Komu sa nedá chytiť za tuky, nezasmeje sa...

Vytlačiť

Scéna: Peter Janků
Kostýmy: Renáta Ormandíková
Hudba: Slavo Solovic
Réžia: Viliam Klimáček

Účinkujú:       
Krista: Petra Polnišová
Anita: Zuzana Mauréry
Ingrid: Darina Abrahámová
Miriam: Zuzana Šebová

Premiéra: 22. február 2013, divadlo GUnaGU

Obezita je vážny problém. V súčasnosti je považovaná priam za novú civilizačnú chorobu. Sťažuje bežný, pracovný, ale aj partnerský život ľudom, ktorí ňou trpia. Vyvoláva celý rad rôznych reakcií okolia, ovplyvneného pretrvávajúcim kultom tela a krásy či jednoducho diktátom módy. Táto téma nie je cudzia ani slovenským divadelníkom a divadelným divákom. Spomeňme napr. vlaňajšiu inscenáciu hry Neila LaButa Tučné prasa v Divadle Jonáša Záborského v Prešove, viackrát ju nepriamo načrtli vo svojich inscenáciách aj v divadle GUnaGU. Autor a režisér Viliam Klimáček sa ale rozhodol pozrieť na obezitu iným, pre tvorbu GUnaGU príznačným pohľadom. Cez prizmu všakovakých, často márnych pokusov o chudnutie, redukčných diét, trápenia tela i ducha ponúka úsmevnú komédiu s prvkami satiry, ktorá by mala, ako inak, v závere zamraziť. Aby som bola presná, v prípade Nízkotučného života (nejem, nežijem, nemilujem) ide o kolektívnu autorskú tvorbu režiséra a hercov, založenú na konečnej fixácii hereckých improvizácií na danú tému. Klimáček teda dodal hercom mustru, ktorú potom spoločne počas skúšok napĺňali svojimi nápadmi, keďže (ako potvrdzuje bulletin k inscenácii) všetci zúčastnení majú s chudnutím isté skúsenosti. Jednoduchý vymyslený príbeh mal navyše ambíciu nestať sa len vtipnou komédiou, ale rovnako priniesť nastolenie širšej problematiky v podobe medziľudských, spoločenských či lokálnych politických problémov. Nuž, a tu niekde je aj základný kameň úrazu.

Inscenácia vplyvom prílišného rozdrobenia motívov, ktoré sa len načrtávajú, ale skutočne v príbehu neriešia, nebola ani ryba, ani rak. Ani komédia, ktorá by v podstate ponúkala smiech na sebe samom (na vlastných skúsenostiach s chudnutím či diétami), ani satira na dobovú spoločnosť, morálku, politiku či tlak komercie. Zopár vtipných, zo života či televízie odpozeraných nápadov, nemalo dostatočne silné spojivo – centrálny bod, v ktorom by sa jednotlivé prvky stretali a vzájomne významovo posilňovali. Zvolená štruktúra držala príbeh len tak-tak pokope. Niektoré výstupy boli vtipnejšie a dynamickejšie s dobre vymyslenou pointou, iným chýbal cit pre mieru, čas a zvládnutie výstavby gagu alebo komickej situácie tak, aby nevyzneli ako trápna, málo rafinovaná imitácia odpozorovanej životnej skúsenosti/ reality.

Nevyvážená dĺžka a kvalita jednotlivých výstupov mali za následok to, že sa aj v príbehu, ktorý je v podstate banálny, divák dokázal bezpečne stratiť. O čom tá inscenácia vlastne chce byť? Je to ľahká komédia (čomu nasvedčuje vrstvenie rôznorodých vtipných motívov), spoločenská dráma či satira (čomu zas nasvedčujú vážne tóny v osudoch postáv alebo výsmech a paródia politických činiteľov)? Všetko by bolo v poriadku, keby sa tieto dve tendencie podarilo zladiť a nie naopak docieliť, aby deštruovali konečný tvar. To sa však stáva, keď sa cesta povýši nad cieľ, keď sa nepodarí hierarchizovať jednotlivé výstupy a prvky tak, aby nevyzneli často nadbytočne, hoci samy o sebe prinášajú istý vtip a osobnostné čaro ich interpreta. A tak sme namiesto dobre premysleného a uceleného tvaru, v ktorom má všetko svoje miesto, dôvod a zmysel, namiesto humoru a hereckej hravosti, stretli množstvo prvoplánovo a akosi narýchlo nahodených scénok, vhodných skôr na stužkovú slávnosť než do profesionálneho divadla. Snahe režiséra o kreovanie celku fungujúceho na základe istej vnútornej logiky (štyri rozdielne typy postáv – vtipné etudy a výstupy spojené s chudnutím – osudy a spovede postáv ako psychodráma, čiže vlastne dramaterapia, – prostredníctvom psychodrámy načrtnúť aj vážnejšie spoločenské problémy) nepomohla ani štýlová herecká nezladenosť, ale predovšetkým voľba samotnej hereckej štylizácie pri stvárnení jednotlivých postáv.

