Koktejl namiešaný pre zvláštne chute

Vytlačiť

Réžia a úprava textu: Eduard Gürtler
Jazyková spolupráca: Marián Tesák
Dramaturgia: Alžbeta Verešpejová
Choreografia, pohybová spolupráca: Ivana Kučerová
Scéna: Juraj Fábry
Kostýmy: Silvia Zubajová
Hudba: No Name a Igor Timko
Hudba – rap a texty: Andrej Palko

Účinkujú:       

Jánoš Tesnošil – Milan Antol
Madlena Tesnošilová – Dana Košická
Jano Tesnošil, syn – Tomáš Diro
Anička Tesnošilová, dcéra – Tatiana Poláková
Dunaparti – Andrej Palko
Dunapartiho asistentka – Adriana Ballová
Miešačka – Peter Cibula
Trasorítka – Beáta Drotárová / Henrieta Kecerová
Johanka – Lívia Dujavová
JUDr. Kvasivero – Ivan Krúpa
Chudobič senior – Róbert Šudík
Chudobič junior – Dušan Kraus
Jiří Svoboda – Peter Čižmár
Vojteška – Adriana Krúpová
Martin – Michal Soltész
Rajnoha – Mário Zeumer
Garazda – Juraj Zetyák
Cverna – František Balog
Kostolník – Stanislav Pitoňák
Procházka, učiteľ – Ľubo Záhon
Ľudmilka, jeho dcéra – Katarína Horňáková

Premiéra 7. novembra 2014, Historická budova Štátneho divadla Košice

 

Po zhliadnutí predstavenia Kocúrkovo v košickom Štátnom divadle som sa znova presvedčila o tom, aké krehké sú hranice vkusu. Zjednodušene povedané, napriek tomu, že všetko bolo v najlepšej vôli vymyslené a zrealizované s čo najväčšou profesionalitou, výsledkom je kus, ktorý je v podstate nepredajný a nezdieľny. Aspoň pre mňa.

Azda netreba špekulovať o tom, prečo si dramaturgia divadla vyberie do svojho repertoáru hru Jána Chalupku Kocúrkovo. Je ale zaujímavé sledovať, ako sa s daným textom popasuje. Či staví na klasiku, jazykovú úpravu, pôvodný scenár, alebo naopak, či sa rozhodne tento príbeh, resp. dva príbehy o ambíciách i láske, aktualizovať, alebo vytvoriť na jeho tematickom základe príbeh celkom nový. Dramaturgička A. Verešpejová je známa tým, že sa nebojí experimentovať a ponúka, prevažne na scénu Divadla Jonáša Záborského v Prešove, najrozmanitejšie, často i kontroverzné tituly. Pri hre Kocúrkovo, mimochodom uvedenej v košickom divadle po šiestykrát, tentoraz ale v úprave E. Gürtlera, však možno hovoriť o odvahe nielen experimentovať s textom, ale aj s percepciou slovenskej klasiky. Ponuka priblížiť túto viac ako stosedemdesiatročnú veselohru súčasnému človeku, jazyku a reáliám bola a je veľkou dramaturgickou i režijnou výzvou. V podtitule hry je použité slovné spojenie „parafráza na dnešné časy“ a naozaj voľný prepis Chalupkových dvoch hier je len jemným naznačením toho, čo sa na javisku odohráva. Text hry pre divadelnú verziu upravoval režisér inscenácie E. Gürtler a z pôvodnej satiry na spoločenské pomery vytiahol podľa neho jednu ťažiskovú tému, a to že „z čistého rozmnožovacieho pudu sme urobili biznis“ a všetko prerátavame na peniaze. Podľa Gürtlerových slov v bulletine k inscenácii „celé to má byť komédia o ťažkom prechode Slovenska od historickej, pastorálno-kolektívnej, k modernej, individualisticko-informačnej spoločnosti.“ Problém je však v tom, akým spôsobom text upravil, počnúc arogantným vulgárno-lascívnym expresívnym slovníkom, cez motivické línie pseudomafiánskych praktík, až po hraničné situácie postmodernej negativistickej dramatiky. Ale klobúk dolu pred tým, ako sa autorovi napriek úprave textu podarilo zachovať chalupkovský humor a ostrovtip. Spolu s M. Tesákom vytvorili jazykovo a štylisticky moderný text na hranici umelecko-estetickej prijateľnosti. Gürtler ako režisér pripravil pre hercov zaujímavé situácie, pracuje na ich drobnokresbe, vytvorení ich figúrok, pričom každá z nich je až precízne skarikovaná s pevnou líniou gest a dôrazom na text. Dôležitou súčasťou režijnej koncepcie je i práca s hudbou a telom hercov, v čom mu výrazne pomohla choreografka I. Kučerová. Hudbu k hre nahrala skupina No Name, ktorá rockovým spôsobom uchopila slovenské ľudové piesne, vrátane takpovediac refrénovej piesne hry Na kráľovej holi. Druhou, nosnou časťou hudobnej zložky predstavenia je rap, ktorého autorom je A. Palko. Rap komunikuje najmä s mladým divákom, je to reč manipulácie, moci, pekla.

