Košická Thália v sieti Teroru

Ferdinand von Schirach: Terror (Teror)
Réžia: József Czajlik
Hudobný výber: Róbert Lakatos
Návrh scény a kostýmov: Erika Gadus, a. h.
Pohyb: Kata Kántor
Dramaturgia: Miklós Forgács
Preklad: Péter Jónás
Hrajú: István Habodász, a. h., Kornélia Nagy, Emese Vasvári, Attila Héresz Menszátor, a. h., Szilvia Varga, Attila Bocsárszky, Éva Novák, a. h.
Premiéra 1. 3. 2019, Divadlo Thália, Košice. (Recenzia napísaná z prvej reprízy 4. 3. 2019.)
„Právo, to sú len slová. Ak sa majú stať súčasťou reálneho života, treba ich vysvetliť, lebo len tak možno pochopiť pravidlá, ktoré skrývajú. Nie je to vôbec jednoduché, nakoniec, môžete sa o tom presvedčiť počas predstavenia Teror,”^[1] čítame v bulletine názor Lajosa Mészárosa, bývalého ústavného sudcu. Po predstavení naozaj visí vo vzduchu veľa otáznikov a to nielen divadelno-estetických, ale aj (najmä) právno-etických. Diváci ako zvyčajne tlieskajú, vstávajú, ale prekvapujúco neodchádzajú hneď so svojimi myšlienkami a názormi domov. Autor aj inscenátori žiadajú od divákov, priam ich nútia, aby aj oni boli sudcami a formou hlasovania zaujali jasné a jednoznačné stanovisko k otázke, či obžalovaného treba potrestať alebo oslobodiť. Obecenstvo je zaskočené a možno sa aj právom pýta, čo sa pred jeho očami odohralo. Bola to rekonštrukcia súdneho procesu, divadlo v súdnej sieni, či inscenovaný súdny proces?
Predlohou inscenácie je dramatický text z justičného prostredia, ktorý napísal vyštudovaný právnik, populárny publicista a dnes už aj svetoznámy nemecký dramatik. Atraktivita témy i prostredia je nepopierateľná. Terorizmus síce v našom geografickom priestore nie je na dennom poriadku, ale podvedomý strach ľudí nielen pri nástupe do lietadla existuje. O to viac a nástojčivejšie korešponduje s našou slovenskou realitou iný rozmer tohto predstavenia –
téma súdnictva a súdov, morálky a korupcie v politike a vo verejnom živote. Tento problém je však oveľa univerzálnejší a nadčasový. Trestné činy, priestupky, morálne prehrešky a rozličné narúšania noriem vytvárajú problémové a dramatické situácie, ktoré priam ponúkajú námety na umelecké spracovanie. Otázka je stále rovnaká. Kto má právo vyniesť rozsudok: právo, inštitúcie, písané a nepísané morálne zásady, divák, Boh? Neustále sa len pýtame spolu s Antigonou, Jozefom K., Annou Kareninovou a tento raz aj s obžalovaným nemeckým pilotom Larsom Kochom.
Drámu Teror prvý raz uviedli v roku 2015 v Deutsches Theater Berlin, a súdny proces o smrti nevinných cestujúcich a obžalovanom záchrancovi odvtedy obletel celý svet. Nie je preto prekvapením, že v takmer rovnakom čase ju uviedli v prešovskom divadle Jonáša Záborského i v košickej Thálii. Dokonca existuje aj webové sídlo: teror.theater, kde sa nachádzajú údaje o všetkých inscenáciách, ale aj o hlasovaní divákov po konkrétnych predstaveniach. Knihy nemeckého autora, ktorý je stále aj praktizujúcim advokátom, vychádzajú v miliónových nákladoch. Angažuje sa ako novinár, otvára témy, ktoré kritickým a napínavým spôsobom opisujú problémy a dilemy súčasnej civilizácie. Zamýšľa sa nad tým, v akom svete chceme žiť, aké zákony a normy preto vytvárame. Schirach zámerne obchádza modelové situácie teroristických thrillerov, kde sa pracuje s prvoplánovým emóciami. Naopak, v dramatickom texte formuluje ťažko riešiteľné morálne dilemy a žiada od divákov, aby premýšľali o zodpovednosti každého jednotlivca.
