Komédia ako konvenčná fraška

Vytlačiť

Dramaturgia: Györgyi Gecsényi a. h.
Scéna: Alida Yvette Kovács a. h.
Kostýmy: Katalin Őry a. h.
Texty piesní: Róbert Laboda a. h.
Hudba: Róbert Lakatos
Pohybová spolupráca: Milán Újvári a. h.
Réžia: András Léner a. h. 

Hrajú:
Solinus: Máté Madarász
Egeon: Erik Ollé
Antifolus efezský, Antifolus syrakúzsky: Péter Nádasdi
Dromio efezský, Dromio syrakúzsky: Géza Benkő
Baltazar: Gyula Szpisák a. h.
Angelo: Attila Bocsárszky
Prvý a druhý kupec: Oszkár Illés
Dr. Csipet: Árpád Pólos
Emília: Lívia Varga
Adriana: Katalin Latócky
Luciana: Judit Lax
Lucia: Lilla Dégner
Kurtizána: Emőke Szabadi
Strážnik: Péter Komjáty a. h.
Žalárnik, úradníci, sprievod: Zoltán Bók a. h., Péter Tárkányi a. h.

 

Najkratšia a možno aj najmenej prepracovaná Shakespearova veselohra pochádza z autorovho raného tvorivého obdobia, keď majster ešte iba hľadal optimálne dramatické formy a inšpiroval sa aj populárnymi antickými komédiami. Komédia omylov sa tiež považuje iba za shakespearovskú verziu antickej hry Dvojičky (Menaechmi) rímskeho autora Plauta, ktorej zápletka je postavená na zámene dvoch párov dvojčiat: páru pánov a páru sluhov. Skutočnosť, že tieto súrodenecké dvojice sa nechtiac a nečakane ocitnú na jednom mieste, zapríčiní nekonečnú sériu omylov, ktoré rozprúdia kolotoč prekvapení, zvratov a komických až šokujúcich situácií. V labyrinte zauzľujúcich sa vzťahov vznikajú nielen úsmevné situácie, ale aj napätie, nervozita a chaos, ktoré zachráni nečakané rozuzlenie, keď sa vyjaví celá pravda a zlo sa na dobré obráti.

Komické, ba až bláznivé jadro tejto divadelnej hry sa však rozvíja ako dôsledok vážnej vstupnej dramatickej situácie s takmer tragickou zápletkou. Je to príbeh o stroskotaní a rozpade rodiny, ktorý vyrozpráva v prológu kupec-pútnik Egeon zo Syrakúz, zadržaný a vypočúvaný princom Solinom na nepriateľskom území Efezu počas hľadania členov rodiny. Pred udelením trestu dostane šancu, aby sa vykúpil, ale netuší, že v meste sa medzitým nečakane rozlúšti aj záhada roztratenej rodiny (manželky a dvoch párov vlastných i adoptovaných detí) a nastane šťastné osudové stretnutie.

Možno povedať, že už meno W. Shakespeara je dostatočnou garanciou širšieho záujmu diváckej verejnosti. Je to klasik prvej veľkosti, ktorého komédie i tragédie patria nielen do kánonu svetovej literatúry, ale aj medzi povinné čítanie a maturitné otázky. Takže starší diváci si môžu zaspomínať a mladí spojiť príjemné s užitočným. Veď počuť a najmä vidieť Shakespeara na javisku je (najmä pre mladú generáciu) oveľa praktickejšie a príjemnejšie ako ho starosvetsky čítať. Napriek týmto samozrejmostiam, ktoré neutralizujú mnohé možné umelecké i prevádzkové problémy, by si divadlá mali pred uvádzaním hier anglického dramatika povinne postaviť aspoň dve základné otázky: Prečo inscenovať práve túto hru, u nás a teraz? Ako to inscenovať a prečo práve tak a nie inak? Komédia omylov zapadla do dramaturgie divadla Thália aj (najmä) kvôli sloganu divadelnej sezóny: Tvár a maska klasikov. Na webovej stránke divadla si o tom môžeme prečítať aj nasledovné: „Našou maskou je tvár klasikov, naša tvár je maskou klasikov. Naša pravá tvár je viditeľná len vtedy, ak strhneme masky klasikov. Maskou je všetok ten nános, interpretácie a dezinterpretácie a významy, ktoré sú skôr domyslené alebo chcené, než skutočne vlastné daným hrám, ten nevyhnutný sediment času, ktorý chtiac-nechtiac zakrýva pôvodné texty.“ Tieto výzvy sa cez text anglického dramatika pokúsil inscenačne naplniť hosťujúci realizačný tím na čele s režisérom Andrásom Lénerom, ktorý v súčasnosti pôsobí v budapeštianskom divadle Kamaraszínház.