Scénu k inscenácii vytvoril J. Fábry. V jej centre je obrovský vrch z triedeného a recyklovaného odpadu, nad ktorým sa čnie monumentálne plátno s obrazom hrabáčov od Martina Benku. Mimochodom, v benkovskom štýle je aj úvodná a záverečná hromadná scéna, keď sa herci štylizujú osadení do priestoru celého javiska, vrátane vrchu, do akýchsi moderných rozpohybovaných Benkových postáv. Vrchu, resp. kocúrkovskej hore dominuje socha Štúra, ktorá vyhodená na smetisku zapadá odpadkami podobne ako ďalšie odkazy na našu nedávnu socialistickú minulosť, či kocúrkovský erb. Z naoko nesúrodého vrstvenia odpadu sa vždy vynorí ten správny predmet, s ktorým ďalej herec pracuje. Napríklad staré pneumatiky slúžia ako činky i stolička pre Jana Tesnošila, starý Procházkov kočiar naplnený vecami je alúziou na bezdomovectvo, rakva v úzadí odhaľuje pravú tvár poslov z pekla, stará vaňa je miestom azylu v dome Tesnošila a pod. Predstavenie sa neodohráva len v prednej, prázdnejšej časti javiska zobrazujúcej najmä dom Tesnošilovcov, na čo odkazujú okrem už spomínanej vane aj malá chladnička, multifunkčná truhlica, či neskôr secesná pohovka, ale rovnako plynulo prechádza horizontálne do zadnej časti a veľmi dynamicky vertikálne na horu odpadu a zasa späť, keď práve táto hora je častou cestou postáv. V druhej časti sa zas do popredia dostáva rebrík vedúci do lóže v hľadisku predstavujúci dom Trasorítky. Hybnou časťou predstavenia je však zanimovaný predmet – miešačka, ktorá rámcuje príbehy, mieša osudy ľudí v Kocúrkove a poháňa dej hry. Výtvarnú stránku inscenácie dotvárajú trefné kostýmy S. Zubajovej dokresľujúce charaktery jednotlivých postáv.

Poďme ale k hereckému stvárneniu košického Kocúrkova. Predstavenie otvára i uzatvára Miešačka, P. Cibula, ktorý fyzicky sprevádza a obsluhuje tento zamiešavač osudov počas celej hry. Až na niekoľko výnimiek, keď rapuje, je jeho prítomnosť na scéne vždy takmer pantomimická alebo sošná. Miešačkovými partnermi sú Dunaparti, hrá, lepšie povedané hrá-rapuje ho A. Palko, a jeho asistentka, ktorú stvárňuje A. Ballová, sú sprievodcami a moralizátormi hry, akýmsi Chalupkovým zdvihnutým prstom. Šedá eminencia hry, rapujúci diabol Dunaparti, je zmesou cynizmu a hyperbolizovanej karikatúry Fausta. Palkovi tento typ postáv sedí. Ballová je len jeho estetickým doplnkom, akousi výtvarno-tanečnou kulisou a hudobným echom zároveň.

