KOŠIČANMI POSVÄTENÝ FRANTIŠEK

Vytlačiť

Preklad: Juraj Andričík

Dramaturgia: Ivan Sogel

Scénografia: Eva Farkašová

Hudba: Piotr Klimek

Asistentka réžie: Beáta Dubielová

Réžia: Petr Nosálek a.h.

Premiéra: 11. februára 2011, Bábkové divadlo Košice

Písané z prvého predstavenia s detským obecenstvom a z večernej premiéry dňa 11. 2. 2011.

Nielen muzikálové divadlo na Slovensku, ale už aj bábkari majú svojho svätého Františka z Assisi. Zaslúžila sa o to v prvom rade poľská autorka Marta Guśniowska s hrou O bračekoch, sestričkách svätého Františka. Autorkiným východiskom bol sv. František, medziiným, ako patrón zvierat vykonávajúci svoju kresťanskú misijnú činnosť na Zemi ešte predtým, ako ho po smrti vyhlásil pápež Gregor IX. za svätého. Svoje pozemské konanie komentuje z nebies, kde prebýva so svojou spolupútničkou sv. Klárou Assiskou. Pozemské príbehy podáva autorka s ľahkým humorom, jazykovou hravosťou slov, homonymiami, s cieľom vzájomného, láskavého porozumenia medzi ľuďmi a zvieratami. Takto pôsobí aj preklad Juraja Andričíka do slovenčiny, urobený pre potreby košického BD. Za text hry získala autorka v Poľsku najvyššie divadelné ocenenie – Zlatú masku (2009).

Ak sa dramaturg a umelecký šéf košického bábkového divadla Ivan Sogel obrátil o spoluprácu na českého režiséra Petra Nosálka, bolo to iste preto, že Nosálek pred niekoľkými rokmi uviedol v Košiciach s mimoriadnym úspechom Urbánkovo Jezuliatko (1993) a neskoršie Gozziho Kráľa jeleňom (1997). Dohovor na Guśniowskej hre bol zaiste s vedomím, že pôjde o Nosálkovu poľskú inscenačnú repliku (Opolsky teatr lalky i aktora, Opole), za ktorú dostalo divadlo a tvorcovia viacero ocenení. Moje pripomenutie nič neznižuje  na skutočnosti, že hra O bračekoch, sestričkách svätého Františka sa stala najúspešnejšou inscenáciou košického divadla za posledné roky. Zároveň je úspechom košickej dramaturgie, ktorá ako prvá uviedla na Slovensku hru talentovanej a vychytenej poľskej autorky viacerých hier. Bez zbytočného moralizovania a prísneho religiózneho prístupu k životu sv. Františka, ale práve vyzdvihnutím jeho úsilia o hľadanie morálnych hodnôt v rámci evanjelia, našla Guśniowska kľúč k osobitej výpovedi.

V Guśniowskej hre sv. František so sv. Klárou z nebies retrospektívne komentujú putovanie ešte mladého, nevysväteného Františka na jeho pozemskej misii, počas ktorej sa stretne so Sultánom, rozpráva sa so zvieratami i s ľuďmi a svojím láskavým prístupom presviedča a zbližuje nezmieriteľných nepriateľov. Je pozorný k Vlkovi a ten je z toho taký zmätený, že ho radšej nezožerie, muchám vysvetľuje, aby bzučaním neotravovali ľudí a Komárovi radí, aby ho neštípal, hoci ich Spasiteľ stvoril iba preto. Krtovi hovorí o krásach božieho sveta, ktoré predsa spod zeme nemôže spoznávať. Udobrí rozhádané kačky a upozorní ich, že od Stvoriteľa získali „niečo elitné“, čo iní nemajú; môžu chodiť, plávať a lietať, a zhora sa im potom všetky prízemné veci budú zdať malé a nedôležité. V oboch prípadoch autorka dômyselne ukryla zámer proti zápecníctvu a túžbu spoznávať svet. František sa stretne s tvrdohlavým a „konzervatívnym“ Somárom, ktorý sa s ťažkými vrecami nechce Sedliakovi pohnúť z miesta. Nepomáhajú nadávky ani násilie, pomôže iba Františkov zmierlivý dohovor. Ku vzájomnému priateľstvu privedie Vlka, ktorý prišiel do dediny zožrať Sedliaka a Sedliačku. Dvojica prešibaných dedinčanov je v košickej inscenácii jazykovo podávaná „východniarčinou“, z čoho vznikajú rôzne vtipné dialógy, svojou aktualizáciou občas zbytočne nahrávajúce domácemu obecenstvu. Dvojicu sedliakov si herecky vychutnala Erika Molnárová Františkom Dolejším. S autorkiným ľahkým nadhľadom k vzájomnému odpúšťaniu si chýb, zlozvykov a nešvárov sa končí pozemské putovanie Františka s poznaním, že skôr sa dohovorí so zvieratami ako s ľuďmi.

