre mladých hudobníkov a divadelných umelcov. V nej naplnil svoje pedagogické ambície a oživil hudobno-divadelný život v lokalite, kde dovtedy neprekvital. Domáce obyvateľstvo sa pritom malo aktívne zapájať do divadelných produkcií festivalu. Premiéra revidovanej verzie Paisiellovej opery bola v Montepulciane 16. júla 1992.

xxx

   Operné štúdiá vo svete mávajú formu ročných i viacročných stáží, na ktorých mladí, vokálne už pripravení speváci zdokonaľujú svoje umenie u známych osobností operného sveta, resp. učia sa prehlbovať štýlové záležitosti spevu a hlbšie prenikajú do prevádzky veľkých divadelných domov vlastnými produkciami. U nás sa pripravila za rok jedna inscenácia: Kráľ Teodor v Benátkach – s dirigentom Mariánom Lejavom a mladou režisérkou Lenkou Horinkovou. Medzi prijatými sólistami sú slovenskí, českí, rakúski a ruskí speváci. Z ich životopisov sa dozvedáme, že mnohí majú za sebou už profesionálnu kariéru na koncertnom či opernom pódiu. Z našich je to napríklad barytonista Tomáš Šelc, ktorý vyniká v speváckom umení, nehovoriac o jeho dvoch profilových CD, Csaba Kotlár, absolvent VŠMU zasa hosťuje v Štátnej opere v Banskej Bystrici. To však nie je na škodu. V tíme operného štúdia však absentuje vokálna osobnosť či znalec operno-speváckeho štýlu, ktorý by prehĺbil v základe zdravé, životaschopné, nosné hlasy. V konkurenčnom prostredí Slovenska je možno ťažké vybrať jedného-dvoch vokálnych pedagógov, ale pri realizovaných domácich (nehovoriac o zahraničných) vokálnych majstrovských kurzoch sa podobná prax už úspešne a slobodne zaviedla aj u nás, nehovoriac o možnosti povolať ako odborníka na daný štýl zahraničného pedagóga, resp. zrelú vokálnu osobnosť.

   Kráľ Teodor v Benátkach má v pôvodnom znení (dirigent a režisérka údajne partitúru pôvodnej opery nemali...) pôvabné, klasicky znejúce árie a ensemble, ktoré nedokázala hudobne pochovať ani Henzeho verzia, nahradená v recitatívoch klavírnou úpravou v romantickom virtuóznom štýle, ktorý nijako nemôže nahradiť čembalo, violu, violončelo v secco recitatívoch či živší, no vždy štýlovo primeraný orchestrálny sprievod v accompagnato recitatívoch. Skladateľ 20. storočia priezračnú partitúru orchestrálnych sláčikov obohatil dychmi, (v bratislavskom predvedení dvomi drevenými a po jednom plechovom nástroji), vloženými do štandardného komorného orchestra 20. storočia. Tým sa zvuk orchestra zhutnil, recitatívy stratili svoju pôvodnú brilantnosť, pričom dirigent hudobný priebeh často nadmieru zdynamizoval a výrazovo podčiarkol tak, že nad pôvodne krehkou hudbou dominovali najmä zdravé, silné hlasy spevákov, bez jemnejšieho vypracovania partov. Pri súčasnej produkcii Operného štúdia s novodobou úpravou Kráľa Teodora v Benátkach sa síce zabaví, možno i nadchne „open airový“ divák na Hlavnom námestí v Bratislave (čo sa i stalo v rámci tohtoročného predstavenia opery na 11. ročníku festivalu Viva Musica!), ale sotva sa prehĺbi vokálny talent tých, ktorí boli určite vybratí za členov Operného štúdia SND. Za úvahu manažmentu SND stojí i to, či sa šikovným zaradením do festivalu Viva Musica! nevystrieľal divácky potenciál budúcich repríz v Historickej budove SND. Veď už na premiére boli početní rakúski návštevníci!   

xxx

   Dej opery opisuje pobyt baróna Theodora Stephana von Neuhoffa (1694 – 1756) na karnevale v Benátkach, kde chce svadbou s hostinského dcérou (!) získať aspoň nejaké peniaze. Napokon sa na jeho podvody príde. Spočiatku sa zdá, že potichučky utečie (ako toľko súčasných zlodejov) do nenávratna, ale napokon ho predsa len divák vidí na javisku za divadelnými mrežami. Takže poučenie? Žiadne. V reálnom živote dneška sa totiž deje opak. Kto môže, utečie, kto nevládze, dohodne sa na „zmieri“. Šikovnou dramaturgicko-režijnou záverečnou úpravou sa však dalo čo-to aktualizovať.