Osnova príbehu bola síce jednoduchá, no vcelku dobre vymyslená. Tri rôzne ženy (Krista, Anita a Ingrid) prichádzajú na pobyt do centra chudnutia, ktoré v tomto prípade predstavovalo redukčné sanatórium. Vlastne prichádzajú len dve nové adeptky, tretia v ústave už nejaký čas je, vďaka čomu môže ostatným prezradiť aj nejaké tie finty, ako obísť trápenie s hladom. Už tu sa črtá zmysel tvorcov pre humor v kombinácii s vážnym až kritickým postojom k danej téme. Dobrovoľný príchod ženských postáv do redukčného centra sa v ich interpretácii posunul do roviny dobrovoľného uväznenia v liečebni, pretože obezita je tu skrz naskrz preverovaná ako chorobný stav (tela i mysle). Liečba však prebieha ako vojenská drezúra pod vedením koučky chudnutia Miriam. Sprevádza ju spomínaná psychodráma ako duševný striptíz jednotlivých žien, v ktorom nám predstavia svoju minulosť a dôvody, prečo sa rozhodli schudnúť. Tučný človek predsa musel prežiť nejakú traumu, alebo mať nejaký psychický problém, ktorý ho doviedol na pokraj spoločensky únosného vzhľadu. Poznáme to veľmi dobre z televíznych reality show programov o chudnutí, kde tréneri okrem tela trénujú aj emócie divákov srdcervúcimi príbehmi ich klientov.

Vôľa žien je okrem diéty a cvičenia preverovaná rôznymi nástrahami – od cukríku bonpari ležiaceho na zemi, cez koučku, ktorá pred ich očami provokujúco doslova „žerie“ bagetu, až po exaktné vzorce, úderné heslá a desatoro prikázaní chudnutia, ktoré majú spolu s neustálym brainwashingom zaručene viesť k ideálnej váhe. Schudnutie je ocenené v podobe ceremónie vybitia novej dieročky na opasku (išlo o ponášku na politickú frázu o potrebe uťahovania opaskov). Trojici klientok komplikuje situáciu aj postava akéhosi premenlivého androgýna Egona, ktorý plní funkciu fantáziou vyvolaného pokušiteľa, preto má postava aj rôzne bizarné kostýmy. Dlhý béžový sveter bez jedného rukáva, čudný klobúk s farebnými gýčovými doplnkami, trblietavý overal s odhalenou hruďou podporujú jeho ireálny základ. Pre Kristu je jej psychom, pre Anitu alter egom, pre Ingrid zas bulímiou. Tieto roviny zvládol predstaviteľ Egona Viktor Horján stvárniť dostatočne zaujímavo a zrozumiteľne, variujúc rôzne nálady a funkcie jeho trojpostavy.

Krista (Petra Polnišová) je predavačka v Tescu, ktorú manžel opustil kvôli jej váhe a tiež kvôli ešte tučnejšej milenke. Psychický kolaps zavŕšila Krista vyrabovaním a vyjedením stánkov s potravinami. V sanatóriu je dlhšiu dobu len vďaka sesternici, ktorá jej cez WC okno hádže štangle salámy. Polnišová ju hrá ako trochu zakríknutú, psychicky neistú, narušenú postavu, akoby hlad spôsoboval zvláštny halucinogénny stav bytia jej postavy. Komiku sa snaží ťažiť tak z verbálnej, ako aj pohybovej zložky. Jej prejav je tlmený, často sa stalo, že herečka nedokázala ukončiť výstup dostatočne artikulovanou pointou, dokonca ju miestami nebolo dobre počuť, rozumieť tomu, čo hovorí. Polnišovú poznáme ako vynikajúcu komičku, ktorú treba vo výstupoch skôr krotiť. Navyše jej účinkovanie v televíznych zábavných programoch, v ktorých si neustále robila žarty zo svojej nadváhy, najmä populárna postava Papeky s heslom „Cica, nežer!“ nevdojak vyvolávali porovnávanie. Krista v jej podaní bola iná. Chýbala jej však herecká suverénnosť a zmysel pre detail. Dochádzalo k základným chybám, napr. k strate komického efektu neúmerným predlžovaním výstupu či jeho monotónnosťou, vinou „hlasového pitvorenia“ a neustáleho kladenia prstov k ústam jej bolo sotva rozumieť, čo rušilo celkový dojem sľubne rozbehnutých častí jej hereckého partu.

