Kočner v čižmách

Vytlačiť

 

Šimon Spišák, Veronika Gabčíková a kolektív Nového divadla: Kocúr v čižmách

Koncept: Šimon Spišák a Veronika Gabčíková
Dramaturgia: Veronika Gabčíková
Scéna, kostýmy a bábky: Dáša Krištofovičová
Réžia: Šimon Spišák

Účinkujú:
Kocúr v čižmách: Agáta Spišáková
Janko, Myš, Zajac, „sedláci“: Ľuba Dušanovičová, alt. Miloš Kusenda
Mačací diabol, Princezná, Kráľ, Myška, bratia, Zajac, Mama zajačica, Moriak, Kocúr Murko, malý a veľký obor: Lucia Korená

 

Režisér Šimon Spišák je už stabilnou súčasťou slovenskej, najmä bábkarskej divadelnej scény. Už od začiatku jeho tvorby je jasné, že je to režisér, ktorý sa s inscenovanými predlohami veľmi nemazná. Práve naopak – podrobuje ich záťažovej skúške vlastnou poetikou. Za všetky spomeňme tri inscenácie rozprávok zo zbierok Hansa Christiana Andersena. V Bábkovom divadle Žilina na príklade Škaredého káčatka pertraktoval problém inakosti, v nitrianskom Novom divadle naštudoval Cisárove nové šaty, kde Andersena obvinil z krutosti a dievčatko so zápalkami nechal prežiť a Malú morskú vílu v Bratislavskom bábkovom divadle prezentoval ako zrelú osobnosť, ktorá niesla dôsledky svojho rozhodnutia a odmietla pomstu. Povesti režiséra, ktorý v spolupráci s dramaturgmi a dramaturgičkami nájde v tradičnej rozprávke spoločenské, etické či politické otázky a na nich postaví svoju interpretáciu, neostal nič dlžný ani v inscenácii Kocúr v čižmách, ktorú naštudoval vo svojom domovskom nitrianskom Novom divadle.

Kocúr v čižmách je pri hľadaní titulu pre detského diváka častou dramaturgickou voľbou pre inscenácie rôznych divadelných druhov. V bábkových divadlách ho v uplynulom desaťročí uviedli v roku 2010 v Bratislavskom bábkovom divadle (réžia: Naďa Uherová) a v roku 2012 v banskobystrickom Bábkovom divadle na Rázcestí (réžia: Bela Schenková). Nie je však zvykom, aby sa v inscenáciách polemizovalo o morálnosti Kocúrovho správania. Ak sa ale na rozprávku pozrieme kriticky a analyticky, tak zistíme, že Kocúr nie je pozitívnou postavou. Je to manipulátor a klamár, dokonca môžeme povedať, že aj prospechár a oportunista.
Súčasná politická situácia, v ktorej na Slovensku vládnu ľudia s nízkym morálnym kreditom a na povrch vyplávali aj ich roky udržiavané väzby na zločincov, inšpirovala i Veroniku Gabčíkovú a Šimona Spišáka, autorov konceptu nitrianskej inscenácie. Kocúrom z rozprávky by mohol byť aj v súčasnosti najsledovanejší slovenský gauner Marian Kočner. Inšpiráciou môže byť mnoho iných ľudí bez morálnych zábran, no Kočnerovo priezvisko má najväčšiu zvukovú zhodu so slovom kocúr, preto sa ocitol aj v nadpise tejto recenzie. Politikum je v súčasnom slovenskom divadle silnou inšpiráciou. Kocúr v čižmách svojou témou silne asociuje napríklad inscenáciu Náš človek, ktorú v Divadle ASTORKA Korzo ’90 nedávno naštudovali Ján Luterán a Miro Dacho.

Je pozoruhodné, že inscenačný tím Kocúra v čižmách ani nemusel rozprávku prekrúcať. Stačilo sa zamerať na fakt, že konanie kocúra vlastne nie je v poriadku. Pri bežnom čítaní rozprávky si to neuvedomujeme, pretože vnímame, že pomôže oklamanému skromnému najmladšiemu synovi zosnulého mlynára a bojuje proti čarodejníkovi, ktorý na prvý pohľad predstavuje väčšie (horšie) zlo ako nejaký drobný podvod, neškodná lož či korupčné správanie.