Takto tiež k textu pristúpil režisér Nosálek a počas  jednotlivých výstupov cieľavedome viedol k nemu výkony hercov. Pokojným hlasovým prejavom rieši „zložité“ situácie Miroslav Kolbašský v postave pozemského Františka. Vľúdne sa prihovára k detskému obecenstvu, u ktorého hľadá porozumenie pri svojich rozhodnutiach. Aj týmto spôsobom získava postava Františka na svojom ľudskom rozmere. (Alternujúceho Juraja Fotula som nevidel). Kolbašskému sekundujú nebeské bytosti, svätý František Františka Dolejšího a svätá Klára Beáty Dubielovej. Sediac na paravánovom Nebi, nemajú priveľa priestoru na rozohratie situácií, preto musia väčší dôraz klásť na významovú slovnú dvojznačnosť. Niekedy práve tá zaniká nedôslednou interpretáciou. Beáta Dobielová, Erika Molnárová a Peter Creek Orgován excelujú v scéne rozhádaných kačiek. Režisérom je postavená na meniacom sa hlasovom i pohybovom rytme, takže výstup získava na hravosti, ku ktorej výborným spôsobom prispievajú Farkašovej bábky. Herci ich tlačia ako detskú hračku na kolieskach, čím sa jej časti dostávajú do pohybu. Jednoduchý, ale účinný nápad. Ten je využitý aj pri plošnej bábke Somára (František Dolejší). Má síce statický postoj, ale pohyblivú hlavu, ktorá sa do akcie dostáva iba citlivým, skôr nenápadným pohybom ruky či nohy herca. Peter Orgován sa hlasovo pohral nielen s typmi „ľudských“ postáv (Sedliak, Sultán), ale tiež s Vlkom a najmä s Krtom. Opäť mu k tomu dopomohlo Farkašovej výtvarné riešenie. Krt nie je iba plošnou bábkou s rozhýbanými časťami, ale tiež hercom s dôvtipne riešenou maskou v okuliaroch. Jeho herecké premeny, priestorové zmeny pri vykukovaní spoza jednotlivých častí scény majú nielen spomínanú vtipnosť, ale tiež dynamickosť. Každý z pätice košických hercov si v inscenácii našiel hlasový charakter pre svoju postavu a postavičku. Hrajú ich s ľahkosťou (niekedy s priveľkou hlasovou intenzitou) a so zaujatím pre cieľový výsledný tvar, čím herecky vyskočili z bežného, uspokojujúceho priemeru.

Je až na počudovanie, aké jednoduché, ale účinné prostriedky použila výtvarníčka Eva Farkašová pri vytváraní bábok, kostýmov a scény. Fungujú znamenite. Ich rôznorodosť a bohatá farebnosť sa stali znakom jej výtvarného inscenačného vyjadrenia. Pri plošných marionetách alebo spodných bábkach zvierat ide o ich predimenzované charakteristické prvky doplnené o civilné kostýmovanie (klobúk, šatka, kravata, nohavice) a vtipné využitie ich pohybových možností (otváranie úst, pohyb nôh), alebo o inšpiráciu detskými hračkami (Kačky, Had), hru s komickou bábkovou figurínou (Sultán) a použitie svetelného bodu (Muchy, Komár) a pod. To boli výtvarné riešenia, ktoré pri stvárňovaní postáv podnietili hereckú hravosť a tvorivú fantáziu. Rýchle prevleky hercov vyriešila náznakovými kostýmovými prvkami, charakterizujúcimi jednotlivé postavy. Drevená konštrukcia scény s paravánom a vyvýšeným pódiom na predscéne sa mohla na prvý pohľad zdať tradičným riešením. Ale drevená plocha paravánu sa počas akcií otvára, preklápa, otáča, dopĺňa a zobrazuje nové scénické prostredia, ktoré sú ešte obohatená o prednú farebnú projekciu ako ďalší scénický prvok podporujúci svojou náznakovosťou jednotný výtvarný kľúč.