Anita (Zuzana Mauréry) je redaktorka vo vydavateľstve, ktorá sa zaplietla so svojím šéfom. Túži napísať román a napriek intelektuálskym postojom stúpa na profesijnom rebríčku opačným smerom, v ústrety konzumu. Vystihujú to použité heslá, ako napr. nečítajte (knihy), prečítame za vás, či nekukajte (filmy), nakukáme za vás, ktoré majú reprezentovať jej nové úlohy redaktorky, ktoré jej pridelil šéf. Jediná schudne, aj keď sa to javí ako trik zo strany sanatória, a preto sa kriticky vyjadruje na adresu koučky i ostatných kolegýň. Dôvodom jej pobytu je v skutočnosti poistka, kvôli ktorej si musí udržiavať takú hmotnosť, aby ju neznevýhodnila na trhu práce. Mauréry hrá Anitu ako spomalenú, nepraktickú, málo vynaliezavú starú dievku, ktorá sa bráni tým, že ostrým tónom či istou dávkou arogancie zaútočí na svojho protivníka. Herečka je aktívnejšia a istejšia v rečovom než pohybovom či gestickom a mimickom prejave, humor dokáže ťažkopádnejšie dolovať teda len zo slovesného materiálu, čo je v prípade takéhoto žánru inscenácie predsa len trochu málo.

Ingrid (Darina Abrahámová) je postavou herecky najaktívnejšou. Ona vyvoláva aj udržiava väčšinu komických akcií, udržiava v spoločných výstupoch adeptiek chudnutia potrebnú dynamiku a sviežosť, je akoby hnacím motorom pre zvyšok ženskej trojice. Jej postava je bývalá učiteľka v materskej škole, ktorá sa kariérne vypracovala na trochu primitívnu poslankyňu NR SR. Veľmi rada by sa prihlásila do parlamentnej debaty, len nevie s čím. Pobyt v redukčnom sanatóriu, do ktorého nechala tajne namontovať kamery, využíva ako reklamu, ktorá jej má nahnať voličov a zvýšiť popularitu strany. Podobným spôsobom, ako sa usilujú televízie svojimi reality show zvýšiť sledovanosť. Abrahámová vtipne paroduje pomery v parlamente či vo vlastnom poslaneckom klube. Miestami však podsúva – nie práve najšťastnejšie – svojej postave skôr črty žiačika materskej školy, než jeho učiteľky. Naopak, v tých výstupoch, v ktorých dokázala zvýrazniť trochu vidiecky ráz jej postavy, bola najpresvedčivejšia, najkomickejšia a najsatirickejšia zároveň. Premrštený a v kontexte inscenácie cudzorodo pôsobiaci bol snáď len jej výstup, v ktorom zosmiešňuje slovenských prominentných politikov (predsedu Tašku, ministra Maliňáka alebo premiéra Fika, ktorý povedal to, čo dosiaľ nikdy – pravdu). Sám o sebe bol smiešny, hoci trochu nedôvtipný (ako rad viac či menej podarených vtipov), no zároveň inscenáciu ako celok toto miesto retardovalo.

Koučka chudnutia Miriam (Zuzana Šebová) bola postavou, ktorá menila svoj výraz podľa funkcie, ktorú v príbehu práve plnila. Raz to bola prísna a povely vydávajúca vojačka, čomu zodpovedal aj kostým zložený z akýchsi jazdeckých nohavíc a vesty s dvojradovým zapínaním. Inokedy zas umiernenejšia a distingvovanejšia terapeutka počas psychodrám. Raz to bola rázna, strach naháňajúca beštia s vojenskými gestami z výcvikového strediska špeciálnych jednotiek, prudko používajúca tabuľové ukazovadlo, ktorým vysvetľovala „guru vzorce“, pomocou ktorých sa dopracujete k ideálnej hmotnosti. Inokedy bola jej Miriam v podstate nešťastnou osobou, ktorá sa snaží udržať si prácu a paradoxne jej syna zatiaľ matka prekŕmila na 110 kg. Toto vyznanie však pôsobilo v príbehu len ako prostriedok dosiahnutia symetrie v odhaľovaní vnútra postáv pomocou psychodrám.

Šebová dokázala vo svojej postave zosúladiť známe klišé z reality show a teleshoppingov a podať ich tak, že boli ich hyperbolou, a zároveň si udržiavala nad témou potrebný nadhľad. Pôsobila ako postava angažovaná priamo v deji, ako nepriamy komentátor, ale aj partner publika prostredníctvom jemu adresovaných prehovorov.