V úvode adaptácie Nového divadla Kocúr prezrádza, že miluje myši, ale štve ho, že ich musí loviť. Bol by najradšej, ak by mu pečené padali rovno do huby. Zjavia sa pri ňom čerti, nasľubujú mu rôzne hmotné statky a nič za to nechcú, ani im nemusí dušu upísať, ako by sme podľa faustovskej tradície očakávali. Mačací diabol, ako postavu nazvali v bulletine, prichádza v červených čižmách. Kocúr mu ich pochváli a rovnaké si objedná cez internet. Čižmy sa teda stávajú symbolom túžby po mamone a moci, ktorá ho postupne opantáva.

Po tejto ouvertúre znie umieračik. Zomrel starý gazda a ako to v rozprávke býva – mlyn získal jeho najstarší syn, osla prostredný a najmladšiemu Janovi ostal len Kocúr. Spôsob prerozdelenia majetku je však v duchu „brat nepozná brata“ riešený mafiánskymi praktikami, najstarší brat vytiahne aj pištoľ. Jano však zasnene vraví, že bratia prídu na to, že majetok nie je všetko. Keď odznie rozrušenie z pohrebu, neskôr si spomenú, že dôležitá je láska, pravda a česť. A nevadí mu, že jemu nič neostalo. Jano je vykreslený ako prostý dobrák, nie div, že si pri ňom Kocúr spomenie na prvú radu, ktorú dostal od Mačacieho diabla: „Nájdi dôverčivého hlupáka.“ Jano sa od tej chvíle stáva bezmocným, Kocúr s ním robí, čo chce. Hoci aj v rozprávke je pánom situácie Kocúr, v inscenácii je tento kontrast zvýraznený. Kocúr Jana niekoľkokrát ovalí panvicou, len aby ho umlčal a raz dokonca manipuluje s jeho v tej chvíli nevládnym telom. Nasadí mu okuliare, na ktorých sú nakreslené otvorené oči a hýbe mu ústami. Janova naivita sa prejaví aj vtedy, keď zistí, že kocúr vie rozprávať. Nadšene mu navrhuje, aby šli do cirkusu, kde bude svojimi vystúpeniami tešiť deti. Ironizovanie prostoduchej zábavy pre deti sa vyskytuje v Spišákových inscenáciách častejšie. Najsilnejšie bola prítomná v inscenácii Červená Čiapočka v Teatre Tatre v roku 2017.

Druhou radou, ktorú Kocúr dostal, bolo, že sa má votrieť do priazne najvplyvnejšieho muža v krajine. Takto inscenačný tím motivoval jeho stretnutie s Kráľom. V Janovom mene mu posielal „rôzne malé darčeky“. Keď chcel pred Kráľom predstierať, že polia patria Janovi ako fiktívnemu mocipánovi, bez škrupulí hovorí: „Sedliakom sa povyhrážam alebo ich podplatím.“ Takto to je aj v rozprávke – Kocúr naozaj donúti sedliakov tvrdiť okoloidúcemu Kráľovi, že pozemky patria nereálnemu pánovi. Bežne nám však nenapadne nazývať to podplácaním. De facto to však je korupčné správanie.

Kocúrova moc postupne rastie a s ňou aj jeho arogancia. Neskôr mu už stačí len zdvihnúť telefón a požiadať niekoho o službičku či vydierať.