Mladá režisérka Lenka Horinková s novým riaditeľom Umelecko-dekoračných dielní SND Jaroslavom Valekom – tu scénickým výtvarníkom inscenácie, vymysleli náznakovo symbolickú scénu vo vode sa „topiacich“ Benátok, s náznakom krídla benátskeho leva, neónovo osvetlenými kanálmi legendárneho, no ošarpaného mesta, s pohybujúcimi sa napodobeninami gondol, karnevalovou atmosférou a maskami, lietajúcimi holubmi na proscéniovej opone, resp. plávajúcimi rybičkami v „utopenom“ finále „benátskej“ opery. Je to priestorovo vzdušné – no réžia rozohráva akciu najmä v popredí vpravo, na krivých stoličkách, ktoré priezračne napovedajú o charaktere tých, čo na nich sedia. Gagy, ktoré režisérka v istých scénach rozohrala, sú zase ako z amerických grotesiek. Mladých spevákov zavádzajú do starého operného herectva, ktoré osviežuje len – dnes tak obľúbené – štylizovanie pre selfie portréty.

Kostýmy Martina Kotúčka vzbudili záujem napríklad v činohernej produkcii SND (Pohania, Malomeštiakova svadba). Tu boli predstavené v zmesi súčasnosti a štylizácie kostýmov 17. storočia. Turisticky-súčasne bol oblečený najmä Teodor – v krátkych nohaviciach, károvanej košeli a teniskách, rovnako vyzeral jeho leporellovský sluha Gafforio, v bielom kostýme bol zasa vymódený Teodorov protivník v láske – Sandrino. Turek Acmet sa objavil v karikovanom slovenskom kroji – vrátane obrovskej baranice, ktorú nezložil z hlavy ani v civilnom preoblečení. Invenčne, s divadelnou fantáziou bol navrhnutý kostým Granchia, využívajúc viacznačnú karnevalovú masku raka – kraba. Spieval ho nádejný kontratenorista Matej Benda. Svoj part predviedol síce opatrne, ale s ojedinelým nadaním pre tento vokálne zriedkavý odbor. Jeho partnerom v exekútorskej dvojici bol predobraz Mozartovho Komtúra – v jedinej scéne účinkujúci basbarytonista Marián Hrdina. Zo sólistov zaujala na premiérovom predstavení zdravým, lyrickým sopránom obdarená Kristýna Vylíčilová, ktorá však mohla na viacerých miestach pomerne veľkej roly preukázať i dynamické kreovanie partu. To však bolo i vecou hudobného naštudovania roly a následného vedenia hudobného kolektívu dirigentom. Mezzosopranistka Reinhild Buchmayerová z Rakúska (Belisa) má svetlejší hlas, azda jeho farba rokmi dostane tmavšie odtiene. Doterajšie školenie v mozartovských partoch ju však vedie k štýlovejšiemu, prepracovanejšiemu spievaniu. Belisa bola herecky príliš roztopašná, prehrávaná. Klaus Dieter Paar, absolvent Konzervatória Wien Privatuniversität, spieval part Teodorovho pohyblivého, podvodníckeho sluhu Gafforia. Má silný, prierazný hlas, no jeho skutočná perspektíva sa zrejme ukáže až v úlohách, ktoré prekročia rámec komediálnych úloh. Sandrino bol interpretovaný lyrickým tenoristom Ruzilom Gatinom, absolventom známeho GITIS-u a konzervatória v Kazani. Ako skúsený spevák, ktorý vyhral viacero súťaží, ba spieval na opernej scéne už Lenského, Romea, Tybalta a Truffaldina (v Prokofievovej opere Láska k trom pomarančom), je skúseným profesionálom, ktorý svoju staticky poňatú rolu v tejto inscenácii sústredil na vokálne účinný spev. Acmeta – zosadeného tureckého sultána – zverili slovenskému (či maďarsko-slovenskému?) absolventovi VŠMU, basistovi peknej vokálnej farby Csabovi Kotlárovi, ktorý spieval i hral v štýle režijne zveličeného komediantstva. Hlavnú úlohu – Teodora – dali Josefovi Škarkovi, absolventovi pražskej HAMU, ktorý okrem pražského ND hosťoval i na zahraničných scénach. V danom prípade sa poslucháč oprávnene pýta, čo podobne skúsený sólista očakáva od Operného štúdia SND, čím ho obohatí rola v diele klasicko-modernistickej verzie opery, ak už má za sebou Figara, Leporella, Dona Alfonsa a ďalšie postavy svetového repertoáru? Škarka nie je spevák tmavého, ale skôr svetlejšieho barytónu, a istého, skúseného spievania – najmä v ansambloch, ktorými bola Paisiellova opera bohato prešpikovaná. Hostinského Taddea naštudoval slovenský barytonista Tomáš Šelc, ktorý má o. i. za sebou rolu Publia v Mozartovej opere La clemenza di Tito. Je to najväčší barytónový talent mladej opernej scény Slovenska, ktorý má skúsenosti i so starou či duchovnou hudbou. Svoj mäkký barytón neforsíruje, ale tvorí mäkko vyznievajúce tóny do okrúhleho legata. 