Kostýmy Renáty Ormandíkovej zvýrazňovali typológiu postáv a tiež ich metaforické postavenie v príbehu. Okrem bizarných kostýmov Egona a modernej ženskej verzie vojenskej uniformy s čelenkou kráľovnej krásy (Miriam) obliekla zvyšné postavy identicky do ružových teplákových súprav, čierno-bielo prúžkovaných nátelníkov, farebných tenisiek a bežeckých čeleniek. Takáto farebná a typová kombinácia oblečenia jasne určuje kontúry príbehu a taktiež opticky zväčšuje rozmery postavy. Scéna Petra Janků bola najprv úplne prázdna s tabuľou so vzorcami a nápisom „low fett life“ v strede, neskôr sa využili elastické strapce visiace zo stropu ako cvičebné náčinie, stoličky a imitácie steperov v závere až preplnili maličký priestor javiska. Tento princíp iste môžeme chápať ako odkrytie jednotlivých vrstiev, ktoré postupne takmer zapratali pôvodne jednoducho vyzerajúci príbeh, ale v konečnom dôsledku by sme aj ohľadom mobiliáru mohli konštatovať, že menej by bolo bývalo viac.

To súvisí samozrejme aj s réžiou. Ak sa v úvode využije princíp etudovej hry na otvárajúce a zatvárajúce sa dvere bez reálnych dverí (hoci išlo o hru v rámci drama terapie), prečo potom v toku deja používať mobiliár a rekvizity, ktoré majú byť cvičebnými a inými pomôckami pre akciu herečiek? Cvičí sa predsa predovšetkým vlastným telom a je to dostatočne zrozumiteľný znak pre divákov.

S obdobnou disproporciou sme sa stretli v inscenácii na viacerých miestach: od dobre budovaného a vtipného konverzačného trialógu v úvode hry až po jeho rozklad do radu vyprázdnených vtipov o stravovaní a redukcii; od bravúrneho nástupu koučky chudnutia ako vojačky až po akési motkanie sa postáv po scéne v zbytočnej mizanscéne; od estetiky inscenačného/dramatického tvaru, ktorá využíva v úvode prvky komédie, v strede sa pokúša nedomyslene dodať im satirický či vážnejší akcent (podtext), až po záverečné pomiešanie klišé s tragizmom (napr. miešanie komických prvkov typu vtipné porekadlá o kyprejších ženských tvaroch sprevádzané falošným gospelovým spevom a pesničkou „sme také, aké sme“ – teda tučné – , s trochu nelogickým dramatickým zlomom, ktorý bez irónie zobrazuje smutné postavenie slobodnej matky v tejto krajine) a dej ukončil televíznym dorozprávaním osudov jednotlivých postáv, lebo prirodzene ho nebolo ako a kedy ukončiť.

Hoci inscenácia Nízkotučný život priniesla rozpačitý inscenačný tvar a nadbytok samoúčelných nadávok (čo nie je pre toto divadlo a jeho poetiku príznačné), stala sa priestorom pre zviditeľnenie (najmä verbálne) v súčasnosti zaujímavého javu, a to cez osobnú skúsenosť zainteresovaných tvorcov. Je to téma vyslovene aktuálna a nepoznám človeka, ktorý by s ňou vo svojom reálnom živote neprišiel do kontaktu: cvičenia, redukčné diéty a overené recepty, ktoré zaručene nezaberajú; na jednom televíznom kanáli varíme, na druhom chudneme, emočne i finančne sa živíme z novodobej civilizačnej choroby, z neustálych pokusov jedincov byť chudý (už nie štíhly), z citových strádaní tých, ktorí sa trápia preto, že sú tuční alebo tých, ktorí chudnú.

Elena Knopová

 

 

publikované online 31. 12. 2013

 

Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).

Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.

Realizované s podporou MK SR.

 

 

Publikované online: 22.2.2013

Elena Knopová

Elena Knopová je vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV (od roku 2015 jeho riaditeľka) a odborná asistentka na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Vo svojom výskume sa zameriava na oblasť teórie súčasnej slovenskej a európskej drámy a divadla, teórie a dejín masmédií. Pravidelne publikuje vedecké štúdie najmä v časopise Slovenské divadlo, prednáša na významných medzinárodných, ale aj domácich konferenciách. Spolupracuje na rôznych projektoch s Divadelným ústavom Bratislava, Národným osvetovým centrom, slovenskými a českými profesionálnymi divadlami (členka porôt, kritických platforiem, dramaturgických rád festivalov).