Kniha džunglí

Vytlačiť

Scenár: Ondrej Spišák
Dramaturgia: Veronika Gabčíková
Scéna, kostýmy, bábky, návrhy a realizácia videoprojekcií: František Lipták
Hudba: Eugen Gnoth
Pohybová spolupráca: Stanislava Vlčeková a.h.
Réžia: Ondrej Spišák
Premiéra: 8. januára 2010, Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre (predtým Bábkové divadlo Nitra) uviedlo Knihu džunglí už po druhý raz. Prvé naštudovanie Knihy džunglí vyšlo z režisérsko-výtvarníckej dielne - režisér Ondrej Spišák, výtvarník František Lipták, v deväťdesiatych rokoch rovnako ako teraz. Tvorcovia sa teda opätovne ku Knihe džunglí vrátili po dosť veľkom časovom odstupe. Z hereckého súboru si aj vo vtedajšej inscenácii zahral Rudo Kratochvíl a objavil sa aj v terajšej verzii.
Vtedy spomínaní tvorcovia inscenáciu koncepčne postavili na princípe kombinácie herectva a čierneho divadla. Inscenácia sa vtedy stretla s pomerne kritickým ohlasom, preto sme boli zvedaví na jej novú verziu. Hneď v úvode treba skonštatovať, že pokus o druhú, novú realizáciu tohto slávneho diela svetovej literatúry pre mládež sa vydaril.
V kontexte dramaturgickej skladby divadla je titulom, ktorý prináša istotu zo strany záujmu publika. Je klasikou profesionálnych divadiel pre deti a mládež, ako aj klasickým titulom divadla hraného deťmi. Uvedenie Knihy džunglí je jednoznačne dobrým výberom, zodpovedajúcim nielen svetovej sláve jej autora a jeho diela, ale aj potrebám mladého diváka. Kiplingovo dielo bude zrejme naveky priťahovať pozornosť divadelných aj filmových tvorcov. Je svojím spôsobom fenomenálne. V ostatnom čase jednu z výnimočných inscenácií inšpirovaných Kiplingovou knižkou Z knihy džunglí vytvorili mladí tvorcovia pražského bábkového divadla Minor (niekdajšie Ústřední loutkové divadlo). Inscenácia Z knihy džunglí získava ceny na festivaloch a je nezvyčajne inšpirujúca. Je postavená na napoly rozprávanej, napoly spievanej rytmizovanej ilustrácii príbehu (libreto, réžia a hudba Jiří Adámek, hudobná spolupráca a záverečný hymnus Jan Matásek) prostredníctvom zarámovaných osvetľovaných obrázkov – artefaktov (výprava Kristýna Täubelová) v kombinácii so štylizovaným herectvom. Pražská inscenácia je výnimočným divadelným zážitkom. Tvorcovia si vybrali príbeh o mungovi, ktorý premohol útočného hada. Celkom zaujímavá by bola konfrontácia s nitrianskou inscenáciou, ktorá je tiež inscenáciou modernou. Je, samozrejme, pocitovo iná, je o dospievaní, nesie v sebe optimistický pohľad na svet, a napriek prekážkam v živote človeka istú „ľahkosť bytia“. Vychádza z naturelu režiséra, z jeho názoru na svet. Pražská inscenácia nesie v sebe výraznú dramatickú polohu, znásobenú hudbou a vokálnou interpretáciou. Je o tom, že život je neustály boj.
Kniha džunglí je knihou pre malých, mladých i dospelých, ktorí majú radi trochu romantiky. Z mnohých príbehov je najznámejším príbeh o chlapcovi Mauglím, ktorý vyrástol vo vlčej svorke u vlčej matky. „Je príbehom o sebaurčení, o sebapoznávaní. Príbehom o zákonoch džungle, o pravidlách, ktoré znamenajú život.“ Je metaforickým príbehom, zrozumiteľne sa prihovárajúcim najmladším generáciám. Je príbehom človeka, ktorý od prvých krokov spoznáva svet okolo seba a hľadá v ňom svoje miesto. Svet, v ktorom to človek nemá ľahké, pokiaľ chce a má byť morálny. Toto posolstvo je platné pre všetky Kiplingove „džungľové“ príbehy, v každom z nich je hĺbka, v každom z nich ide o poznávanie a sebapoznávanie, prekonávanie samého seba.
