Kocúr alebo nie? Je to jedno, keď si bohatý.

Vytlačiť

Réžia: Ľubomír Vajdička
Preklad: Ľubomír Vajdička
Dramaturgia: Miro Dacho
Hudba: Dano Heriban
Scéna: Tom Ciller
Kostýmy: Marija Havran 

Účinkujú:
Daria Fedosejevna Kruglovová: Kveta Stražanová
Agňa: Jana Jurišincová, Stanislava Kašperová
Jermil Zotyč Achov: Jožo Stražan 
Ipolit: Filip Lenárth
Feona: Valéria Fürješová
Malaňa: Silvia Donová 

Premiéra 6. 6. 2014, Historická budova DJZ Prešov

 

Už len dátumy, kedy sa Ostrovského krátka hra Nemá kocúr večne hody (1871) uvádzala v slovenských divadlách, sú zaujímavým čítaním. Tri profesionálne inscenácie vznikli začiatkom päťdesiatych rokov, no potom o Ostrovského hru akoby prestal byť záujem. Až v roku 2008 uviedla hru režijno-dramaturgická dvojica Juraj Bielik a Anton Korenči ako svoje absolventské predstavenie na Malej scéne VŠMU. To, že sa hra o arogancii bohatých a konečnom víťazstve cnostne chudobných objavila v budovateľskej dramaturgii, dnes asi nikoho neprekvapí. Zaujímavé však bude opýtať sa, v čom je hra Nemá kocúr večne hody natoľko nadčasová, že prežila aj vyše päťdesiatročnú pauzu a vracia sa na slovenské javiská práve dnes. Zatiaľ najnovšiu inscenáciu režijne a dramaturgicky pripravili Ľubomír Vajdička a Miroslav Dacho v Prešove.

Myšlienková rovina, na ktorej stojí Ostrovského hra, by sa zjednodušene dala parafrázovať pomocou slovenského úslovia „Chudoba cti netratí.“ Chudobná Agňa a jej ovdovená matka Dária Fedosejevna váhajú, či bude nemajetný a submisívny Ippolit aspoň trochu vhodným ženíchom. Dária by ho dcére priala, ale Agni prekáža jeho neschopnosť postaviť sa autoritám. Situáciu komplikuje starý násilný, no bohatý Achov, ktorý Agňu zahŕňa okázalo bohatými darmi. Sobášom s ňou chce získať ženu, ktorá mu bude až nadosmrti vďačná za vytrhnutie z biedy. Ak zväzok vzťahov veľmi zjednodušíme, Ippolit Agňu miluje, Achov nie. Agňa Ippolita má rada, Achova nie. Nemá však rada Ippolitovu pokornú povahu, a preto si je ochotná vziať dominantného Achova. Peniaze jej majú v rozhodovaní iba pomôcť. Nakoniec však Ippolit zmení svoju povahu a úskokom si od svojho zamestnávateľa, Achova, nejaké tie peniaze vynúti. Charakterová zmena a finančné zabezpečenie Agňu obmäkčia. Achov preto zostane prekvapený ako kocúr, ktorému práve vzali misku plnú mlieka.

V prešovskej interpretácii z dvojice Ippolitových hlavných nedostatkov inscenátori zvýraznili problém finančného zabezpečenia. Dária Fedosejevna i Agňa na javisku uveličene ochkajú nad šperkom, ktorý Agni poslal Achov, a rovnako extaticky jasajú nad peniazmi, ktoré nakoniec prinesie Ippolit. A čo je najdôležitejšie, Dáriino rozhodnutie odmietnuť Achova prichádza, na rozdiel od predlohy, až po tom, čo Ippolit ukáže nevestinej matke peniaze. Jednoduché ponaučenie pre „kocúra“, že za peniaze sa naozaj nedá kúpiť všetko, teda v tomto prípade neplatí. Tvorcovia nám odkazujú, že peniaze hýbu aj svedomím tých chudobných.

Postavy s peniazmi, či iným spôsobom dominantné, majú privilégium pozerať sa na ostatných z pohodlia divadelného balkóna. Tom Ciller vytvoril na javisku kópiu prvého balkóna prešovskej historickej budovy DJZ. Ilúzia, že hľadisko pokračuje aj na javisku, nám pripomína nielen podobnosť našich charakterov s postavami na javisku, ale zároveň vytvára akýsi kastový systém. Tí, ktorí na to majú, môžu sa na ostatných pozerať aj mimo svojich výstupov. Achov pred svojimi vstupmi na scénu najprv zhora sleduje, čo sa deje doma u Dárie Fedosejevny. Je na scéne, no nezapája sa do situácie. Ostatní o ňom nevedia a on tak vie viac než oni. Keď sa však situácia obráti a Dária s Agňou a Ippolitom vyjdú na balkón, zmôžu sa iba na posmešné vykrikovanie smerom k Achovovi. Achov je pritom stále niekoľkonásobne bohatší ako oni. To málo peňazí, ktoré Ippolit získal, zaslepuje dovtedy chudobnú trojicu a chudoba stráca svoju česť.

