Kocúrkovo v prvom pláne

Vytlačiť

Réžia: Matúš Oľha
Dramaturgia: Marek Turošík
Výtvarník scény:
Štefan Hudák
Výtvarníčka kostýmov:
Helena Bezáková

Účinkujú: Pán z Chudobíc – Igor Kasala; Kostolník – Peter Lejko; Tesnošil Jánoš – Vasil Rusiňák a.h.; Madlena, jeho žena – Valéria Fűrješová; Anička, jeho dcéra – Zuzana Kúšiková; Honzík, jeho syn, študent – Ján Jakab; Svoboda, pozvaný za rektora – Lukáš Šepták; Vojteška, suseda Tesnošilova – Ľudmila Dutková; Vojtech, jej syn – Filip Lenárth; Škrivánok, študent – Ján Ivan; Kvasivero, notariuš – Matej Lacko; Milozvuk, rektor – Boris Srník; Cverna, krajčír – Dušan Brandýs; Panna Trasorítka – Jana Jurišincová; Johanka, jej chovanica – Veronika Husovská; Maušl, žid – Peter Krivý; Kaprál – Michal Novodomský

Premiéra: 1. apríla 2011, Historická budova Divadla Jonáša Záborského v Prešove

Klasika slovenskej drámy Kocúrkovo patrí medzi najznámejšie diela Jána Chalupku. Napriek pomerne častým pokusom o inscenovanie tohto kusu sa dramaturgia Divadla Jonáša Záborského pokúsila o inováciu tohto diela jeho spojením s druhou Chalupkovou fraškou Všetko naopak, čím sa logicky dospelo k uzavretiu príbehu rodiny Tesnošilovcov. Obe hry sa na profesionálnej scéne inscenujú po prvýkrát a zaujímavosťou je, že sa uvádzajú v pôvodnom jazyku.

Z dramaturgického hľadiska túto ideu možno chápať, ale v celkovom inscenačnom tvare to pôsobí nie podľa predpokladaného zámeru archaicky-postmoderne, ale skôr retardujúco. Takisto rozhodnutie uviesť pôvodnú, nekrátenú verziu textu je trochu netradičným a neodôvodneným, keďže obe veselohry ponúkajú elegantné možnosti škrtov bez toho, aby sa ublížilo ich dramatickej výstavbe.

Scéna Š. Hudáka je vystavaná v duchu naivného divadla. Dominantnou časťou scény je kuchyňa s dverami do ďalších izieb, resp. interiér domu Tesnošilovcov s poschodovým riešením exteriéru. Scénu po výtvarnej stránke dopĺňajú nápisy v insitnom štýle. Kostýmová výtvarníčka H. Bezáková sa pekne pohrala s motívom „kocúrkovčiny“ a vytvorila zmes pestrých, atraktívnych kostýmov, v ktorých sa striedajú historicky ladené motívy s nevšedne modernými prvkami charakteristickými pre tú-ktorú postavu.

Dramaturgicko-režijná koncepcia inscenácie tímu M. Turošík a M. Oľha je teda postavená na odsnímaní možného spôsobu realizácie historického textu v dobovom duchu.  Už samotné rozhodnutie takto vystavať Kocúrkovo je tautológiou. Kocúrkovo je naozaj kocúrkovom, v ktorom je mix interpretačných rovín a žánrov od realistického typu herectva cez štylizáciu, vaudeville až po hyperbolizáciu. Netuším, či to bolo režijným zámerom, na javisku sa to skôr podobalo, s odpustením, neriadenému prechádzaniu hereckou križovatkou, ktorá súvisí s osobnostnou a interpretačnou vyspelosťou toho-ktorého predstaviteľa postavy. Zdá sa, že režisér neponúkol hercom jednotný kľúč na pochopenie svojich zámerov a nechal ich takpovediac voľne preplávať predstavením.

Tesnošila Jánoša stvárňuje hosťujúci V. Rusiňák z prešovského Divadla Alexandra Duchnoviča. Rusiňák znova potvrdil svoj komediálny talent, cit pre situáciu a kresbu postavy. Spolu so svojou hereckou partnerkou V. Fűrješovou, predstaviteľkou  Madleny, vytvorili rovnocennú dvojicu, ktorá si vie vtipne nahrávať repliky, reaguje na seba a s humorom sebe vlastným, čiže s istou dávkou zveličovania podáva divákom situácie, v ktorých sa v Kocúrkove postupne ocitajú. Aj keď je Fűrješová oproti Rusiňákovi viac štylizovaná, neuberá to jej postave na autentickosti, práve naopak, stelesňuje presne ten typ pani domácej, ktorý je jej postave daný, a ktorý v opozícii k Rusiňákovmu realizmu vytvára komický efekt. Za zmienku stojí ich bravúrna scéna s alkoholom, ktorá je dobre vystavaná, podaná humorne a herecky výborne zvládnutá. Prvá časť hry Kocúrkovo je, podľa môjho názoru, pre nich lepšie vystavaná – môžu rozohrať svoje postavičky. Veľká pochvala zaslúžene patrí obom hercom, ale nielen im, za ľahkosť, s akou zvládli náročnú jazykovú stránku inscenácie.