Príbeh o Mauglím je vďaka atraktivite prostredia a nezvyčajnej dramatickosti situácie, v ktorej sa hlavný hrdina ocitá - v neštandardnom prostredí zvieracieho spoločenstva, kde prežije celé svoje detstvo až po prah dospelosti, silným príbehom. Nesie v sebe pekné posolstvá, morálnosť aj poučenie.
Príbeh, ktorý Kipling napísal koncom devätnásteho storočia, postavil režisér na nadčasovom rozprávaní „odetom“ do sviežeho, zábavného a zároveň poetického „šatu“. Nedal sa zlákať iba základným príbehom, ktorý sa mohol preň stať do istej miery limitujúcim. Vyrozprávanie príbehu samoúčelne nedramatizoval, pretože príbeh sám osebe je príbehom silným, ale naopak zvolil si cestu ozvláštňovania príbehu divadelnými prostriedkami, zdôrazňujúc jeho nadčasovosť a morálnu silu bez zbytočného moralizovania. Nechal mu akýsi voľný priechod, nevnucoval posolstvá. Človek si aj tak musí odžiť svoje, nabrať skúsenosti a zorientovať sa sám. Takto postavená inscenácia dostala punc úprimnosti, stala sa sviežou, ľahkou a dostala súčasný charakter, pričom nič nestratila z pôvodných Kiplingových myšlienok, ani neoslabila príbeh Mauglího. Umná Spišákova úprava sa tu prejavila ako dobrý základný kameň inscenácie.
Režisér vychádzal z epického princípu diela. Na scéne sa priebežne objavuje skupina domorodcov z džungle v inšpiratívnom výtvarnom a animátorskom riešení – animácia totemových bábok na nohách bábkohercov. Režisér s výtvarníkom týmto vtipne a esteticky zaujímavo riešia rámcovanie a členenie príbehu.
Jednotlivé výstupy tvorcovia invenčne a vkusne riešia, a ponúkajú širokú paletu rôznych, nielen výtvarných prostriedkov (napríklad maska, bábka, videoprojekcia, princíp čierneho divadla, pohyb ). Inscenácia je skladačkou vybraných situácií, v ktorých sa Mauglí na ceste dospelosti a na ceste k osamostatneniu ocitá.
Režisér inscenácie postavil koncepciu inscenácie na využití viacerých výrazových prostriedkov súčasného bábkového divadla vrátane mediálnych technológií. Tvorcovia si sami nazvali inscenáciu projektom, ktorého zámerom je realizácia čiernodivadelnej, vizuálno-hudobno-pohybovej impresie. Žánrová a typologická klasifikácia inscenácie, tak ako si ju pomenovali samotní tvorcovia, je úplne presná.
Ak sme spomínali, že v minulosti Spišákovi a Liptákovi „Mauglí“ veľmi nevyšiel, domnievam sa, že to bolo preto, že výrazové prostriedky techniky čierneho divadla, akoby pohltili filozofiu a hĺbku príbehu. Je to domnienka, pričom vychádzam z vlastnej praktickej skúsenosti i zo skúseností tvorcov s čiernym divadlom. Čierne divadlo je vizuálne atraktívne, má svojskú a výraznú poetiku, zjednodušene povedané, poetiku, ktorá sa nie veľmi znesie s inými technikami. V tejto realizácii však režisér prostriedky vyberal s citom a veľmi presne odhadol, že môže kombinovať čierne divadlo s technikou podobných vlastností – s vizuálnou technikou – teda s videoprojekciou.