Tézu, že medzi bohatými a chudobnými ktovieaký rozdiel nie je, podporujú aj kostýmy výtvarníčky Marije Havran. Oblečenie postáv prispôsobila dobe, v ktorej Ostrovskij hru napísal (1871). Všetky postavy sú čisté, vyžehlené a pomerne bohato farebné – dôstojné. Dokonca ani na zástere hlúpej a nešikovnej slúžky Malane (Silvia Donová) nevidno škvrny. Obsahovo najzaujímavejší je však výber výhradne bielych šiat pre mladú Agňu, ktorými výtvarníčka deklaruje jej nevinnosť i svadobnú pohotovosť. U ostatných postáv sú kostýmy skôr dekoratívne, než symbolické.

Kveta Stražanová v postave Dárie Fedosejevny nevybočuje veľmi zo svojho obvyklého prístupu k javiskovej postave. Nesnaží sa fyzicky vytvárať obraz chudobnej, úbohej či dobitej vdovy po násilnom manželovi. V postave hľadá jej vnútornú logiku. Jej Dária sa snaží pôsobiť vo svojej chudobe pokiaľ možno najdôstojnejšie pred ostatnými chudobnými, no Achovovi sa nehanbí povedať, že ako chudobná sa nemá prečo starať o česť. Aj ju však premáha túžba dopriať pohodlie svojej dcére. Na rozdiel od predlohy nie je až tak veľmi presvedčená o tom, že Achovovi svoju dcéru nedá. Naopak, vzťah mladej Agne k svojej chudobe sa môže zdať až cynický. Stanislava Kašperová (recenzent alternáciu s Janou Jurišincovou nevidel) vyhľadáva konfrontácie s ostatnými postavami na javisku. Jej inteligentná a uštipačná Agňa provokuje Dáriu, Ippolita i Achova, aby mohla následne utiecť z javiska a trpieť kvôli svojmu osudu. Herečka v nej našla emancipovanú ženu, ktorá však ani netuší, prečo by sa vôbec mala brániť dobovým konvenciám.

Zvláštnym zjavom je Ippolit Filipa Lénartha. Na jednej strane vidíme sebavedomého mladého muža, ktorý až drzo dvorí Agni, avšak jeho ničím neobmedzený strach z autorít ho diskvalifikuje v kariérnom živote. „Nepije, ale začne,“ sú slová, ktorými ho charakterizuje komická Achovova domáca Feona (Valéria Fürješová). Nevystihuje pritom len osud využívaného úradníka, ale aj priebeh vývoja postavy na javisku. V jednom obraze vidíme ustráchaného a v reálnom svete nezorientovaného ťuťmáka, v druhom sa opije „na guráž“ a v treťom už prichádza úplne iný človek s premysleným životným plánom. Takto skokovo síce postavu vytvára už dramatik, ale nič to nemení na tom, že javisková skratka postavu Ippolita zjednodušuje.

Tak ako je Dária Fedosejevna dôstojná pred chudobnými, rovnako sa o to snaží aj Achov. Jozef Stražan však cielene vytvára obraz bohatého malomeštiaka, ktorý si síce na dôstojné vystupovanie potrpí, no sám tak vystupovať nevie. Pri každom kroku či buchnutí paličkou o zem vidíme snahu postavy privolať k sebe pozornosť ostatných. Verí totiž, že ako bohatý človek si pozornosť zaslúži. Stražanov Achov je istým spôsobom civilnejší Lakomec, ktorého Stražan stvárnil v réžii Mariána Pecka v roku 2010. K textu Ostrovského herec pridal niekoľko jednoduchých, no fungujúcich vtipov („Choď sa pozrieť von, či tam náhodou nie som.“ „Podnikateľské vrecko, dnu to ide, ale von veľmi nie.“ ...), ktoré z jeho hrdinu robia síce vtipnú, no o to arogantnejšiu postavu.

V päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia mohla táto hra veľmi dobre slúžiť na zosmiešnenie „tých bohatých“ v očiach proletariátu. V Prešove dnes poukazuje skôr na to, ako peniaze ovládajú charakter ľudí bez ohľadu na ich vlastníka. Hoci sa diváci veľmi intenzívne smiali najmä v častiach, v ktorých ich Achov presviedčal o bezmedznej moci peňazí, jeho vyjadrenia sa nie veľmi líšili od slov šéfov finančných skupín. O niečo menej smiechu a o niečo viac prikyvovania vyvolávali záverečné posmešky na Achovovu adresu. A pritom sa tiež veľmi nelíšili od okrídlených viet rôznych instantných zbohatlíkov. Nech už je divácka recepcia akákoľvek, je dôležité, že inscenátori sa v Prešove nenechali zlákať zjednodušeniami o zlých bohatých a dobrých chudobných a vytvorili názorovo vyrovnanú a divadelne kvalitnú inscenáciu Ostrovského hry.

Publikované online: 24.7.2015

Matej Moško

Matej Moško písal diplomovku o historickom šerme a dizertačku o larpových hrách. Má za sebou štúdium na VŠMU aj v Portugalsku a doktorát na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV. Teoreticky aj prakticky sa venuje sa mimodivadelným performatívnym javom. V kritikách sleduje vzácne prepojenia divadelných inscenácií so širšími kultúrnymi kontextami. 
Je členom kultúrneho spolku MLOKi, prispieva do Monitoringu divadiel, porotcuje na ochotníckych divadelných prehliadkach a píše pre festivalové časopisy.
Neživí sa iba divadelnou kritikou, ale aj televíznymi scenármi, klubovými show ako Turban Quiz či Bratislavský Kaviár a larpovými hrami. Dramaturgoval niekoľko divadelných inscenácií. Je lenivý cestovať, a preto sa ostýcha hlasovať v divadelných anketách.