Kocúr v čižmách Nového divadla je politický thriller. Na postupy tohto žánru odkazuje aj fakt, že v závere sa znova zjaví zbraň, ktorá mení rozloženie síl v napätej situácii. Finále inscenácie totiž tvorí súboj o odstavenie Kocúra, ktorý sa už chcel zbaviť aj Kráľa. Dianie naberá spád a inscenácia neostáva nič dlžná podtitulu „Punkovo-animálno-maňuškovo-komediálny thriller“. Čarodej sa zmenil na myš a Kocúr ho síce zožral, no v záverečnej trme-vrme mu vyjde z brucha von. Počas boja ho Čarodejník stihne prečarovať na mačiatko. Chytia ho do vreca a odtiaľ ešte celý čas hromží, kľaje a preklína mladomanželov – Princeznú a Jana, ktorý jej o sebe stihol povedať celú pravdu. Mladomanželia, rovnako ako postavy v inscenácii Cisárove nové šaty, hlásajú, že pravda a láska musí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou.

Kocúra hrá Agáta Spišáková a kraľuje celej inscenácii. Využíva všetok svoj potenciál a prirodzene rurálny prejav. Má celotelový sivý overal, na hlave kapucňu s ušami. Tvári dominujú dlhé fúzy. Spišáková výborne pracuje s mimikou, úškrnmi a veľavravným pohľadom. Jej Kocúr je skutočný grázel bez štipky empatie – svedčí o tom jeho pohybový aj slovný prejav. Miloš Kusenda hrá Jana ako skutočne prostého, v jeho hlase je obrovská dávka naivity. Vytvára ku Kocúrovi silný kontrast. Lucia Korená má v tejto inscenácii menej príležitostí, hrá predovšetkým „doplnkové“ postavy, vodí bábky a stvárňuje Princeznú. Je platnou členkou tímu, spolustrojkyňou bláznivého javiskového diania.

Scéna Daši Krištofovičovej má dve úrovne. V dolnej sa odohrávajú činoherné výstupy a je to predovšetkým Kocúrov priestor. Dominujú mu dve reálne mačacie škrabadlá a vytáčací telefón. V hornej časti je miesto pre výstupy hrané maňuškami, ale napríklad aj tie odohrávajúce sa v kráľovskom zámku. Maňušky navrhla výtvarníčka rôznorodo – Kráľ má výrazné líca, niektorý Sedliak podlhovastú, iný okrúhlu hlavu, ďalší má výrazný nos.

Pri maňuškách si v súlade s tradíciou jarmočného divadla mohli inscenátori a inscenátorky dovoliť aj dávku agresivity a humoru, ktoré tento typ bábky znesie. I scéna s mŕtvym mlynárom, ktorý ešte z truhly rozdeľuje majetok, je odkazom na tzv. rakvičkáreň – bastonádu.

Predstavitelia myší majú oblečené sivé tričká a výrazne farebné legíny s obrázkami mačiek. Je to výtvarné spestrenie, no aj vtipná provokácia. Umelé zuby, ktoré majú herci nasadené, sú (podobne ako Kocúrove fúzy) zámerne nedokonalé. Výtvarníčka sa veľmi dobre napojila na režisérovu poetiku. Spišák obecenstvu nikdy nedovolí upadať do sladkej letargie, diváci sú v strehu a stále atakovaní informáciou, že to, čo sa deje, je divadlo.

Mimoriadne originálne je zobrazenie obra. Má tri podoby. Najprv je maličký ako party rolovacia píšťalka, potom ako nafukovací podlhovastý valček a obrovským prekvapením je, keď do priestoru vystrelí veľká nafukovacia atrakcia.

Po premiére môžeme povedať, že v inscenácii sú miesta, kde by sa ešte dalo „krotiť“ režiséra, či korigovať hercov. Rovnako možno polemizovať o spodnej vekovej hranici adresáta. Možno by to mal byť školský vek, v ktorom už deti z čítania poznajú základné rozprávkové typy a postupy, aby odčítali a ocenili ich pretváranie. Neodškriepiteľná je však vrstva príbehu i niektorých dialógov, ktorú pochopia a ocenia len dospelí diváci. Nie je však na úkor tých detských. Gabčíkovsko-spišákovská interpretácia tradičnej rozprávky je originálna, odvážna a mimoriadne aktuálna.

 

 

Publikované online: 9.12.2019

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). 
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.