Rodinu Tesnošilovcov tvorí fúzatý Jánoš, M. Antol, invalidný dôchodca, alkoholik, vtipný maďarón s ľubozvučnou slovenčinou. Antol mu svojskou štylizáciou prispôsobil pohyb i gestá; Madlena, ktorú výborne stvárňuje D. Košická, sa vyznačuje plastickou komickosťou, ale i divadelnou skratkou; Jano v podaní T. Dira je zase postpubertálnym výrastkom, užívajúcim si neviazaný študentský život, túžiacim len po materiálne zabezpečenej budúcnosti, ktorá sa dá zaistiť dobrým sobášom; razantnú Aničku hrá T. Poláková – rozohráva rôzne odtienky svojej nešťastnej, po manželstve túžiacej postavy, ktorá si uľahčuje život pomocou svojho tela a šikovnosti. Poláková si ju vystavala najmä na gagoch a sebairónii i v tých najneuveriteľnejších mizanscénach.

Suseda Tesnošilovcov, Vojteška A. Krúpovej je presnou karikatúrou ambicióznych novozbohatlíkov, jej syn, M. Soltész, zas jej rozmaznaným synáčikom bez životného cieľa. Mafiánsku scénu v takmer tarantinovskom duchu rozohrali Rajnoha v podaní M. Zeumera a Garazd v podaní J. Zetyáka. Ich záverečný rap je svojskou, humornou bodkou za ich krvavým výstupom. Otca a syna Chudobičovcov výstižne hrajú R. Šudík a D. Kraus. Českého intelektuála J. Svobodu si vychutnal P. Čižmár. Vtip postavy postavil na smiešnej čechoslovenčine, štylizovaných gestách a milej nemotornosti. Jeho pendantom je Procházkova (Ľ. Záhon) dcéra Ľudmilka, ktorú hrá K. Horňáková s rovnakou dikciou, gestikou a nemotornosťou. S. Pitoňák v úlohe Kostolníka aj na malej ploche rozohráva komické situácie založené najmä na charakteristickej mimike a úlisných gestách pokryteckého, chamtivého človeka. Jedným z Aničkiných nápadníkov je Cverna, hrá ho F. Balog a jeho stvárnenie chlipného chlapca ľahších mravov je samo osebe zárukou zábavy. Iným nápadníkom a neskorším Aničkiným manželom je Kvasivero, Ivan Krúpa. Krúpa s typickým šarmom a nadhľadom vytvoril zamilovaného obstarožného advokáta. No a napokon Trasorítka v podaní B. Drotárovej je hereckou čerešničkou na tejto kocúrkovskej torte. Starú pannu, v skutočnosti sexuálnu dominu, stvárnila s hereckým majstrovstvom. Jej neter, šestnásťročnú, do mladého Tesnošila zamilovanú Johanku, zas s ľahkosťou hrá L. Dujavová.

Každá zložka inscenácie Kocúrkovo žije svojím životom, je remeselne zručne vytvorená, no napriek tomu celkovo, spojením hereckej akcie, slova, obrazu a hudby vznikne len veľmi rozpačitý a kontroverzný dojem, aj keď sa divák v hľadisku smeje. A smeje sa presne podľa autorových slov, sebe. Košický experiment s klasikou by určite lepšie splnil svoju funkciu na Malej scéne, resp. v nejakom experimentálnom divadelnom štúdiu a je len otázne, či si v konzervatívnych Košiciach nájde tento svojský výklad a posun Chalupkovho Kocúrkova svoju cieľovú skupinu.

Publikované online: 9.7.2015

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných  dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.