Klub odložených žien alebo Tie roky normalizačné

Vytlačiť

Réžia: Adriana Totiková
Kostýmy: Katarína Holková
Dramaturgia: Adam Gold, Svetozár Sprušanský
Scéna: Zuzana Formánková
Hudba: Marián Čekovský
Pohybová spolupráca: Elena Kolek - Spaskov
Hudobná spolupráca: Juraj Janík
Marta, prekladateľka z Bratislavy: Lenka Barilíková
Dana, stredoškolská profesorka z Martina: Eva Pavlíková
Lída, mäsiarka z Moravy: Daniela Kuffelová
Drakulica, zdravotná vrchná sestra: Gabriela Dolná
Róžika, sekretárka z Komárna: Elena Kolek-Spaskov
Blanka, šička z Púchova: Andrea Sabová
Matrtajka, upratovačka: Eva Hlaváčová
Angelika, markíza anjelov: Barbora Andrešičová
MUDr. Lachký/Adam Ploditeľ: Anton Živčic
Sergej Dacej, kultúrny referent: Peter Sklár
Caruso, miestny inštalatér a operný spevák: Juraj Ďuriš
Travolta, disco tanečník: Peter Oszlík
Jano, šéf dedinskej kapely: Roman Poláčik
Padebúr, amatérsky tanečník klasiky: Jakub Rybárik
Sova, študent medicíny: Marián Viskup
Strýko Zlatohlávka, bubeník kapely Živica: Ivan Matejovič

 

Kilogram retra, päť kusov ženských postáv rôznych vekových kategórií na kúpeľnom pobyte, jedna odrhovačka a pár chytľavých hitov. Inscenácia textu Táne Kusej, ktorú uviedlo nitrianske Divadlo Andreja Bagara v rámci cyklu inscenácií Made in Slovakia, môže, samozrejme, na prvý pohľad pôsobiť ako výsledok až príliš prvoplánového receptu. Na druhej strane je možné vidieť v nej vo viacerých ohľadoch zvládnuté remeslo, napriek dĺžke trvania vyše troch hodín umnú prácu s dynamikou, ktorá dokáže udržať divákovu pozornosť, a fakt, že nie práve najsofistikovanejší humor nikdy neskĺzne do trápnosti.

Syna či dcéru je príbehom piatich žien, ktorých životné dráhy sa pretnú na liečení v kúpeľoch Lúčky. Zo začiatku odťažitá prekladateľka z latinčiny Marta (Lenka Barilíková), stredoškolská učiteľka slovenčiny a milovníčka ľubozvučného prednesu Dana (Eva Pavlíková), rázovitá i razantná mäsiarka Lída (Daniela Kuffelová), temperamentná sekretárka Róžika (Elena Kolek-Spaskov) z Komárna a mladučká Blanka (Andrea Szabová), ktorú z jej prostoduchej naivity a pokory dokáže vyviesť iba (avšak o to intenzívnejšie) zmienka o jej svokre. Všetky trápia ženské problémy, pričom sa časom odhalí, že nie len tie zdravotné, ale aj partnerské. Mužské protipóly im zas tvoria „domorodci“. Primárne členovia miestnej vychytenej hudobnej skupiny Živica. Jano (Roman Poláčik), ktorý je lídrom skupiny nielen na pódiu, milovník tanca (nie toho diskotékového) Padebúr (Jakub Rybárik), až šialene pôsobiaci študent medicíny Sova (Marián Viskup) či najväčší „pártymuž“ Travolta (Peter Oszlík). Tí sú nielen súrodencami, ale aj vítanou spoločnosťou pre ženské návštevníčky. Dopĺňa ich ešte dvojica zamestnancov kúpeľov: inštalatér s nevšednou záľubou i talentom na operný spev s prezývkou Caruso (Juraj Ďuriš) a Kultúrny referent Serž (Peter Sklár).