Zvláštnosťou obsadenia je úloha dcéry Tesnošilovcov, Aničky, ktorú hrá Z. Kúšiková. Maskovanie do akejsi nepodarenej „Marfy“ je síce prvotne komické, avšak v princípe nevyužité. Ak to malo byť protipólom úspešnej Aničky, ktorá sa objavuje v 2. časti hry – Všetko naopak, je to málo. Syn Honzík, hrá ho J. Jakab, je zas postavený na princípe veľkého mamičkinho synáčika, o ktorého je vždy v maminej kuchyni dobre postarané. Je vtipné vidieť na scéne dobre stavaného muža, ktorý „papá“ koláčiky, gúľa očami a odmieta pracovať. Z postavy by sa ale dalo vyťažiť aj viac. Za zmienku stojí aj J. Jurišincová v úlohe Panny Trasorítky. Jurišincová sa pekne pohrala so svojou postavou, dokázala v nej spojiť karikatúru vyzývavých, koketných žien s ambicióznou, dravou mladou ženou, ktorá má vo svojom živote jasný cieľ- vydaj. Trasorítka je síce vďačná postava na stvárnenie, avšak aby bola plastická, treba ju zahrať s citom pre mieru a v tomto prípade sa to podarilo.

Ženské epizódne postavy Ľ. Dutková ako suseda Tesnošilovcov a V. Husovská ako chovanica Panny Trasorítky sú zvládnuté dobre, choreograficky pekne vystavané a svoj diel do mozaiky tejto Chalupkovej dvojfrašky položili so cťou.

Podobne aj herecké obsadenie epizódnych mužských postáv je vyskladané tak, aby sa čo najviac vyťažilo z vizuálneho dojmu. Každá postavička je prvotne charakteristická a ľahko identifikovateľná, v zmysle rozpoznania, či ide o kladnú, neutrálnu alebo zápornú úlohu. V tomto smere herci (I. Kasala, P. Lejko, L. Šepták, F. Lenárth, J. Ivan, M. Lacko, B. Srník, D. Brandýs, P. Krivý a M. Novodomský) zahrali presne to, čo mali, nijak neprekročili tieň postavy, ani jej svojou interpretáciou neublížili. Niekedy to ale malo príchuť len mechanického podania, ako som už spomínala, náročného textu, na ktorý sa asi bolo treba viac sústrediť ako na nadstavbu postavy.

Celkovo sa nazdávam, že je dobré ponúkať hry J. Chalupku aj dnešnému divákovi, z médií zvyknutému na iný spôsob textu, vnímania a premýšľania o svete. Je dobré nezabúdať na slovenských klasikov, na to, z čoho slovenská dramatika vychádza, kde sú je počiatky a na čom sa učila. Na druhej strane sa mi ale zdá, že aj táto veselohra alebo fraška, ako sa uvádza v bulletine k predstaveniu, si zaslúži škrty, nový výklad, niečo, čím bude polemizovať s dobou, formou, žánrom, čím nastaví zrkadlo nielen postavám, ale aj nám divákom, niečo, čo pomôže nám ľuďom 21. storočia lepšie pochopiť autora spred takmer poldruha storočia. Herci si zaslúžia taký výklad textu, aby sa na neho mohli dívať nielen cez optiku profesionality, ale aj radosti z objavovania nových interpretačných možností klasiky. Počúvať viac ako dve hodiny slovakizovanú češtinu je náročné, avšak nie neprijateľné, obzvlášť, ak ide o poučeného diváka. Čo ale v prípade divákov z prostredia stredných škôl, ktorým je toto predstavenie prvotne určené. V takom prípade, nazdávam sa, je potrebná dôkladná príprava na toto predstavenie zo strany ich pedagógov na hodinách literatúry. A ešte jedna poznámka na zamyslenie. Očakávala by som zo strany divadla smerom k divákovi, že mu nebude ponúkať len lacnú zábavu a oprášenie povinnej stredoškolskej literatúry, ale si ho bude aj svojim vlastným, divadelným spôsobom vychovávať pre tzv. ťažšie kusy, ktoré, našťastie, v dramaturgickom pláne Divadla Jonáša Záborského nechýbajú.

Hana Rodová

Publikované online: 1.4.2011

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných  dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.