Hudobne dielo naštudoval so sebe vlastným temperamentom a výbušnosťou mladý dirigent Marián Lejava. Podporil tiež Henzem zakomponované bicie i dychy, ktoré klasickú priezračnosť Paisiellovej hudby zahustili a neštýlovo preforsírovali. Dirigent sa pritom nesnažil hudbu zjemniť – ale pointoval ju najmä vo forte. V tom mu výdatne sekundoval síce brilantne zahraný, ale necitlivo, modernisticky vkomponovaný klavírny part v podaní Branka Ladiča – namiesto čembalovo-sláčikových recitatívov, ktoré sa tak „utopili“ v benátskej záplave Henzeho vízií.

Po štúdiu životopisov členov Operného štúdia SND sa divák oprávnene pýta, či bolo zámerom prezentovať skúsených spevákov, alebo formovať nastupujúcu generáciu talentov...? Zdá sa, že skôr to prvé. V oboch prípadoch však chýbala najmä rozvaha dramaturgie pri výbere titulu. Takého, ktorý by u  mladých spevákov pestoval interpretačné umenie v rámci vyhraneného, disciplinovaného hudobného štýlu – túto možnosť im daná zmiešanina klasiky s módnou vlnou povojnovej avantgardy nemohla poskytnúť. Je to výber nepochopiteľný aj v súvislosti s dnes často až pietnymi návratmi hudobníkov k originálnym zápisom partitúr.

Čo je správne, nech podumá divák, esteticky cítiaci poslucháč – a najmä dramaturgia Operného štúdia SND.

Publikované online: 21.9.2015

Terézia Ursínyová

Terézia Ursínyová je muzikologička, hudobná kritička a publicistka. Absolvovala štúdium hudobnej vedy a hudobnej výchovy na Filozofickej fakulte Univerzity J. A. Komenského. Pracovala ako metodička hudby Krajského osvetového strediska v Banskej Bystrici, redaktorka denníka Smer, zástupkyňa šéfredaktora časopisu Hudobný život, tajomníčka koncertných umelcov, neskôr komisie muzikológov na Zväze slovenských skladateľov, dramaturgička Komornej opery Slovenskej filharmónie, tlačová tajomníčka Slovenskej filharmónie, zástupkyňa šéfredaktorky časopisu Slovenka.
V hudobnokritickej a teoretickej práci sa orientuje najmä na hudobné divadlo. Publikovala v takmer všetkých slovenských denníkoch a v slovenských a českých odborných časopisoch (Hudobný život, Teatro, Gramorevue, Film a divadlo, Nové slovo, Literárny týždenník, Hudební rozhledy, Opus musicum, Slovenské divadlo). Vytvorila desiatky hudobno-slovných relácií pre Slovenský rozhlas, scenáre o hudbe pre Slovenskú televíziu, stovky hudobných kritík a iných novinárskych žánrov, venovaných hudbe a umeniu počas päťdesiatich rokov publicistickej práce. Vydala viacero knižných publikácií. Je nositeľkou Ceny Jozefa Kresánka za r. 2001 – za celoživotnú muzikologickú, kritickú a publicistickú tvorbu, s prihliadnutím na monografiu Volali ma Mimi.