Košická Thália je síce maďarské menšinové divadlo, možno preto má aj malé javisko i rozpočet, ale napriek tomu sa neskrýva v kúte a nefňuká nad zlými materiálnymi podmienkami. Vystupuje sebavedomo, často prekračuje tzv. menšinové hranice a chce byť na pulze moderného divadelného i verejného života. Ako sa vyjadril režisér a riaditeľ divadla József Czajlik, dôležitá je tiež aktívna spolupráca javiska s hľadiskom a vytváranie spoločenstva divákov a divadelníkov. Pri Terore poznamenal: „Podstatné je aj to, aby sme sa touto premiérou dostali do siete, kde sa na globálnu hrozbu terorizmu odpovedá globálnym a univerzálnym divadelným jazykom.”^[2] Ako prostriedok si vybrali dramatický text, ktorý v súdnej sieni obnovuje príbeh o unesenom lietadle a jeho „preventívnom” zostrelení.  Divák sa dozvedá dôležité údaje o tom, že nad Nemeckom letí unesené lietadlo s teroristom a 164 cestujúcimi, ktoré má naraziť do futbalového štadióna v Mníchove so 70 000 divákmi. Cieľ sa nebezpečne blíži, preto nasadený vojenský pilot Lars Koch v poslednej chvíli lietadlo zostrelí. Obetuje „niekoľko” cestujúcich, aby zachránil veľkú masu futbalových fanúšikov. Rozhodol sa sám, svojvoľne a bez vyššieho rozkazu, preto je obvinený z vraždy. Tu sa končí tragický príbeh a začína sa súdny proces ako zvláštna forma divadelného predstavenia. Diváci najprv sledujú aktérov na súde, ale na konci sa menia na sudcov a prinášajú konečný verdikt. Rozhodujú o tom, či Lars Koch je vrah alebo hrdina, zaslúži si trest alebo oslobodenie.
Dramatický text má presnú, racionálne a logicky vybudovanú štruktúru, ktorá v rámcoch i tematickom jadre analyzuje a popisuje tragickú udalosť, ale zároveň umeleckými prostriedkami, ozvláštňuje a teda „teatralizuje“ sterilný a suchopárny súdny proces.
Diváci vstupujú do hry cez prológ, kde predsedníčka súdu vysvetľuje divákom základné procedurálne otázky, ako aj ich miesto a rolu počas súdneho procesu/divadelného predstavenia. Úvodné slová sudkyne však naznačujú aj to, že súdna sieň bude tiež fungovať ako rituálny priestor, kde sa členovia komunity (herci a diváci) stretávajú, aby spoločne hľadali objektívnu pravdu a odstraňovali negatívne emócie, subjektívne pochybnosti, strach a myšlienkový chaos. Spoločná diskusia o možnostiach a limitoch právneho systému a osobnej slobody sa otvára cez bolestivý príbeh a jeho rozuzlenie by malo mať terapeutickú funkciu. Následne sa v krátkych a dlhších monológoch predstavujú jednotliví aktéri:  obžalovaný, prokurátor, obhajca a svedkovia. Dôležitejší je však epilóg, teda divácke hlasovanie o vine či nevine pilota, a záverečný verdikt, ktorý je sumárom jednotlivých hlasov, teda kolektívny rozsudok.
Dráma sa buduje ako séria kompaktných monológov, ktoré smerujú do jedného bodu a k jedinej kardinálnej otázke a to k zodpovednosti človeka pri rozhodovaní. Zložitosť akcentuje autor aj vtedy, keď argumentuje kantovským filozofickým konceptom o zodpovednosti jedinca za svoje konanie, ktoré však vymedzujú a problematizujú neporušiteľné objektívne normy a zásady. Aj tieto filozofické dišputy o „sile a slabosti” právnych noriem i ľudskej psychiky potvrdzujú nespornú kvalitu dramatického textu. Dôraz na slovo v jeho významovej mnohoznačnosti však smeruje k monotónnosti, ktorá zabíja dynamický dialóg a hereckú akciu ako elementárne princípy divadelnosti. Divák môže mať dojem, že stačí iba počúvať a pozerať sa na scénicky štylizovanú a kostýmovanú rozhlasovú hru. S týmto potenciálnym problémom však inscenačný tím kalkuloval a v realizácii ho celkom úspešne preklenul najmä tým, že do predstavenia vniesol mnohé dynamické elementy.
V prvom momente prekvapí netypické scénografické riešenie. Je to obraz súdnej siene v rekonštrukcii. Interiér sa nachádza v provizórnom stave, teda aj v pohybe, procese premeny, Staré je už odstránené alebo aspoň zakryté, ale kontúry nového sú ešte nejasné a zahalené. Jediným stabilným elementom je mohutný antický rímsky stĺp ako symbol (aj právnej) istoty a stability. Naopak neistotu a premenlivosť akcentujú lepiace pásky v tvare troch veľkých písmen X, ktoré symbolizujú večnú voľbu z troch možností. Tento ambivalentný systém scénických znakov odkazuje na vážnosť a dôstojnosť súdneho aktu, ale aj možnú, hoci len skrytú, provizórnosť záverečného verdiktu. Istotu garantujú aj presvedčivé herecké výkony. Svedkyňa a manželka jednej z obetí (Varga Szilvia) a veliteľ vojenského letectva (Attila Bocsárszky), nedostávajú v hre výraznejší priestor, ale vo svojich „doplňujúcich” monológoch dokonale zvládli úlohu vecného referovania o udalosti. Kľúčovú rolu má postava prokurátorky (Emese Vasvári), ktorá stavia rozhodnutie pilota do historického a právneho kontextu. Na jednej strane hovorí, že po teroristickej hrozbe v roku 2001 nemecký parlament prijal osobitný zákon o protivzdušnej obrane, ale nemecký ústavný súd ho neskôr vyhlásil za protiústavný, pretože tvrdil, že jeden život nemožno vyvažovať na úkor iného života. Jej prejav je výrazne štylizovaný, teatrálny až afektovaný. Herečka svoju postavu prezentuje ako typ vzdelanej a sebavedomej,  ale aj presvedčivo a sugestívne vystupujúcej právničky v stredných rokoch.