Charakter celého predstavenia jasne signalizuje už prvý režijný nápad, prvý výstup, ktorý predchádza k vážnemu a povinnému shakespearovskému prológu. Tento moment je pre diváka komunikačným kódom, informáciou o tom, že textová poetika situačnej komédie sa presúva do javiskovej verzie, ktorá sa približuje viac žánru muzikálovo-operetnej frašky s prvkami klauniády. Potvrdzuje to obraz, keď na prázdnu a odkrytú scénu prichádza jeden z dvojičky sluhov Dromio (Géza Benkő). Predstavuje sa v štylizovanej úlohe cirkusového klauna (pestré široké nohavice s trakmi, typické gestá a mimika). Otvára predstavenie tým, že symbolicky prestrihne šnúru so zavesenými kostýmami. Všetci účinkujúci na tento povel vybehnú zo zákulisia a vo veselej nálade, počas tanca a spevu si vyhľadajú svoj príznačný odev, kostým ako formu masky. Druhý obraz je už diametrálne odlišný, akoby vystrihnutý z iného predstavenia. Na proscénium prichádza z hľadiska zatknutý a zdrvený kupec Egeon (Erik Ollé) oblečený v ošumelom pútnickom plášti, aby vyrozprával príbeh o stroskotanej lodi, rozpade rodiny a neúspešnom hľadaní sa navzájom. Tento obraz, podobne ako záverečné rozuzlenie a stretnutie členov rodiny, bol vybudovaný bez inovatívneho nápadu staticky, akoby z povinnosti a úcty k textu. Vizualizácia dramatického obrazu morskej búrky (baterka a plášť ako plátno) bola rozpačitá, nedomyslená a bez hlbšej väzby na filozofickú podstatu textu. Podstatné je však to, že tieto dva úvodné výstupy fungujú ako úplne autonómne jednotky, diametrálne odlišné celky bez akéhokoľvek vnútorného prepojenia. Divák, dokonca aj ten, ktorý má skúsenosti so Shakespearom, zostane hneď na začiatku zmätený. Očakáva síce komédiu omylov, ale nie koncepčných improvizácií a mätúcich režijných postupov. Nakoniec neujasnenosť použitia kľúčových inscenačných znakov vedie k tomu, že divákom uniká celok a hlbší zmysel predstavenia a postupne sa zabávajú iba na fyzickom „šaškovaní“, slovných gagoch, ktoré niekedy pôsobia aj rozpačito. A to je práve ten posun od zaujímavej textovej situačnej komédie ku konvenčnej javiskovej fraške. Ak to bol režisérov zámer, tak potom sa iba zbytočne a alibisticky maskoval menom veľkého klasika, aby tak možno uspokojil aj kultivovanejšiu divácku vrstvu, teda nielen tých, ktorí aj v divadle hľadajú iba to, čo ponúka komerčná a plytká televízna zábava. Režisér, žiaľ, ani v minimálnej miere nevyužil šancu, ktorá sa mu ponúkala najmä v prológu a epilógu. Veď rozpad rodiny, blúdenie jednotlivých členov, strata a hľadanie identity v cudzom svete a túžba po stretnutí sú aktuálne otázky, ktoré sa ani nemusia (ale mohli!) takmer priamo spájať aj so živou utečeneckou krízou. Veď príbeh tematizujúci blízkovýchodný Efez a sicílsku Syrakúzu sa mohol zmeniť na silný symbol večných stroskotaných rodín na mori i na suchu. Rozličné formy nútenej či dobrovoľnej migrácie, blúdenia, straty a hľadania identity, frustrácie sú hlboko zakódované v kolektívnej a individuálnej pamäti mnohých ľudí zo strednej Európy a prežívajú dodnes.