Videoprojekciou sa dosiahol rozmer súčasnosti, priblíženie sa mediálne odchovanému mladému divákovi. Výtvarný návrh obrázkov z dielne Františka Liptáka, prenášaných videoprojekciou, mal vysokú estetickú úroveň. Videoprojekcie – obrazy, režisér použil predovšetkým ako emočne umocňujúci prostriedok, dokresľujúci celkovú náladu a charakter inscenácie.
Práve transmisia emocionálneho aspektu inscenácie je pre režiséra Ondreja Spišáka dôležitá. Je tomu tak aj v tejto jeho inscenácii. Spišák nachádza a jemne akcentuje túto polohu predlohy, pričom dodáva nadstavbu z vlastného. Prenáša vlastnú emocionálnu inteligenciu v kombinácii s invenciou na hercov a tí na divákov.
Herecký prejav v inscenácii je výrazne štylizovaným prejavom, ktorý odmieta možnosti a ponuky pôvodnej predlohy, zdanlivo realistickej, teda písanej v realistickom štýle. Porovnanie s minulým naštudovaním rovnakého titulu v deväťdesiatych rokoch mi opäť prichádza na um. Inscenácia vtedy nepresvedčila, lebo herectvo sa držalo realizmu predlohy - herci viac napodobovali a prežívali svoje roly než štylizovali. Spišák tentoraz viedol herca smerom k ozvláštnenému herectvu, postavenom nie na štylizovanom pohybe, štylizovanej animácii, ale na prirodzenej hereckej interpretácii. Pod prirodzenou hereckou interpretáciou myslím interpretáciu, ktorá základne rešpektuje charaktery postáv. Inscenácia je postavená na princípe kolektívneho herectva a bábkoherectva. Herci vytvárajú jeden tvorivý a viac-menej vyrovnaný celok, ktorý je na jednej strane remeselne vyspelý a na druhej strane – metaforicky odráža myšlienku jednoty a sily spoločenstva.
Herci Danica Hudáková, Radovan Hudec, Lucia Korená, Rudo Kratochvíl, Miloš Kusenda, Agáta Solčianska a Katarína Petrusová hrali okrem svojich základných rolí (napr. D. Hudáková hrala opicu, R. Kratochvíl v úlohe Balúa) aj ďalšie menšie úlohy a využívali svoj potenciál napríklad aj pri animácii. V tejto inscenácii nebolo veľkých ani malých rolí.
V úlohe Mauglího sa predstavil mladý, začínajúci člen súboru Miloš Kusenda, pre ktorého bola táto rola skúškou ohňom. Kusenda bol skôr uzavretý, pôsobil nesmelo a placho, čo korešpondovalo s úlohou Mauglího. Obsadenie ho do tejto nie malej úlohy vyznieva ako dobre premyslený krok zo strany režiséra. Miloš Kusenda je tiež fyzicky zdatný. V úlohe teda obstál, uvidíme, čo prinesú preňho iné postavy, či sa herecky otvorí. Kusenda pôsobí na javisku dobre, ďalšie herecké príležitosti mu na ceste jeho hereckého dozrievania prospejú. Nie nadarmo hral Mauglího, je v tom istá symbolika.
Na premiérovom predstavení, ktoré som mala možnosť vidieť, herecky nie celkom presvedčivo vyšiel režijne dobre vymyslený záver inscenácie.
Spišákova inscenácia Knihy džungle je inscenáciou o slobodnej vôli, kráse, rešpektovaní prírody a jej zákonov.
Je kultivovanou, dobrou inscenáciou určenou mladému publiku. Kniha džungle sa v novej inscenácii podarila.

 

Publikované online: 8.1.2010

Ida Hledíková

Ida Hledíková je divadelná kritička a teatrologička. Venuje sa výskumu bábkového divadla, prekladá odbornú divadelnú literatúru najmä z poľského jazyka, zúčastňuje sa na divadelných, televíznych a filmových festivaloch ako členka poroty, v súčasnosti pôsobí na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.