Obhajca (Attil Hérész Menszátor, a. h.) pristupuje k problému zdanlivo liberálne, miestami pôsobí roztržito a slobodomyseľne, akoby mimo prísnych právnych rámcov. Odvoláva sa na zásadu menšieho zla: keď nie je možné konať dobre, tak sa musí zvoliť riešenie, ktoré spôsobí menšie škody. Tento argument však spochybňuje základný princíp každej ústavy, právo každého jedinca na život a dôstojnosť. Obaja herci hrali racionálne argumentujúcich profesionálov, ktorí sa však nemôžu úplne vyzliecť z ľudskej kože a celkom ukryť vlastné afekty a defekty. Práve vďaka nim diváci museli uveriť, že ľudí súdia ľudia a nie mechanické stroje. Práve tieto kľúčové postavy vnášajú do predstavenia nielen slovnú, ale aj fyzickú  dynamiku. Na tieto postavy sa zameral aj javiskový pohyb (Kata Kántor), keď sa zásadné monológy žalobkyne a obhajcu prezentujú ako formy autonómnej a štylizovanej monodrámy, kde herec hrá sudcu, ktorý ale tiež hereckými metódami prezentuje svoje filozoficko-právne argumenty. Naopak, statická až strohá je postava vojenského pilota (István Hobodász, a. h.). V predstavení stojí zdanlivo v úzadí ako nenápadný, možno aj zlomený a skôr mlčanlivý človek, ktorý počas akcie nekonal ako stroj a súčasť vojenskej mašinérie a právneho poriadku. Pred zostrelením lietadla premýšľal ako subjekt, ktorý svojím rozumom zvažuje dôsledky. Prekročil však právomoci vojaka a tým porušil zákon. Kostýmy Eriky Gadus (a. h.) sú realistické, bez náznakov štylizácie kopírujú nemecké vojenské uniformy, sudcovské taláre a v jednom prípade neutrálne civilné oblečenie svedkyne Meiserovej (Szilvia Varga).
Vyváženosť medzi skonštruovaným racionálnym právnym systémom a nevyspytateľnosťou a nestálosťou prirodzenej ľudskej emocionality a dočasnosti nášho bytia zvýraznila aj originálna forma hlasovania. Hudbu (Róbert Lakatos) možno charakterizovať skôr ako ilustratívne zvuky, ktoré členili jednotlivé scény a navodzovali sugestívnu atmosféru pred jednotlivými monológmi. Sluchové bubienky však dráždila aj záverečná scéna, keď diváci hádzali kamienky do dvoch kovových nádob s nápismi: odsúdiť a oslobodiť. Zvuky padajúcich kamienkov, ktoré rozhodovali o osude človeka, sa miešali s premietaním piesňového videoklipu tragicky zosnulej mladej šarmantnej a talentovanej maďarskej džezovej speváčky, ktorá, žiaľ, nemohla ovplyvniť svoj vlastný osud.
Prísť do divadla, ocitnúť sa v súdnej sieni, súdiť človeka a hodiť kamienok aj keď nie sme bez viny, to je prekvapujúci a nečakaný zážitok. Nie je to relax, ale zaiste príjemnejší pocit ako rozhodovanie Larsa Kocha v hraničnej situácii.

---

[1] MÉSZÁROS, Lajos: Lehet-e életet élet ellenében mérlegre tenni? In: Ferdinand von Schirach: Terror. Bírósági dráma – a néző dönt (Súdna dráma – rozhodne divák). Programový bulletin, zostavil Miklós Forgács. Košice, 2019, s. 2, preklad citátu Peter Káša.[2] CZAJLIK, József: A színház így tud hozzájárulni a társadalom működéséhez (Divadlo takto môže prispieť fungovaniu spoločnosti). Rozhovor s režisérom. In: Ferdinand von Schirach: Terror. Bírósági dráma – a néző dönt (Súdna dráma – rozhodne divák). Programový bulletin, zostavil Miklós Forgács. Košice, 2019, s. 5, preklad citátu Peter Káša.