Režisér sa však primárne koncentroval iba na smiech a zábavu, postavenú na excelentnom hereckom koncerte protagonistov (P. Nádasdi a G. Benkő). Obaja v náročnej dvojrole ukázali výrazné dispozície pre komické herectvo, ale aj pestrú škálu improvizačných schopností pri predvádzaní telesnej i slovnej komiky (zvady, ruvačky, naháňačky, skrývačky...). Je to dosť, či málo? Na frašku asi dosť, ale na Shakespearovu Komédiu omylov asi málo. Všetko to však úzko súvisí s nedomyslenou a povrchnou režijnou koncepciou. Najmä v úvodných výstupoch mohol a mal divák dostať jasnejšie informácie o tom, že na scéne sú dvaja herci, ale štyri postavy a nie dve postavy, ktoré si na začiatku uťahujú zo seba, klamú sa a testujú samy seba i divákov. Keďže text je napísaný pre štyroch hercov, ktorí sú si navzájom veľmi podobní, tak v prípade dvoch hercov sa mali postavy výraznejšie odlišovať, a to nielen vonkajšími znakmi, ale aj v detailoch hereckej práce, teda v premenlivejšej výrazovej škále. Líniu bláznivej frašky, garantujúcej neviazaný divácky smiech, potvrdzovali aj hyperbolizované postavy Angela (A. Bocsárszky) a dr. Csipeta (Á. Pólos). Ženské protagonistky, možno okrem razantnej a dominantnej panej domu Adriane (K. Latócky) zostávali iba v druhom pláne.

Rozpačitý dojem vyvolávalo aj výtvarné riešenie. Kostýmy boli síce pestré: klaunovské (Dromio a Luciana), orientálno-rozprávkové (Angelo, Dr. Csipet, Kurtizána...), civilné (Antipholus, Solinus, policajt), ale rovnako museli vyvolať zmätok a veľa nezodpovedaných otáznikov, ktoré sa inscenátori postupne snažili prekryť lavínou komických výstupov a vyvolávaním smiechu publika. Podobne aj scénografické riešenie bolo prvoplánové a konvenčné. Navyše, celkový dizajn vyvolával dojem, že ide o oprášený depozit alebo lacný scénický „second hand“ z nepotrebnej opery či operety, či z orientálnej starosvetsky inscenovanej rozprávky Tisíc a jednej noci. Ako inak možno charakterizovať ošúchaný centrálny segment: dvojdverový „vchod-východ“, ohraničený párom točitých schodov smerujúcich na strechu. Treba však oceniť záverečnú scénu, keď sa štandardné dvere (dnu – von) zmenili na otáčajúce sa „perpetuum mobile“, symbol večného hľadania a nekonečných premien ľudskej osobnosti. Svetlými výnimkami predstavenia boli aj originálne a nápadité výstupy, kde vždy exceloval G. Benkő ako jeden alebo druhý Dromio. Ide o dialóg Luci a Adriany zahraný ako bábkové divadlo jedného herca, či prezentácia glóbusu cez ženskú karikatúru alebo aj niektoré „kúzelnícke“ výstupy. Shakespearova komédia v podaní Divadla Thália nebola možno omylom, ale „iba“ (možno aj vynúteným) kompromisom s priemerným diváckym vkusom. Tento titul ozvláštnili a oživili mužskí protagonisti, ktorí sa zaskveli ako majstri zabávači.  

Publikované online: 25.1.2016

Peter Káša

Peter Káša je absolventom Filozofickej fakulty UPJŠ Košice, odboru slovenský jazyk a literatúra – dejepis. Po štúdiách pôsobil ako dramaturg v Bábkovom divadle v Košiciach, neskôr ako novinár a od roku 1990 je vysokoškolským učiteľom na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Niekoľko rokov pôsobil aj ako lektor slovenského jazyka a kultúry na univerzitách v Poľsku a Maďarsku. V súčasnosti garantuje študijný program stredoeurópske štúdiá, v ktorom sa špecializuje na kultúrne dejiny a súčasný kultúrny život v krajinách strednej Európy. Divadelné recenzie publikuje s väčšími a menšími prestávkami od študentských čias. Dlhoročne spolupracuje na príprave festivalu Akademický Prešov a je členom poroty v súťaži študentských divadiel. Žije v Prešove.