Inscenácia Syna či dcéru pracuje predovšetkým s komikou, ktorá vychádza z typizácie postáv a hyperbolizácie ich základných vlastností. Druhou líniou sú odkazy na dobové reálie zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia, obsiahnuté najmä v texte. Pri takto nastavenom koncepte platí, že čím viac text zachádza do bizarnosti, tým viac baví. Ako príklad môže slúžiť spomínaný motív údržbára, ktorý popri opravovaní vodovodných trubiek spieva operné árie, či postava primára Lachkého (Anton Živčic), ktorý sa okrem tradičnej medicíny venuje pod pseudonymom Adam Ploditeľ aj menej tradičným formám liečenia, alebo snové výstupy, v ktorých sa objavuje hlavná postava z filmovej série o Angelike (Barbora Andrešičová).

Fakt je ten, že inscenácia celkovo neponúka príliš veľa priestoru, na ktorom by sa dali analyzovať postavy, a tým ani hereckých príležitostí. Herecká interpretácia sa pohybuje v intenciách základnej typologickej charakteristiky, ktorú som načrtol. To nie je výčitka smerom k žiadnemu segmentu inscenačného tímu, len charakteristika. Celý koncept je postavený na množstve jednoduchých a ľahko čitateľných odkazov, ktoré dokopy vytvárajú mozaiku odľahčenej zábavy. Spomínaný úzky priestor na hereckú interpretáciu postáv je taktiež dôsledkom toho, že rovnocennú úlohu tu zohráva minimálne osem postáv, a preto nie je príliš veľa príležitostí na rozvinutie jedného z motívov, naopak paralelne vedľa seba jestvujú viaceré, ale logicky na menšej ploche.

Naskytá sa preto otázka – Ako je možné, že tento celok nielen drží pokope, ale v rámci svojich ambícií ešte aj baví? Primárne je to spôsobené najmä tým, že radenie jednotlivých výstupov a ich vnútorná kompozícia dokážu svojou dynamikou udržať pozornosť a prípadne aj zakryť niektoré nedostatky textu. Najlepšie sa tento aspekt vysvetľuje na momente, ktorý nefunguje. Tým je jeden z výstupov expozičnej časti, v ktorom sa väčšina ženských postáv ocitá prvýkrát spoločne vo svojej izbe a divák o nich dostáva prvotné informácie. Tu herečky niekoľko minút len sedia na svojich posteliach a prednášajú repliky. V tejto pasáži réžia nedokáže zakryť, že text sa priam programovo vyhýba akejkoľvek hĺbke. Našťastie tento moment je výnimkou a vo zvyšku inscenácie sa tvorcom pomocou aranžovania hereckého konania, hyperbolizáciou kostýmov či odkazmi na reálie z normalizačného obdobia darí zakryť jednoduchosť textu.

