Konečne mal niekto odvahu inscenovať Janu Eyrovú

Vytlačiť

Preklad románu: Beáta Mihalkovičová
Dramatizácia: Marián Amsler, Anna Saavedra
Dramaturgia: Darina Abrahámová, Marie Špalová
Scéna: Juraj Kuchárek
Kostýmy: Martin Kotúček
Hudba: Ivan Acher
Pohybová spolupráca: Stanislava Vlčeková
Réžia: Marián Amsler

Účinkujú:
Jane Eyrová: Petra Vajdová
Charlotte Brontëová: Zuzana Fialová
Constantin Héger, Edward Rochester: Robert Roth
Vydavateľ George Smith, St. John Rivers: Ľuboš Kostelný
Pani Millerová, Pani Reedová, Lady Ingramová: Jana Oľhová
Slečna Templová, Lady Dentová: Gabriela Dzuríková
Pani Alice Fairfaxová: Kamila Magálová
Claire Zoë Hégerová, Pani Rochestrová, Helen Burnsová: Ivana Kuxová
Reverend Brönte, Pán Brocklerhurst, Plukovník Dent: Richard Stanke
Pán Mason, Lord Dent, Kôň Mesrour: Alexander Bárta
Branwell Brontë, John Reed, Lord Ingram, Pes pilot: Milan Ondrík
Emily Brontëová, Amy Eshtonová, Diana Riversová: Dominika Kavaschová
Anna Brontëová, Louisa Eshtonová, Mary Riversová: Anna Nováková, ako hosť
Slúžka Abbotová, Blanche Ingramová, Grace Poolová, Rosamond Oliverová: Alexandra Palatínusová, ako hosť
Jane Eyrová (dievčatko), Adèle Varensová: Dominika Zeleníková, poslucháčka VŠMU
Spoluúčinkuje: spevácky zbor Canens pod vedením Gabriela Rovňáka

Premiéry: 1. a 2. februára 2014, Sála činohry, nová budova SND Bratislava

 

Dramatizácie literárnych predlôh – ako sa otvorene vraví medzi divadelníkmi, ale aj medzi teatrológmi – vždy zaplatia svoju veľkú daň literatúre. Inscenácie majú iné tempo – akoby „opisovacie“, t. j. divadelne nedramaticky „ukazovacie“ (teraz mám na mysli Osolsoběho ostenziu a nie priamočiaru ilustráciu obsahu literárneho deja) a iba veľmi obťažne divadelné, pretože v nich prevláda vizuálny aspekt nad tradične chápaným divadelným kódom. Ďalším citlivým miestom dramatizácie je otázka tímu, ktorý realizuje jej inscenačnú podobu a literárny text, ku ktorému sa vzťahuje. Hlavnou otázkou inscenačného tímu pri dramatizáciách je autorstvo dramatizácie. V prípade režiséra-dramatizátora je tu vždy nebezpečenstvo, že režisér nedokáže svoju predstavu realizovať aj na javisku, pretože ho transformácia literárneho textu do veľkej miery tvorivo pohltila. Otázka literárneho textu – jeho typu – je ďalším zásadným problémom. Jeho podstata nespočíva iba v tom, či sa dramatizuje kratší alebo širší literárny útvar, ale v rozhodujúcej miere aj v tom, či ide o známu, nemej známu alebo neznámu literárnu predlohu. Vtedy totiž dramatizátor a inscenátori pracujú nielen zo semiotickou štruktúrou literárneho textu, ale aj s metasemiotickou štruktúrou, t. j. povedomím o nej. Pri veľmi známych – až svetovo obľúbených a uznávaných – literárnych textoch má metasemiotická štrukúra veľmi blízko k mýtorémam. Prístup k nim sa totiž približuje k ich chápaniu na úrovni mýtov („čítajú“ sa teda v koncepte mytológií). Je typická prístupom, aký je obdobný pri textoch, ktoré sa považujú za sakrálne.