Hudba poľského autora Piotra Klimeka nevtieravo dopĺňa atmosféru jednotlivých situácií, hoci interpretácia pesničiek nebola tentokrát silnejšou stránkou inscenácie.

Videl som dve predstavenia. Jedno doobedňajšie s deťmi a večerné so zmiešaným, ale prevažne dospelým obecenstvom. Potvrdila sa všeobecná pravda, že aj v bábkovom divadle existuje iba jedno umenie. (To iba dospelí si myslia, že bábkové divadlo je určené iba detskému divákovi).

Vladimír Predmerský

Publikované online: 11.2.2011

Vladimír Predmerský

Vladimír Predmerský je historik a kritik bábkového divadla, dramaturg a režisér. Počas štúdií bábkoherectva na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe začal svoj záujem venovať výskumu dejín slovenského bábkového divadla. Prvé poznatky, ktoré publikoval v druhej polovici 50. rokov sa stali podkladom pre napísanie vôbec prvých dejín o slovenskom bábkovom divadle (1966). Ďalším výskumom vznikli vysokoškolské skriptá pre DAMU v Prahe. Ako dramaturg a režisér pôsobil v bábkovom divadle v Žiline a v Bratislave, hosťoval v zahraničí (Chorvátsko, Srbsko). V rokoch 1972 – 1993 pôsobil v Slovenskej televízii ako vedúci dramaturg tvorivej skupiny pre deti. V školskom roku 1989/90 založil a viedol na DF VŠMU bábkoherecké oddelenie, z ktorého vznikla Katedra bábkarskej tvorby VŠMU. Od roku 1996 pracoval v dokumentačnom oddelení Divadelného ústavu v Bratislave.

V kontexte dejín slovenského divadla sa systematicky zaoberá výskumom dejín slovenského bábkového divadla od 19. storočia, činnosťou ochotníckych súborov a vývinovým etapám profesionálnych bábkových divadiel po súčasnosť. Je autorom viacerých štúdií a publikácií – Príspevok k dejinám slovenského bábkového divadla do roku 1945 (1966), Amatérske bábkarstvo na Slovensku po roku 1945 (1967), Slovenské profesionálne bábkové divadlo (1970), Feldekova poetika v bábkovom divadle (1978), Čaro oživenej fantázie (1979), Päť pohľadov na podobu slovenskej bábkovej hry (1980), Dejiny bábkového divadla na Slovensku do roku 1950 (1985), Rozprávka na javisku (1996), Bábkarská Bystrica (1996), A. E. Timko: Krumpľová komédia (1996), Slovenské bábkové divadlo 1945-1971 (1998), Bábkové divadlo v rokoch 1890-1970 (1999). Spoluautor a editor publikácií Pohľady a výhľady (1997), Šamani, mágovia a komedianti (2002), Henryk Jurkowski: Metamorfózy bábkového divadla v 20. storočí (2004), Erik Kolár, ľudský človek-pedagóg (2007), Karel Brožek (2015) a kníh k výročiam slovenských bábkových divadiel. Autor hesiel do slovenských a československých encyklopédii a slovníkov (Malá československá encyklopedieEDUS, Ilustrovaný encyklopedický slovník, Beliana). Publikuje v odborných časopisoch doma i v zahraničí, vystupuje na medzinárodných konferenciách a seminároch. Pôsobil v porotách na domácich i medzinárodných divadelných a televíznych festivaloch. Scenárista a komisár výstav o slovenskom a československom bábkovom divadle na Slovensku, v Čechách, Belgicku, Indii, Filipínach a v Srbsku.  

Prednášal na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe, na FF UK v Bratislave, DF VŠMU, na Umeleckej akadémii v Osijeku (Chorvátsko) a v rámci Studia Academica Slovaca. Je nositeľom Ceny Ministerstva kultúry za dlhoročnú obetavú prácu v oblasti rozvoja pôvodnej televíznej tvorby pre deti (1986). Za celoživotnú tvorbu získal medzinárodnú cenu Malý princ (2009) v Srbsku a za televíznu tvorbu pre deti Cenu Dunaja (2010). V roku 2017 sa stal laureátom Ceny Slovenského centra AICT a je držiteľom ocenenia za rozvoj a reprezentáciu Bratislavského samosprávneho kraja Výročná cena Samuela Zocha 2018.