Pokiaľ ide o spomínané radenie výstupov, platí, že funguje v prvej polovici princíp, keď sa striedajú vážnejšie ladené pasáže, zamerané najmä na citový život ženských postáv (napr. Róžikin telefonát do Komárna) s odľahčenejšími (napr. piesne naživo interpretované kapelou Živica). V druhej časti sa už skôr tieto dve polohy navzájom prekrývajú vo vnútri jednotlivých výstupov. Ako príklad môžu slúžiť tie, v ktorých prichádza k zblíženiu Carusa s Martou či Dany so Seržom. Najjasnejšie tento princíp možno ilustrovať na monológoch Angeliky, práve v nich akoby sa koncentrovala základná charakteristika celej inscenácie. Repliky tejto postavy sú v českom jazyku. Práve s českým dabingom je u nás tento kultúrny fenomén spojený, preto ak aj medzičasom vznikla slovenská verzia, nebude nikdy fungovať, a to bez ohľadu na kvalitu. V prvom rade je však Angelika (najmä pre kategóriu 40+, ale je možné, že sa tento fenomén aj generačne predáva) zosobnením ženskej túžby po „Pánovi Dokonalom“, ktorý v sebe v plnej miere kombinuje vášnivého milenca, rytiera odhodlaného vždy brániť česť svojej vyvolenej a bojovať o jej lásku bez ohľadu na nepriazeň osudu, zároveň plne chápe jej pocity a k tomu všetkému bude ešte aj ideálny otec. Tento motív čakania na koncentrát mužskosti bude na časť publika fungovať vždy. Nevadí pritom, že inscenácia tento ideál aj sama zhadzuje. Naopak (obzvlášť podporené retro prvkami) vyvoláva u časti publika spomienku na to, že svojho partnera v prvotnej fáze vzťahu videli práve v takto idealizovanom svetle. Spomínané monológy tak v sebe kombinujú na jednej strane vážne myslené posolstvo o dokonalom partnerovi, zároveň ho však aj zámerne zhadzujú. Celá inscenácia funguje práve preto, že v rámci svojich ambícií dokáže balansovať medzi „červenou knižnicou“ a paródiou na ňu, medzi poctou estetike sedemdesiatych a osemdesiatych rokov a jej zosmiešnením. Podobné „vyvažovanie váh“ možno vidieť aj na výtvarnom riešení. Hoci v tomto prípade si naozaj nie som istý, či išlo o zámer alebo šťastnú zhodu okolností. Dialóg tu prebieha medzi kostýmami, ktoré sú farebne výraznejšie, pestrejšie a možno v nich nájsť prvky malomestského nevkusu. Na druhej strane je tu riešenie scény, ktorého hlavným prvkom je schodisko kúpeľného domu v Lúčkach a jeho hlavnej haly. Tu naopak vidno viac pastelovej farby, prírodného materiálu a československého priestorového dizajnu sedemdesiatych rokov, ktorý bol akademicky poučený. Scéna teda tlmí expresívnejšie kostýmy a prináša na slovenskú dedinu estetiku, ktorá rezonovala a dnes znova rezonuje v európskych metropolách.

Výraznou časťou inscenácie je využitie živej hudby na javisku, ktorej interpretmi sú spomínaní členovia hudobnej skupiny Živica. Členov hereckého súboru v nej dopĺňa Ivan Matejovič (Strýko Zlatohlávka), známy aj z reálneho hudobného zoskupenia Bijouterrier. Využitie živej hudby inscenácii jednoznačne prospieva. Jednak v úvodoch prvej aj druhej časti pomáha dynamike, zároveň je však aj integrálnou súčasťou celku, preto nepôsobí ako samoúčelný prvok. Väčšinu použitých piesní možno charakterizovať ako to sofistikovanejšie zo socialistického popu prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia. Ako príklad možno uviesť pieseň českej bigbítovej skupiny Katapult či legendárny hit maďarského poprockového fenoménu Omega s názvom Gyöngyhajú lány. Pokiaľ ide o hudbu k inscenácii, rušivo pôsobia pasáže, ktorých autorom je Marián Čekovský. Tie slúžia ako podmaz pri krátkych prechodoch medzi výstupmi, avšak v porovnaní so živou hudbou pôsobia žánrovo cudzorodo.

Syna či dcéru je inscenácia, ktorá vie, aké publikum chce zaujať. V podmienkach krajského divadla tento typ tvorby asi tak skoro nevymizne. Ak bude pre tento segment divadelnej tvorby v našich divadlách pravidlom rovnaká miera profesionalizmu a vkusu, ako je to v tomto prípade, bude to posun správnym smerom.

Publikované online: 6.9.2017

Miroslav Zwiefelhofer

Miro Zwiefelhofer (1987) absolvoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bol členom rady pre zahraničné divadlo festivalu Divadelná Nitra, členom dramaturgickej rady festivalu Nová dráma a ako porotca sa zúčastňuje prehliadok ochotníckeho divadla, ktoré sú súčasťou festivalu Scénická žatva. Venuje sa recenzistike, kritiky uverejňuje v napríklad v časopise Kód - konkrétne o divadle a v Rádiu_FM.