Inscenácia dramatizácie svetovo slávneho románu Charlotte Brontëovej (1816 - 1855) Jana Eyrová (orig. Jane Eyre) s takýmto typom mýtorémy pracuje. Román navyše obsahuje autobiografické prvky, ktoré text – i inscenačný – robia nielen autentickejším, ale aj uveriteľnejším. Dramatizácia i inscenácia bohato využívajú aj tento rozmer. Na scéne sú prítomné všetky tri sestry-spisovateľky Brontëové, ich brat-maliar, básnik a alkoholik, i ich otec-kňaz. Z ich rozhovorov, premýšľaní a túžob sa dozvedáme všetky základné udalosti zo života Charlotte Brontëovej, dokonca i to, že ešte aj svoje druhé literárne dielo, román Jana Eyrová, vydala pod mužským menom Currer Bell, pretože sa bála odmietnutia vydavateľa vydať román kvôli tomu, že je žena. Nedozvedáme sa však, samozrejme, iba holé životopisné fakty. Sú zahrnuté do konania všetkých osôb a v priebehu inscenácie sa postupne – v živom ľudskom rozmere – dozvedáme všetko potrebné, čo tvorí viac či menej známu rovinu spisovateľkinho života. Kompozícia inscenácie je však omnoho zložitejšia a divadelnejšia, ako iba „strohé“ a „suché“ spojenie autobiografickej a „literárnej“ (t. j. zdramatizovanej literárnej) roviny. Obe roviny síce niekde existujú popri sebe paralelne, či sa striedajú, zaujímavé je však ich prelínanie až zlievanie sa dohromady. Je to v miestach, keď Charlotte Brontëová „píše“ nejakú časť románu a ten pred našimi očami ožíva, prípadne sa zo svojho príbehu „vracia“ späť do reality – do svojho života. Ďalšou kompozičnou zaujímavosťou inscenácie je práca s časovými líniami – románová línia je chronologická, životopisná taktiež. Vždy tak máme možnosť sledovať, ako sa životná situácia Charlotte Brontëovej v tom-ktorom románovom okamihu vyvíja a ako udalosti v románe spätne ovplyvňujú je vnútorný život. Podstata divadelnosti dramatizácie stojí na prepojení všetkých inscenačných zložiek tak, že ich váha má na niektorých miestach takmer synkretický rozmer. Kým životopisnú rovinu inscenácie môžeme označiť za veľmi kvalitnú realistickú inscenáciu, románová časť je v prevažnej miere v tom najlepšom zmysle „zmesou“ realistických, groteskných, až gotických (román je niekedy posudzovaný nielen ako realistický, ale aj gotický) a komických výstupov, obrazov či hereckých alebo scénických akcií. Navyše realizovaná ako „veľké“ divadlo založené na premyslenej a vysoko profesionálne zrealizovanej scénografii, zvládnutí veľkého množstva výstupov najrozmanitejších typov a charakterov postáv, vrátane výstupov s veľkým počtom neskúsených herečiek (ide o spevácky zbor Canens, ktorý stvárňuje chovankyne v lowoodskom sirotinci), presnej choreografii a dramaticky i lyricky pôsobiacej hudbe. Jediným slabším miestom inscenácie je časť s názvom Soirée – Spoveď anglického požívača ópia, ktorá má odkryť prázdnotu spoločnosti, v ktorej žil dlhé roky Edward Rochester, a hlavne odkryť bezduchosť a povrchnosť jeho nádejnej manželky Blanche Ingramovej. Inscenácia Jane Eyrová je síce koncipovaná veľkolepo – veď veľkoleposť prináleží aj samotnému románu – súčasnosť prostriedkov, dôslednosť v tvarovaní výstupov i konania postáv z nej robí príťažlivý divadelný obraz. Nemalý podiel na celkovom pozitívnom vyznení inscenácie majú aj herecké výkony a spôsob obsadenia postáv. Petrou Vajdovou začínajúc a speváckym zborom Canens končiac vždy išlo o vyrovnané výkony, aj keď výkon Alexandry Palatínusovej v postave Blanche Ingramovej je otázny kvôli prílišnej plochosti a jednoznačnosti v jej podaní. Inscenácia je vďaka voľbe v obsadení často hereckým koncertom – či už Gabriely Dzuríkovej, Jany Oľhovej, Kamily Magálovej alebo Ľuboša Kostelného. K vynikajúcemu vyzneniu ich hlavných postáv však určite prispela aj skutočnosť, že sa ich Marián Amsler rozhodol obsadiť do viacerých postáv (okrem K. Magálovej) nielen hlavných, aj vedľajšieho charakteru. Spôsob obsadenia totiž nielenže naplno využil všetky ich herecké schopnosti, ale v mnohom sa približoval k ideálu obsadzovania postáv hercov v divadle v jednej sezóne – postavy sa odlišovali od seba, boli iné povahovo, typovo i celkovým vyznením v inscenácii. Múdrosť“ v obsadení sa však týkala všetkých hercov, nie iba menovaných... Otázna však zostáva v tejto inscenácii sila hercov, t. j. schopnosť uniesť svoju postavu na celej inscenačnej ploche. Viacnásobné obsadenie toho istého herca alebo jeho takmer neustála prítomnosť na javisku sú náročné nielen z hľadiska koncepcie tej-ktorej postavy, ale aj z hľadiska fyzickej (energetickej) pripravenosti hercov. O hlasovej ani nehovoriac... Vzhľadom na to, že činoherné inscenácie SND už viac ako dve sezóny tendujú k veľkým „plátnam“, sú herci hlavne mladšej generácie – i v Jane Eyrovej – pomerne slušne pripravení na tento typ nárokov na herecký výkon i samotnou praxou. Pripravenosť hercov na inscenácie tohto charakteru totiž – okrem iného – veľmi ovplyvňuje ich dynamiku, a teda v konečnom dôsledku zásadným spôsobom temporytmus – jeho udržanie v optimálnej miere.

Román Jane Eyrová vydala Charlotte Brontëová v roku 1847, sedem rokov pred svojou smrťou, ako 31-ročná. Vydala knihu, ktorá je od jej napísania neustále čítaná, diskutovaná, obdivovaná a prekladaná do jazykov celého sveta. Na jej základe vzniklo niekoľko vynikajúcich filmových a televíznych adaptácií, ktoré ako román patria do zlatého fondu svetovej umeleckej tvorby. Romány/mýty tohto charakteru je o to ťažšie inscenovať, a Marián Amsler so svojím tímom túto úlohu zvládol viac ako čestne.

Publikované online: 25.11.2014

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre mediálnej komunikácie a reklamy Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.